8/22/2019

Chrumkavé proftierolky s náplňou čaju Earl Grey (Choux au Craquelin)




Chrumkavé  profiterolky  s náplňou čaju Earl Grey



Postup v krokoch:


NÁPLŇ  

  •  Zmiešam 2 žĺtky a 45g krupicového cukru do peny
  • Pridám  30g kukuričného škrobu, starostlivo vmiešam.
  • 6g čierneho čaju Earl Grey  pridám do 260 ml mlieka. 
  • Na slabom plameni pomaly zvarím do peny, krátko nechám macerovať a precedím cez sitko.
  • Spojím  pripravené mlieko so  žĺtkovú penu a uvarím na  hustý puding.
  • Zmes zakryť potravinársku fóliou a odložím  na dve hodiny chladiť do chladničky.
  • Pred plnením veterníčkov vyšľahám 180g   smotany na šľahanie, dve tri lyžice šľahačky potom pridám do pudingu a nakoniec  celé spojím do nadýchaneho krému delikátnej chuti.



PROFITEROLKY


Cesto 1 - cukrové

  •  60g  masla izbovej teploty a 50 g krupicového cukru zmiešam do peny.
  • Pridám 70g hladkej múky a spojím do treného cesta, ktoré vložím do fólie z oboch strán a vyvaľkám  na cca 3 mm hrúbku
  • Rozvaľkané cesto aj s fóliou  odložím  na 20 minút do chladničky. 

Cesto 2 – odpalované

  • Nechám zovrieť 125ml vody, 50 g masla a 1/2 kávovej lyžičky soli.
  • Vsypem  80 g hladkej múky, vymiešam do hladka, kým sa nezačne cesto oddeľovať od stien hrnca. Minútu zohrievam na slabom plameni.
  • Odstavím a po jednom vmiešam  dve vajíčka.
  • Na papier na pečenie, uložený na plechu predkreslím kolieska o priemere 2 cm (po obvode vhodného pohára).
  • Naplním vrecko so zdobičkou cestom a na plech s papierom na pečenie nastriekam  12 až 15 ks profiteroliek.
  • Na profiterolky poukladám kolieska o rovnakom rozmere, ktoré vykrojím z cukrového cesta.
  • Piečiem v rúre vyhriatej na 200° počas cca 20 - 25 minút, koláčiky sledujem a rúru neotváram.
  • Keď vychladnú, naplním profiterolky hotovým  krémom (zospodu).

Dobrú chuť, je to hrozne dobré!

Pôvodný recept, podľa ktorého som piekla a spísala postup  bol z youtube odstránený, našla som niečo takmer identické (tie zvuky v ňom sú podobne fenomenálne, ďakujem!).  Ak je to možné, uprednostnite kvalitný sypaný čaj, nie  vrecúškový.

7/08/2019

Ronda (približovanie)




Ja nové miesto ohmatávam prevažne v spánku, inak tomu nebolo ani v Malage. Druhá noc bola bez snov, vo vychodených topánkach sa dobre chodí a vo vychodenom tele sa dobre spí. Po otvorení očí som sa rovno rozhodovala, či výlet vlakom do Rondy tretieho dňa podniknem, alebo vynechám. Telefón mi ukazoval o niekoľko stupňov chladnejšie počasie než v samotnej  Malage a nemala som dostatok vhodného oblečenia, aj ponožky som si vzala len jedny, do lietadla. Habadky od toms sa najlepšie nosia naboso a pri balení som dúfala v lepšie počasie, lenže dúfať a zabaliť si sukne a kraťasy k otepleniu nestačilo. Ako som už niekde písala, Malaga bola v prvý deň upršaná a mne ostalo tak celkovo zima. Bavíme sa o teplote okolo 15-17°C, aby bola správa o počasí úplná, čiže na juhu Španielska bolo chladnejšie, ako v rovnakom čase u nás na Slovensku. Po  krátkom váhaní som vyskočila z postele a povedala si, že do Hemingwayovej Rondy, keď už som tak blízko, idem a hotovo. A quien madruga, Dios le ayuda.
Na súkromný instagramových účet som večer predtým zavesila pre hŕstku známych a blízkych  súpisku euforickych pocitov, ktoré sa vo mne vyliali po ďalšom dni prežitom  v meste, z ktorého africký kontinent je na dosah - v prvý aprílový deň  som sa prebudila bez budíka, iba holuby na streche trepotali krídlami a nadurdene hrkútali, slnko sa zdalo byť už vysoko, v dome bolo inak ticho. Hostia na mieste, ktoré žilo prevažne v noci, spali alebo odišli, kým som spala. Napila som sa vody,  vhupla do oblečenia a vyrazila  za kávou a raňajkami, bez konkrétnej chuti na slané, či sladké. Vo vedľajšej uličke môj zrak upútali vo výške na balkóne vyvesené  farebné sukne tanečníc a kurtizán. Rozšírili sa mi zreničky, krása. Hmatateľná predstava hrdých žien s uhrančivým pohľadom, temperamentom v krvi a vlasmi stiahnutými do uzla,  v dlani vejár alebo drevené kastanetky a ich horúce flamenco ako vyznanie plné šifrovaných tajomstiev.  Pár minút nato som už sedela na mieste pre jedného a raňajkovala  churros (čítaj 'ťčjuroz'). V oleji smažené (a primerane tomu ním nasiaknuté) odpaľované cesto, prekvapivo slané. Máčala som si  ich v riedkom sladkom pudingu, ktorý sa tváril ako horúca horká čokoláda a vyskakovala z neho korenistá chuť škorice.  Upíjala som kávu zo skla, načúvala španielčine a vychutnávala si tú nepodstatnú chvíľu v  zadosťučinení - ktoré ťažko vysvetliť, nieto pochopiť - zo samoty a  myšlienok voľne a bez sužovania spočívajucich v človeku, keď splynie s pulzom miesta.  Iba zopár nedokonalých fotiek v  tomto obyčajnom podniku - miestnejšom než miestnom, zasadeného uprostred obyčajnej ulice, čo treba ráno spláchnuť od zvratkov a odpadkov,  s obyčajnými ľuďmi, ktorí  prichádzali a odchádzali, kým ja som bola nehybná a neviditeľná vo svojom mimikry.


La Fuente del Confrade, tak sa to tam volalo.

Kaviarnička, možno bufet. Tradičné raňajkové jedlo mimo vychytených turistických trás a cieľov. Doplna som nabila svoje vnútorné baterky, odniesla  prázdny riad na pult, poďakovala sa obsluhe, zaplatila a pobrala sa vlastnou cestou, nevedno kam. Bez očakávaní, ako zvyčajne. Väčšina toho, čím žijem,   sa odohráva v mojej mysli, a o to viac  to vnímam sa hranicami môjho domova. To, čo prichádza zvonku je niečo navyše a preto chodím rada po svete s otvorenou mysľou, nič konkrétne nenaháňam a ešte menej plánujem. O to viac ďakujem, snívam. 

"Cestuj tak ďaleko, koľko je potrebné, až kým nestretneš sama seba. Potom sa so sebou udobri, odpusti si všetky omyly a chyby. Omylom nie je dúfať v niekoho, omylom je myslieť si, že niekto dúfa v teba. Fatálnym. Kľudne sadni na lietadlo a presuň sa o tri hodiny niekam a jednu hodinu pritom  preskoč. Vynechaj ju. No a čo? Neber čas tak smrteľne vážne, máte spoločný zmysel pre humor a plynutie. Pokojne ostaň doma, keď sa bojíš lietania, na mieste až tak nezáleží. Na čom záleží,  je zastaviť sa. Stíš svoje myšlienky rovnako, ako more utišuje nepokojné vlny. Pozoruj, čo sa deje. Pozoruj život okolo,   vnímaj každý svoj krok v ňom. Všímaj si, čo si všímaš. 

("Notice, what you notice." Alen Ginsberg)

Pozoruj vlastné strachy a rozmeň ich na výzvy. Vykroč už, neprestupuj toľko na mieste.  Uviazla si v slepej uličke a dávaš  sto percent ľuďom, čo dávajú sotva dvadsať? Dokedy v tom chceš pokračovať? Vycúvaj z nej  a na ceste odtrhni zo svojho chleba,  aj tak ti nepatrí. Podaj hladnému a ver, že sa nepremení na víno. Smutného pocestného obdaruj svojim úsmevom. Je krásny a žiarivý. Dokáže meniť atmosféru v miestnosti, si si toho vedomá? Odváž sa a nadviaž očný kontakt. Je bozkom nesmelých a hanblivých. Nepremeškaj už ani jednu príležitosť. Zvečni dúhu, to rozhodne nepremeškaj, hoci riskuješ, že okoloidúce auto ťa od hlavy po päty  ošplechne vodou z kaluže. Ako v sekunde. Rozpusť si vlasy, nechaj ich opršať a pretancuj svojim dňom, dlhuješ si ho. Kúp si nové šaty, pre mňa - za mňa. A tie vlasy... Nepochybuj, že slnko ti uviaže najkrajšie zapletanky.  Buď v tom, čo robíš pre seba nezastaviteľná. Lebo keď sa raz začneš starať o svoju vlastnú vodu, oceníš každú jej kvapku. Spláchni to,  ako marcový dážď, keď odnáša prach, čo zostal po zime a snívaj odznova. Privítaj apríl!"

Pamätám sa presne na ten deň -  pondelok prvého apríla. Vystúpila  som na maurskú pevnosť Castillo de Gibralfaro. Doviedol ma  k nej kamenistý chodník, okolo ktorého rástli olivovníky, všade rozvoniaval rozmarín a levanduľa, kúsok som si odložila (do knihy) a druhý mädlila medzi prstami - voňať bylinky medzi prstami je ako prijímať bez zábran správy Zeme, bezprostrednosť nie bežná a čo nie je bežné, je vzácne. Samozrejmosť je ojedinelá, a preto pochopiteľne vzácna. Na vrcholovej vyhliadke, odkiaľ bolo mesto ako na dlani a kde si väčšina návštevníkov fotila selfie, som začula ľubozvučnú slovenčinu a po priznaní sa, nad ktorým som na moment váhala, nasledovalo milé zvítanie  s krajankami. Odfotila som tri dievčatá v Beinom veku.  Tánička, jedna z nich, ktorej som potom mailovala spoločnú fotku,  mi krátko porozprávala o ich, pomaly ku koncu sa schyľujúcich cestách po Španielsku. A o meste Sevilla, ktoré sa jej zo všetkých najviac páčilo, a že prečo.  V rámci dlhej prechádzky, nikto ďalej nepokračoval, som sa opíjala mnohými výhľadmi dolu do mesta a smerom k pobrežiu, obišla som pevnosť ľudoprázdnym píniovým lesom. Vertikálne  ním sa šplhali červenohnedé štíhle veveričky a rovnako vertikálne pršal hmlový dážď, ktorý bol od rána na spadnutie. Prechádzka je v podobných okamihoch  čistá milosť z nebies.

Aha:
V píniovom lese

Prešlo hodne času v stave mĺkveho rozjímania, keď ma cestička  doviedla tam, kde som začala. Zišla som  späť do mesta. Túlala som sa uličkami, fotila ľudí a  intuitívne hľadala reštauráciu s pohodlným sedením vonku.  Priala  som si byť súčasťou toku ľudí na ulici, zároveň niečo v blízkosti ohrievadla, aby ma hrialo a sušilo vlasy, kým som čakala na paelleru s paellou. Chutila znamenite.  Vedela som, že to je neskorý obed a skorá večera v jednom a jedlo som rozšafne zavŕšila   kúskom mrkvového koláča a dvojitým esspresom. Zakutraná v mojom šále, ktorý zahreje, keď treba a inokedy poslúži ako  karimatka, šaty, či turban a vždy, a to mám na ňom najradšej, je nositeľom mojej vône. Čašník sa so mnou prišiel osobne rozlúčiť, keď odovzdával službu kolegovi, čo nastupoval po ňom. Vo zvyšku dňa znovu uličky, hudba na každom rohu iná, cinkanie mincí na dne krabičiek a útulné obchodíky. Vzala som si v jednom nové šaty v hippie štýle z bieleho plátna, vzdušné a voľné, a k nim snehobiely lapač snov. Toto a k tomu všeliečivé dary ticha v ruchu cudzieho mesta. Rozpúšťanie omylov, bolesti a posadnutostí. V živote sa občas dostaneme do bodu, v ktorom sa dá zotrvať jedine v tichu. V ozajstnom tichu. V tichu, v ktorom nás môžu počuť jedine tí, ktorí chcú počuť a stačí, že natiahnu ruku. Možno.

V to ráno, ktorým som začala tieto poznámky, cestou Rondy, ma na vlakovú stanicu odviezol taxikár.  Taxíky sú v Španielsku bez debaty cenovo prijateľné, omnoho lacnejšie ako tie slovenské a výhodné hlavne vtedy, keď ide o čas, rýchlosť a presnosť miesta určenia. Presvedčili sme sa o tom aj naposledy v júni v Barcelone, hoci mnoho kilometrov sme nachodili pešky a raz sme sa dokonca zviezli šialenou drožkou, ale drožkou nikdy viac, detaily inokedy. Viezol ma starší pán, urečnený a v jeho taxíku to voňalo čistotou. Počas krátkej jazdy povedľa prístavu až na stanicu v Malage sme  rukami - nohami prebrali Hamšíka, Messiho, Havla aj Československo.  Vbehla som pod strechu modernej stanice a zastala náhodne v stánku, kde som si nechala zabaliť bagetu ako raňajky a obed pre tento deň. Pracovali v ňom muž a žena, v absolútnom a zorganizovanom poriadku na ploche pár metrov štvorcových - on zvesil kus sušeného mäsa a nakrájal ho na tenké plátky a ona ich vložila do chrumkavej bagety, spolu s  listom šalátu - priamočiare chute, presne to mám rada. Bagetu zabalila do papierového vrecúška, pridala servítku. Usmievali sa a mne neostalo nič iné - tiež som sa usmievala. Kúpila som si u nich do cesty fľašu vody a vrecúško mandlí v karameli; v tej chvíli som netušila, že mestečko v horách, ku ktorému smerujem a ktorého okraj tvorí balkón s najkrajším výhľadom na celú Andalúziu, ba čo viac, samotnú dušu Andalúzie, je presiaknuté všadeprítomnou vôňou karamelu a v ňom pečených orieškov a slnečnicových  semienok. Dovolili mi dokumentačnú fotku  a už som utekala hľadať okienko, kde mi predajú spiatočný lístok a nastúpim na vlak. 
Do Rondy. 

Ako  som sa mala v Malage:
1.  Príbeh z Malagy, časť prvá
2.  Príbeh z Malagy, časť druhá


































♥️


5/25/2019

Príbeh z Malagy, časť druhá




Od mora ma delili štyri prúdy skoro prázdnej  komunikácie pre autá, možno niekde v diaľke práve svietila červená a ja som preto mohla zastať uprostred cesty a fotiť. Lemovalo ich stromoradie rovnomerne urastených stromov, ich meno som si za otca nevedela spomenúť a už už som ho mala na jazyku. Mali ani hrubé, ani tenké - také akurát kmene, na povrchu hladké a svetlosivej farby, s tmavšími oblými fľakmi a bohaté koruny.  Stáli v šíku  akoby ich jedna mater mala a šepkali si tajnosti. Na druhej strane cesty, medzi centrom a prístavom sa rozprestiera jedna z najkrajších verejných  záhrad subtropickej flóry v Európe  Parque de Malaga, rozprestiera sa pozdĺž celého prístavu. Z krajana viedla alej paliem okolo chodníka, vinul sa rovnobežne s cestou, bez konca a začiatku. Vo veľkoryso projektovanej širokej časti s lavičkami, fontánami, altánkami a pestrou výsadbou sa premiestňovali  a polihovali  roztrúsení návštevníci. Oddychovali, ako sa im chcelo. Prešla som krížom a vykročila popri prístavom múriku. Kotvili za ním veľké obchodné lode. Vtom moju pozornosť upútalo Centre Pompidou Malaga. Ach, táto sklenená  hračka svetla a farieb!  Sídli pod ňou Múzeum moderného umenia a miestne kultúrne centrum, v bezprostrednom susedstve s  Hard Rock Café.  Zastala som a  vychutnávala si pohľad na jej  znepokojivú bizarnosť, zatiaľ  iba z diaľky. El Cube sa mi odrážala výrezom  v rozvlnenej mláke,  ku ktorej veselo poskakovalo hnedovlasé dievčatko vo veku desať rokov,  s plyšákom pod pazuchou. Na moment ma zaujala  dvojica, už cez park sme prešli v podobnom tempe. Mladá žena pózovala pred trupom gigantickej lode a jej partner ju fotil mobilom. Vzápätí dali hlavy dokopy a skúmali hotové zábery a skúšali to znova a znova.  Potom zase fotila ona jeho.  Koncentrovali sa na cieľ, ktorým mala byť dokonalá fotografia, tak sa mi to javilo, sústredení len na seba. Chcela som ich nepozorovane  zachytiť v ich úsilí, no nedarilo sa mi. Začula som hudbu, vzdialené zvuky živého koncertu. Ako som vykročila (krokom námesačného) bližšie ku kocke, rozpoznávala  som úvodné  tóny Pink Floyd - Time, Matejko ju miluje. Keď Milúšik prvýkrát zapojil gramofón v našej spálni - dnes už ho máme v obývačke - osemročný syn sedel konča postele a po kolenách prstami vyťukával  melódiu a so sklonenou hlavou sa zaraz ocitol  v inom svete, vo svete hudby. Aj celkom malé deti vedia cítiť dobrú hudbu, hmm.
Kroky  ma samé niesli  do  veľkej,  spolovice otvorenej galérie. Zhromažďovali sa tam ľudia všetkých vekových kategórií a hrala kapela zložená s mladučkých hudobníkov. Naskakovali mi zimomriavky, prvý deň  sa perfektne nabaľoval. Pomedzi  exponáty z recyklovaných materiálov a lavice vyrobené z paliet som  krúžila, usmievala sa a striedala obidva foťáky s videom na mobile. Nevedela som, kam skôr zamerať pozornosť, či pozerať na kapelu, či na publikum alebo na  umelecké  výtvory, ktoré rozprávali priamou rečou a týkali sa ma, žiadne odbočky.  Epicentrom bolo pódium, oproti ktorému stál tristo šesťdesiat stupňový oválny, niečo ako plážový, bar. Pracovali v ňom viacerí muži aj ženy, mali frmol a vybavovali zákazníkov  na všetky svetové strany. Objednala som si veľké kapučíno, vysadla na vysokú stoličku a stíšila mozgové obvody na minimum a tie  pocitové som naopak otočila na maximum. Budem úprimná, v tejto chvíli som sa cítila sama ako prst a priala som si nebyť tam tak sama, totižto sama so sebou, tak to bolo príjemné, neplánované a atmosferické!  Unášalo ma čaro okamihu, ako keď  položíš svoje  telo na Mŕtve more a rozprestrieš končatiny a všetko iba voľne plynie, vznáša sa a odporuje gravitačným zákonom, bez nutnosti vkladať do toho svoju energiu. Tie deti s prehľadom hrali a spievali  rockové hity známych legiend, boli presvedčivé a talentované, po každej  piesni  burácal potlesk pozbieraného publika, ktoré zviedla dokopy náhoda. Dire Straits, The Queen, Radiohead... Žiarila som ako také  svetielko z novoročnej prskavky, ktorá neplánovane v neopakovateľnej chvíli vzbĺkla a nechce dohorieť, hoci tlie iba pre seba v bubline,   s transparentom v najčitateľnejšej reči na svete, v reči tela, ktoré demonštrovalo  okoliu: "dajte mi všetci svätý pokoj" a "nemám záujem o kontakt" a "som sama, lebo to tak chcem a mám sa dobre.". 
... But I'm a creep
I'm a weirdo
What the hell am I doing here?
I don't belong here...
Vystúpenie skončilo po pár piesňach, bolo to tak akurát. Barman rutinne miešal  nefalšované mojito, viem to, lebo recept  a presný postup ma naučila domáca v Trinidade na Kube. Odtrhla v záhrade mätu, na dno vysokého pohára usypala tmavý  trstinový cukor, vytlačila čerstvú šťavu z limetky a všetko spolu krátko roztlačila mažiarom.  Pridala zopár stoniek mäty, zasypala ľadovou drťou, naliala biely rum,  doplnila ľadovou sódou. Pohár ozdobila kolieskami limety, zapichla slamku, hotovo. Na zdravie! Keby bolo teplejšie až horúco, jedno by som si dala, nevedela som odvrátiť pohľad od jeho zručných rúk; aj v škole, keď služba zobrala do rúk  špongiu a zotierala tabuľu,  ten pohyb rúk bral môj  zrak do seba. Ruky sú predurčené k činnosti. Dopila som svoju šálku a pobrala sa von. V duchu som ďakovala za dary voľne pohodené na mojej ceste.
– "Už som tu ako doma", prebehlo mi hlavou a hrnula som sa priamo hore ku El Cube, už to nestrpelo odklad. Fotky napovedia, že som sa okolo "nej" motala hodnú chvíľu. 
Centre Pompidou, teda španielska a prvá mimofrancúzska pobočka známeho parížskeho múzea je bodom, kde sa v Malage odpichuje  prímorská promenáda vytvorená z butikov, podnikov, reštaurácií a chodcov, ktorá našinca dovedie popri jachtách a plachetniciach až na mólo. Po ľavej strane sa potom piesky širokej mestskej pláže La Malagueta presýpajú  s naplavenými mušľami a krabími ulitami v tyrkysovoch vodách Alboránskeho mora, ktoré tvorí najzápadnejsiu časť Stredozemného mora o šírke stopäťdesiat kilometrov a dĺžke  tristopäťdesiat  kilometrov. Ešte sa sem vrátim.
Pri návrate z pláže som na promenáde stretla  nádherné dievčatá. Robili si selfky na múriku Rozbláznené, ich smiech a radosť zo života, tak nákazlivé. Pristúpila som k nim bližšie a ony ma normálne videli:
– "Hello girls, you are so beautiful!", povedala som im úprimne a s úsmevom, "Can I take a picture of you, it's a perfect light right now and you are so photogenic."
-- "Sure!"
A smiali sa ďalej. La dolce vita!
–"Stay, please.", naznačujem, aby sa ani nepohli.
Nie, nie som na dievčatá, v orientácii mám jasno. Mám iba rada  nádherné fotky  nádherných žien. A aj tých celkom obyčajných,  životom skúšaných starých žien. Na oslavu ženstva, Divošky v nás všetkých, až tam, kde pramení vnútorná sila ženy. A potom Krása. Krása. To nie sú dlhé vlasy, štíhle končatiny, opálená pokožka a dokonalé zuby. Ver mi. Krása, to je tvár niekoho, kto smútil, plakal, trhal si vlasy, robil stovky bezútešných kolečiek okolo svojej izby  a teraz jeho tvár zdobí úsmev. Krása je línia vyznačená časom, premenená na VRÁSKU a rozdiel je iba v jednom písmene, pridáš čiarku a z V je K. Krása nie je to, čo cítime vnútri a nechávame si to pre seba, krása je to, o čo sa podelíme. Krása, to sú značky prežitého.  Krása je odhodlanie kráčať ďalej. Byť zlomený, pozerať diablovi uprene do očí  a uznať mu, že má občas posledné slovo a predsa ísť vpred a nevzdať sa. Krása je nevoliť skok ale mať sa rád, dovoliť si žiť. A keď príde na chvíľu, keď  niečo končí a ostáva jediné - odísť, tak vtedy ešte malú chvíľu dlhšie zostať. To je krása!