Stála pri dreze a oplachovala špinavý
riad, postupne ho nakladala do umývačky. Šálky, tanieriky a lyžice. Lyžičky,
vidličky a nože. Nečujne si pohmkávala obľúbenú melódiu. Energicky žmýkala
hubku v horúcej vode a strekla rozprašovačom umývací prostriedok na varnú
dosku. Bola znečistená, a to nestrpela. Nech išla čokoľvek variť, v kuchyni
vyžadovala čistotu. Veci mali svoje určené miesto a to bol spôsob, ako do nich
zavádzala poriadok. Nezniesla špinavú varnú dosku a takisto plochu na
kuchynských pultoch videla najradšej prázdnu, pokiaľ sa práve nevarilo.
Jolanka, žena v rokoch, pomocníčka, ktorá pri nej pracovala posledných päť
rokov, napísala neskoro večer správu, že sa necíti dobre a zostane počas
najbližších dní radšej v posteli. Nepotešilo ju to. Reštaurácie v meste
krachovali, no tu na periférii mali stále plné ruky práce. Štamgasti a noví
zákazníci prichádzali a odchádzali, vyžadovali štandard, na aký boli zvyknutí.
Jedlo a nápoje podávali na priľahlej terase, kde boli napevno osadené drevené
stoly na kovových nohách "na stojaka" alebo so sebou. Stálo tam aj
zopár ťažkých stolov a lavíc. Bola nedeľa, práve dovarila držkovú. Do
košíkov položila čerstvé rožky, chystala lyžice zabalené v bielej servítke.
Prsty jej voňali po cesnaku, ráno ho načistila a pretlačenou pastou natrela
hermelín prekrojený na polovičku. Prekladala ho pásikmi šalotky, chilli
papričkami a olivovým olejom a spolu s guľôčkami čierneho korenia naplnila
niekoľkých sklenených pohárov. Keď odležia, bude ich podávať s kváskovým
chlebom. Mali zákazníkov, čo chodili každú stredu práve na túto pochúťku. S
kríglom rezaného.
Vzdychla si a zahryzla mimovoľne do pery.
Prameň kučeravých vlasov trčal spod širokej čelenky a prilepil na jej spotené
čelo. Vykročila k dverám, visel tam malý zvonček, ktorý ohlasoval
návštevníkov. Nazrela na terasu staničného bistra. Muž so šedivou bradou v
menšestrovom obleku vyblednutej škoricovej farby na ňu kývol, prial si platiť.
O chvíľu mal v stanici pristaviť medzinárodný rýchlik Praha, na ktorý čakal
spolu s hŕstkou cestujúcich. Spoza okna zbadala, ako niekoľkokrát, s nepokojom
starých ľudí, vyložil svoje veci z plátenej kapsy a uložil ich späť, len v inom
poradí. Usmiala sa. Na cestách sa takto správajú najmä starší, poznala
to. Keď v mladosti cestovala do školy, čakanie na stanici si krátila
pozorovaním cudzích ľudí a tieto obrazy jej utkveli za očami.
Vzala mince z jeho ruky a peňaženku
zasunula do vrecka zástery. Rozlúčili sa potichu, nerada pútala pozornosť, a
keď znova vošla dnu, naučeným pohybom zapla stroj. Zvuk mlynčeka na kávu
prehlušil hudbu z rádia. Napínala uši, či cez pootvorenú ventilačku nezačuje
dobre známe šušťanie koľajníc. Do malej šálky červenej farby jej natieklo, na
konci už len kvapkalo a pomalšie, než by si želala, espresso. Keď odpila vrchnú
krému, zostala len farbu jej očí. Pôžitkársky vdýchla vôňu kávy, neposlušné vlasy
zatlačila za ucho. Zubami znova zovrela spodnú peru, tentoraz pevne, až jej
navrela, vždy to tak bolo. V skutočnosti sa nevedela dočkať. Odložila z tváre
ochranné rúško, o predpisy nedbala, aspoň pre túto chvíľu. Zadným vchodom
opustila prevádzku a vyšla von. Kráčala vzpriamene, so šálkou v ruke, kamenným
chodníkom priamo k lipe. Bol to starý strom, čo rástol povedľa a dotváral
prívetivú atmosféru malej vlakovej stanice. Lipa kvitla, bzučalo to v neďalekej
hore, bzučalo to v strome, bzučalo to i v nej. Očakávanie. Ľavé chodidlo
uvoľnila z koženého remienka nízkej sandálky a položila ho v ohnutom kolene na
kmeň majestátneho stromu. Ľahká sukňa tancovala vo vetre okolo jej nôh a ona
pokojne dýchala. Žmúrila do slnka, lúče sa triafali cez tôňu stromu priamo do
zreničiek, upíjala svoju kávu. Prsia sa jej v nežnej línii priliehavého trička
dvíhali a klesali, keď kolos s kvílivým piskotom o pol dvanástej zastavil v
stanici.
Okamžite ju premohol pocit poskladanej
rubikovej kocky - bol tam, na svojom obvyklom mieste. Stál v otvorenom okne
chodbičky neďalekého vozňa. Pôsobil ako zarámovaný obraz v galérii, od ktorého
nedokázala odtrhnúť zrak. Na tvári mal založené ochranné rúško, počul o
prípadoch, keď nedisciplinovaných cestujúcich vykázali z vlaku v najbližšej stanici,
to neriskoval. Hľadel priamo na ňu, oči sa mu smiali. Hľadela naňho a neuhla.
Ich pohľady sa na vzdialenosť niekoľkých metrov do seba vpíjali. Rozrušenie z
opätovného stretnutia. Už po koľkýkrát? Deň sa na okamih zastavil a bola to len
ilúzia, pretože cestujúci vytvárali rozruch, v chaose zvukov migrovali, hľadali
svoje miesta a tlačili sa s batožinou poza jeho chrbát. Vystupovali,
nastupovali, no nehybnú dvojicu si nikto nevšímal, stáli v anonymite davu na
svojich zvyčajných miestach. Opretí, aby to ustáli, boli ako vytesaní z kameňa.
Totálny cudzinec a zároveň najkrajší človek, do akého kedy oprela svoj zrak.
Fotil ju mäkkým pohľadom, skenoval od hlavy po päty, v línii kľúčnej kosti sa
pozdržal, ukladal celý vnem do pamäti. V poslednej chvíli ležérne dvihol ruku s
fotoaparátom a vyfotil ju, ako stála s hlavou zaklonenou o strom. Dovolila mu
to a v pohľade jej blysla provokácia, ba i vzdor. Zvykla si za tie roky na to,
že si ju niekedy vyfotografuje a netušila, na čo vlastne mu to je.
Neprehovorili spolu.
V rovnakej chvíli sa ozval zvuk píšťalky
sprievodcu a vlak sa sťažka, ako stará matróna pohol z perónu. Jeho oči ako v
spomalenom filme mizli vo vzdialenom bode zelenej krajiny a na okamih ju
prepadol pocit mizérie. Keby nemala vieru, že ho uvidí znova, zbláznila by sa.
Obula chodidlo do sandálky a kráčala
vzpriamene späť do kuchyne. Šálku o pár sekúnd dlhšie zvierala v dlani a potom
ju napochytre opláchla, uložila do košíka a zapla umývačku. V rádiu hlásili
počet nakazených a vyliečených. Zo zvyku tie čísla v hlave spočítala do jednej
základnej číslice. Robila to so všetkými číslami, čo jej prešli zmyslami. Koľko
ľudí zomrelo už nepočula, vyšla na terasu, aby sa venovala novým hosťom.
Keď ju pred rokmi poprvýkrát z vlaku
zazrel, v skrehnutých prstoch držala cigaretu, zatočená v krátkom kabáte a s
čiapkou usadenej nakrivo, roztrasene podupávala vo vysokom snehu, výrazná v
kontúrach, pretože všetko pohlcovala zimná hmla tečúca z neďalekej rieky.
Znenazdajky sa usmiala do diaľky a keď napokon zbadala, že ju pozoruje a ich
pohľady sa preťali v strede, svet na okamih ovládlo prudké svetlo. Keď si na to
po čase spomínal, vedel, že mnohí v jeho živote naňho hľadeli, ale až ona ho
zbadala. Videla doňho skrz - naskrz. Na jeseň zvykla byť o čosi pôvabnejšia. Vo
vytiahnutých končekoch vlasov jej poletovalo leto a tvár mala posiatu pehami,
oči o odtieň svetlejšie, v hnedej sa kopili zelené odlesky. V iné nedele, len
tak, ako ju príchod vlaku zastihol - prostovlasá stála vo vetre, v daždi, to už
vyslovene čakala. Raz sa prihodilo, že ju nikde nevidel a prepadol ho zvláštny
smútok. Vtom mu padol pohľad na rozpadajúci sa nízky múr. Čupela tam, v náručí
jej driemalo zatúlané mača. Mal mocné nutkanie vystúpiť, ktoré ho ale nikdy
celkom nepremohlo. Vedel sa ovládať a v tom spočívala jeho príťažlivosť.
Nemusel sa nevyhnutne dotknúť jej tela, aby sa nechal opantať vášňou pre život,
ktorou žiarila. Bola poéziou jeho dní, talizmanom, čo mu spočíval v duši a keď
ju v tom bezmenenom staničnom bistre uprostred hôr z rýchlika nezazrel, jeho
týždeň v podkrovnom pražskom ateliéri, kde sa striedali ako na páse nádherné
ženy a dievčatá od výmyslu sveta, bol mrzutý a neúplný.
...
Svet sa odel do čiernobiela, keď muž
svižným pohybom vyskočil z vlaku a rozhliadol sa okolo seba. Na nos mu
dosadla obrovská vločka snehu. Bol plný odhodlania. Chcel jej položiť otázky.
Túžil poznať akékoľvek podrobnostiach z jej života. Chcel jej položiť dlaň na
dlaň. Opýtať sa, akú hudbu počúva v sprche, a či večer v posteli, keď číta
knihu, ohrýza jablko. Opýtať sa, ako sa volá, a že prečo vlastne. Vymeniť si s
ňou telefónne čísla a pozvať ju na vernisáž výstavy svojich fotografií. Výstava
prebehne online a obsahuje portréty s jej tvárou, tie najlepšie z mnohých. Už
toľko mesiacov živoril v jej očiach.
Písal sa rok 2022 a život prebiehal
predovšetkým online. Online výkriky, online hádky, online výčitky. Online
lynčovanie, online uspokojovanie. Online bláznovstvo, online vyznania, online
dotyky, online zosmiešňovanie. Online kultúra, online nákupy, online liečenie chorôb,
online pôrody. Online vzdelávanie, online platby, online podvody. Intimita sa
vytratila. Človek človeka stretal výnimočne, len keď to bolo nevyhnutné, čo
bolo, ako sa postupne ukázalo, málokedy. Človek človeku sa vyhýbal, keď chcel
prežiť.
Bezzubý tulák postával opretý o dvere
staničného bistra a chlípal z misky horúcu kapustovú polievku. Jedol s chuťou,
stekala mu po hustej brade. Teplý nápoj a teplé jedlo na deň, to všetko bez
platenia - roky s ním na tomto mieste počítali. V lete zametal, v zime odhŕňal
sneh. Nad hlavou mu blikotal neúplný neónový nápis.
– Dobrý deň. Poradíte mi, prosím! Nájdem
tu dnes takú peknú pani, čo tu pracuje? Vídam ju tu v nedeľu. Z vlaku...
– Joj, to by ste sa načakali. Tá sa už
nevráti.
– Ako to? Nevráti?
– To viete, ľudia umierajú, ale
vlaky...vlaky premávajú stále ďalej.
Po krátkom boji v nemocnici pod
prístrojmi, nie tomu tak dávno, aj ona podľahla nevyspytateľnému vírusu, ktorý
sa v nespočetných mutáciách šíril svetom a spôsoboval skazu.
V oku fotografa sa zaligotala slza.
Pochopil, že práve mu ušiel posledný vlak.