Gratinované zemiaky a iné rozpísané

Zemiaky zaliate smotanou a upečené, no čo už na tom môže byť? Nepoznala som toto jedlo. Prvý krát som ho mala na tanieri minulý rok v decembri u Gabiky a bola som nadšená. K nim čevabčiči a cibuľa, no mňam! Jednoduchý recept a vypadol mi z hlavy, rovnako ako mnoho  iných vecí. Veľa si pamätám a ešte viacej zabúdam. V robote, v našom archíve, kde máme provizórnu kuchynku a jedáleň, som umývala obedár a vedľa kolegyňa Evka jedla svoj obed z malej nádobky. Mala tam zemiaky a nejaké kúsky, asi kuracieho mäsa a celé to prevaľovalo v smotane. Evka je celiatik a rada s ňou rozprávam o jedle, je štíhla a  stačia jej malé porcie jedla. Zaujíma ma všetko okolo jej stravovania, v mojej blízkosti nikto žiadnou preukázanou  intoleranciou netrpí, ale tak viem,  že laktóza, lepok a cukor a veľa soli, to sú biele jedy... Riadim sa pravidlom, že na tanier treba jedlo kombinovať s mierou a pestro. Veľmi dobre viem, že keby som nesmútila (škorpión je zo smútku stvorený a ja moje smútky zajedám), vynechala obľúbené - chlieb a pečivo, zemiaky, syry, tatarku,  smotanu (v omáčkach,  krémových polievkach a rôznych zapekaných jedlách ju proste zbožňujem) a rozhýbala sa,  tak moje končatiny zoštíhlia. Ten môj  nesplnený sen o štíhlych končatinách...Vravím Evke, že to vyzerá ako gratinované zemiaky, jedla som ich jediný raz, chutili mi, no celkom som na ne zabudla. 

Evka:

- "Áno a niekedy k ním pridám aj cibuľu, je to výborné!"

- "Ďakujem ti Evička. Už viem, čo budem variť v sobotu."

GRATINOVANÉ ZEMIAKY S MÄSOVÝMI GUĽKAMI

Očistené a umyté, väčšie zemiaky nastrúham rovno na plech na strúhadle  na tenké kolieska. Osolím, nameliem korenie štyroch chutí, nastrúham muškátového oriešku, polejem trochou olivového oleja a premiešam čistým rukami. Ruky a jedlo patria k sebe, energie sa vzájomne preskupujú. Dám nahrievať rúru na 200°C. Na mäsové guľky použijem zmes mletého hovädzieho a bravčového mäsa, ktoré okorením, osolím, pridám jedno vajíčko, dva strúčiky popučeného cesnaku a deci smotany na šľahanie. Znovu rukami poriadne premiešam a tvarujem guľky, ktoré obaľujem v kukuričnej strúhanke. Zemiaky zhrniem na jednu polovicu plechu, druhú polovicu vysteliem papierom na pečenie a ukladám guľky,  jednu vedľa druhej. Zemiaky zalejem smotanou, poukladám kolieska cibule, bez cesnaku a cibule ja neviem  variť. Vložím do rozohriatej rúry na 45 minút piecť. Po upečení nechám dôjsť, podobne ako lasagne a podávame s nakrájanou čerstvou cibuľou, kto chce, pridá si horčicu. Je to výborné a sýte, t.j. kalorické. Takýto obed hodinku treba nechať vytráviť pri krátkom popoludňajšom šlofíku a potom šup do lesa, na bycikel, či na ihrisko - hýbať končatinami.

Dobrú chuť!

Keď sýty obed, tak ľahké raňajky. Delikátny kozí syr s medom a píniovými orieškami. A s pestom z medvedieho cesnaku (Ľudka, ďakujem). Prvá varianta chutila lepšie a zvyšky kozieho syra s avokádom  som premenila v ďalšom kole na guacamole. Rozmixovať s cesnakom, dochutiť citrónovou šťavou a najemno pokrájanou rajčinou. Podávam so suchými hriankami zo starého pečiva, guacamole sa nimi perfektne naberá.

O jedle stačilo, ďalej čítajte, len ak ste v pokoji.  Kartu pre seba vykladám z tých Lindiných každý deň a svoje karty  iba raz za čas 😊.

Rozdaj sa

Trochu o Linde Goodman, mojej srdcovej autorke, ktorá už viac ako 22 rokov nie je medzi živými. Mám v knižnici väčšinu kníh, ktoré vydala, neviem, možno aj všetky. Moja potreba spirituality bola nimi už dávno nachovaná a čerpám z nich dlhodobo.  Nadčasovosť  Hviezdnych znamení vo mne rezonuje najmenej 20 rokov a čím som staršia, tým viacej  veci, ktoré popísala, nadobúdajú zmysel. Od nej som sa naučila, že kvety sú živé tvory, ktoré majú emócie a ľudské emócie vnímajú a na emócie reagujú. Že čísla, písmená, slová  majú svoje zákonitosti, význam. Aj symboliku. Vplyv Luny, moc Slnka, tajomstvá hviezd  a súhvezdí ležiacich ďaleko za obzorom, kam dovidia zrkadlá najsilnejších teleskopov. Odkazy L. Goodman do seba zapadajú ako ozubené kolieska toho najdokonalejšieho orloja.

Napríklad, v otázke peňazí a toho, ako ich mať  v živote dostatok. Linda radila nekompromisne: Pracuj s láskou. Najmenej polovicu toho, čo ti zostane z tvojho zárobku po zaplatení tvojich bežných výdavkov a účtov rozdaj. Polovicu, teda 50%. Daj to preč od seba. To je jedno, či v podobe milodarov, jedla, šatstva, peňazí, služby, pomoci alebo darov všehodruhu. Niekomu konkrétnemu, či verejnosti. Tiež vrúcne úsmevy. Také, čo si často šetríme iba pre milovaných, tieto úsmevy sú celkom zdarma a majú absolútnu magickú moc. Ľudia sa v náhlivosti míňajú na ulici a sú čarom okamihu nútení úsmev opätovať a pokračujú vo svojej ceste iní. Nečakane obdarovaní, mnohokrát zaskočení - praobyčajným úsmevom cudzieho človeka. Vydoluj ho, keď ti je práve do plaču a daruj prvej osobe, čo ti príde do cesty. Tomu sa hovorí Dar.

Bola som dievča, mala som 20 rokov a na námestí SNP v Bratislave sa mi prihovoril neznámy starší pán.  Pokračovali sme po chvíli každý svojou cestou,  náhlila som sa v rozštebotanom kruhu spolužiakov na Zochovu, na našu 39-inu. Nezabudnem, čo a  hlavne ako, mi vtedy povedal. Nikdy viac som ho nevidela. Trvalo to iba niekoľko krátkych sekúnd. Ohromene, zároveň nadšene ma pristavil, vytiahol z roja dievčat a s rozžiarenými očami mi povedal:

"Slečna. Ja vás musím zastaviť. Musím vám niečo povedať. Vy ste nenormálne sympatická! Musel som vám to povedať! Mám pocit, že sa poznáme."

Baby sa smiali, tľapkali ma dlaňami do pleca: 

- "Sigi, to čo bolo? Ty ho poznáš?"

- "Nie!" 

Tvárila som sa, že to mnou ani nehlo. Bola v tom jeho náhla potreba, nutkanie  mi to povedať, ten pán nemal od toho ďalšie očakávania. Nejakým činom sa mu podarilo vo mne zanechať pocit, že som výnimočná. Odvtedy som už nikdy nepotrebovala byť krásna. Bola som predsa nenormálne sympatická :). Alebo. Keď som mala  ledva 10 rokov  a ocitla sa sama, tak trochu vystrašená, vo výťahu  s tetou  Rumanovou. Jej dcéra Beáta bola kamarátka z bandy a všetky deti ju volali Beba, no hrozne. Z jej mamy sme mali  strach, bola temperamentná a vždy nás z okna na druhom poschodí okrikovala, keď sme za bytovkou robili lotroviny. A teta Rumanová vo výťahu z ničoho nič zalomila rukami a tónom, ako keby konštatovala katastrofu, mi povedala: "Decko, ty máš taký krásny úsmev! Budeš sa mať v živote dobre, s takýmto úsmevom." Ani som poriadne nechápala, čo mi hovorí, ale pamätám si tú situáciu ako dnes. V starom výťahu, čo vrzúkal, na steny niekto vyrezal znak ženskej intimity a prebodnuté srdce, na druhej strane blesk medzi AC a DC, v slabom zápachu močovky, mi toto oznámila.  Dar spontánnosti. Dar úprimnosti. A tak podobne. V 15-tich som brigádovala u otcovej sestry Jarmily v geodézii. Celé leto na lazoch vo Veľkom Rovnom a niekedy uprostred turnusu mi Jarmila povedala, že už sa na mňa nemôže pozerať, že či poznám niečo také ako vreckovka. Že mi stále v nose stojí sopel. Že je to odporné. Zato teta Yvetta z Lučenca,  bola vždy  uveličená z mojich detských kresieb, veľmi dobre si ten pocit, ktorý vo mne na roky zanechala, pamätám.

To všetko, čo som menovala vyššie a aj viac, daruj! Daruj, ideálne nečakane a bez očakávania vrátenia, revanšu. Proste to pusti od seba, ako keď fúkneš do odkvitnutej púpavy a semienka sa rozletia po vetre, so všetkou láskou a dobrotou, akej si schopný, človeče.  Vesmír ti to vráti. Vesmír má svoje vlastné cesty. Vracia rovnako nečakane a žičlivo, často práve vtedy, keď nečakáme a kedy najviac treba. Uveriť vesmíru, že sa o nás postará v akejkoľvek situácii, rovná sa slobode. Tomuto ja verím, týmto sa riadim. Nepočítam,  nestrádam, ani neplytvám. Dávam od seba, požičiavam nehľadím. Dobré slovo, podpora, nadšenie. Pravda, keď je to na mieste, musím to cítiť. Nasilu nie. Nečakám, kedy a čo a koľko sa mi vráti.   Vždy sa smejem, keď sa mi  ľudia chcú za pomoc revanšovať :

-"Prosím nie, nerobte to, ja potrebujem činiť dobré skutky. Som hriešna duša, nič mi nedlhujete! Naozaj nič. Neexist, nevezmem si to, nič mi nedlhujete. Pošlite to ďalej, niekto rovnako potrebuje vašu pomoc..."

Rozdať tak, aby bolo prijaté, to je tiež kumšt, akému sa učím celoživotne. Domáce vajíčka od prepeličiek a holúbkov kamarátke Danke neviem odmietnuť :).

Moja maminka Lindu G. nečítala a beztak ma  naučila pomáhať - svojím osobným príkladom. Nemala v živote na rozdávanie a predsa sa celý život rozdáva. Aha, zase narobila predčasniatkam chobotničky. Detičky opúšťajú nemocnicu s takouto drobnosťou, ktorá im bude - ako porastú  - rozvíjať zrak, hmat, pozornosť.

Umenie dať.

Umenie prijať.

#lindagoodman

#hviezdneznamenia

#rozdajsa

PS: O rozdávaní úsmevov ako hodnoty (50%) Linda Goodman nepísala, tam som trochu uletela  v spomienkach a vlastnom presvedčení. Zato písala o predurčených milencoch, spojených striebornými šnúrkami krížom - krážom okolo celej zemegule, voľnými aj napnutými, no nepretrhnuteľnými, šnúrkami. Písala aj o tom, kedy a čo sadiť, kedy prať, kedy strihať vlasy a ako nabíjať vodu  ránom a slnečnými lúčmi. A. 🌞