Nórska jednohubka

Roky sa hotujem, že jej ukážem kozmopolitný, chladný a upršaný Londýn. Alebo  umením presiaknutú vášnivú Barcelonu.  Keď som na Pelikáne zbadala medzi akciovým letenkami STAVANGER, podobne, ako kedysi pred rokmi TRAPANI, nemala som potuchy, čo to, kde to. Stačilo pár klikov,  zbehla  som obrázky a bolo rozhodnuté; schválne - guglite obrázky STAVANGER!  Lacné letenky do TRAPANI na Sicílii, kde som túžila vidieť a fotiť biele soľné polia a rozložité  prímorské mlyny na výrobu soli nám kedysi nakoniec prepadli, lebo v mojom brušku rástol Matejko, možno inokedy. Nebudem tu naveky, ale neodídem skôr, než sa dozviem, ako sa z morskej vody oddeľuje soľ. Náš posledný výlet, taká cestovateľská jednohubka, do  štvrtého najväčšieho nórskeho mesta známeho ťažbou ropy - Stavanger - nám s Bejkou vyšiel a na konci augusta sme leteli. Leteli sme z poľských Katowic. Ukázalo sa, že jednoduchšou časťou výletu bolo nakúpiť letenky, vybrať a rezervovať  airbnb ubytovanie. Mali sme výborné ubytovanie. Síce trocha od ruky, z pohľadu presunov do mesta a dopravy, ktorá v Nórsku nie je lacným špásom a v prerobenej pivnici. Holohlavý sused, ktorý pri našom príchode kosil trávnik a prívetivo nás zdravil, v kombinácii s pivničnými oknami, žalúziami a roletami v apartmáne vo mne okamžite asociovali film Disturbia, ktorý som videla, keď som ešte televíziu pozerala. Som kôpka predsudkov a strachu. Zato Nóri sú prirodzene milí ľudia. Je to ich normálne vyžarovanie. Ubytovanie popíšem ako priestranné, útulné a čisté. Chodba, spálňa, kúpelňa so sprchovým kútom a toaletou, obývacia časť a kuchyňa.  Zariadené jednoducho a vkusne v líniách, a tak, že sme sa v našom byte u Rafaela dobre cítili a takmer nič nepostrádali. Možno šálky na kávu, ale zas tá káva pripravená z Rafaelovho  koťoga bola aká výborná, a ešte keď sme si ju v termoske vyniesli na Preikestolen. Človek si v takom od vecí odľahčenom priestore uvedomí, koľko zbytočností okolo seba v domácnosti  rokmi zhromažďuje. A načo?

   

Za mňa  výlety nezačínajú odletom a nekončia príletom. Predlžujem pôžitok z cestovania koľko sa dá.  V myšlienkach cestujem týždne predtým ako fyzicky odlietam. Zbieram  informácie o mieste, kam pôjdem, približujem mapy, skúmam vzdialenosti, prezerám fotky, čítam články, blogy, cestovateľské rady a tipy  - je toho veľa, človek sa v duchu pomaličky teší a predstavuje si. Božechráň, žiadne plánovanie. Iba také oboznamovanie sa. A po návrate cestu pozvoľna nechám doznieť, dojmy vyprchať. Podaktoré vône nevyprchajú, to je fakt. Pomedzi to priebežná práca s fotografiami, preberanie a ofukovanie kamienkov a mušlí, vystieranie zhúžvaných bločkov (tentokrát mám len zopár, ostatné skončili v smetiach - Bea je tak trochu aj moja - akčná, so zmyslom pre poriadok; škoda, naše "smiešne" päťdesiateurové nákupy v miestnych potravinách v okrajovej štvrti Stavangeru boli hodné dokumentovania  a vlepenia do fotoalbumu - chlieb, paradajky, šunka, niekoľko smoothie a tri veľké sáčkové polievky - rybacia, karfiolová a pikantná zeleninová - boli chuťovo vyvážené,  dobre nás sýtili  a zohrievali, maslo a čaj nám nechali domáci a tak sme to celé nejako prežili). Potom ešte napínavé čakanie, či dorazia odoslané pohľadnice, áno, občas proste nedorazia, alebo sa túlajú. Nakoniec triedenie spomienok a pocitov do správnych chlievikov. Chcem sa tam ešte vrátiť?

Nebudem sa rozpisovať o Nórsku, naozaj sme k sebe  sotva pričuchli, bolo to krátko. Chcela by som ešte. Niekoľko dojmov po povrchu a popis našej túry na preslávenú Kazateľňu pripájam v druhej časti, za fotkami, ktoré priebežne doplním. Nórsko nám učarovalo. Čo už povedať, keď celou cestou z letiska nás doprevádzala obrovská vytieňovaná dúha. Až sme zabudli vystúpiť na správnej zastávke a prehliadku mesta najskôr absolvovali z autobusu. Potom, po vôbec nie krátkom čakaní, nás iný vodič MHD odmietol zviesť. Že miesto, kam potrebujeme odviezť nie je miestom, kam on ide. Uverili sme mu, napriek tomu, že sme boli presvedčené, že tam ide. Nemali sme sa pýtať a rovno nastúpiť. Bol asi nový. A my málo priebojné. K svojmu prechodnému domovu  na vyvýšenom výbežku v Madlatua sme  kráčali peši, pekne hore kopcom, s hrktajúcimi kufríkmi na kolieskach, viac ako polhodinu, nevadí. Čo ešte k Nórsku? Tajomný, štyridsaťdva kilometrov vzdialený Lysefjord.  Dážď. Vôňa rýb, mora a vetra. Severné more, s ktorým to nebolo tak celkom po prvý krát. Videli sme sa predsa v Rusku.  Vyzula som sa a chodidlami doň vošla. Dotkli sme sa a nechali energiu prebehnúť celým obvodom, takmer som stratila vedomie. Vlnám neodolám, nech som kdekoľvek vo svete. Severné more je v Stavangeri studené, na pohľad tiché, akoby v ňom neexistoval život - iba sa tvárim, že mu to verím. Nóri sú  zorganizovaní, rešpektujú systém a pravidlá, kam sa pohneme čisto, poriadok, pokoj.  To len my dve sme smrteľne obyčajné motovidlá a zmätkárky na pohľadanie. Miestni aj cudzí  sa zdravia medzi sebou Ahoj - Hei! Cez víkend jazdí po cestách  úplne málo áut a  tie čo stretneme, nám zastavujú na prechode, ako keby ich riadili roboti, a nie ľudia. V meste  mnoho bežcov, možno nejaký maratón, žiadne viditeľné odpadky, v jazerách čajky, labute, kačky. Deti, čo kŕmia holuby. Keď sa podvečer zamotáme do starých dláždených uličiek v centre a necháme sa opantať ich atmosférou, Bea hlesne: Je tu krásne!, avšak niekde dnu nás obidve zamrazí, lebo veď Breivik, Jo Nesbo a tak. Ducha severských krimi sme pocítili na opustenej verejnej pláži Vaulen Beach, kam sme šli asi hodinu mestskou a potom  kus pešo. Bolo zamračené, akoby nie letné ale jesenné popoludnie. Nikde nikoho,  ojedinele psíčkari. Pod obrovskou borovicou som hľadala malinkú a suchú šišku pre spomienku a čakala som (nezastaviteľný tok myšlienok), že už už zazriem v kríkoch trčať krvavú nohu mŕtvoly, odkopnutú žltú gumáku, alebo niečo také. Prechádzali sme sa  ďaleko od seba cestičkami  ponurej pláže, s rukami vo vreckách, s čajkami nad hlavou. Neopakovateľné momenty. To nevygugliš, nenaplánuješ, nenájdeš v Tripadvisore. 

Fascinovali ma a v kuse udierali do očí čísla stavangerských domov. Nie iba tie v historickej časti Gamla Stavanger, kde stoja rozprávkové, biele a farebné  domčeky poskladané z drevených lát, pôvodom niekde na začiatku osemnásteho storočia, majstrovsky zrenovované a udržiavané.   Hocikde, kam sme prišli, čísla domov prevažne tak od jedna do tridsať, občas vyššie, aj do sedemdesiat a jediné  číslo domu, čo bolo nad sto, som videla na zástavke, keď sme čakali  autobus premávajúci na letisko. Žiadne tisícky, žiadne lomeno.

Bea: "Čo máš stále s tými číslami?" 

Nie som normálna, som si toho vedomá. Skutočne, skúšala som nevšímať si tie čísla, no boli neprehliadnuteľné a udierali mi do očí.  Súbežne som premýšľala, ako toto popíšem a či sa to vôbec dá. Napísať, ako človek naráža na nevysvetliteľné súvislosti a synchronizáciu. Sústavne, kam sa pohne. Stáva sa vám také tiež?

Chcem poďakovať veľmi za chvíle v horskej chate Fjellstue  neďaleko parkovisko, odkiaľ štartuje turistický výstup na Preikestolen. Po návrate z túry sme sa  nasýtené pohľadmi,  hladné, smädné, vytrasené, ošľahané slnkom a vetrom, také vybito/nabité - do nej uchýlili a odpočívali. Hodiny. Boli by sme  ostali aj dlhšie, no moc podvedomia nevypneš - to  množstvo ľudí, ktorých sme pri zostupe stretli a predstava ich návratu na toto príjemné tiché  miesto nás zodvihli k odchodu. Nemuseli sme si nič hovoriť. Bol to odpočinok nevyjadriteľný číslom, rozmerom či slovným opisom. Pokúsim sa oň: Presklené steny s výhľadom na  krásny deň a kobaltovo modré jazero, obklopené lesmi,  útulnosť navodzujúce koberce na zemi, na stene, drevený interiér.  Refill káva. Kávu, ktorú zaplatíš raz a chodíš si ju čapovať, koľko chceš. Vzdialené a rozptýlené  štrngotanie príborov. Dali sme si neskorý obed na znovunadobudnutie síl, ja špargľovú polievku, Bea vafle s  brusnicovou marmeládou, kávu. Bol to vlastne špargľový krém fantastickej chuti, jedlo podávali  samoobslužne. Zaplatila sme pri pulte kartou a obslúžili sme sa v druhej časti reštaurácie. Veľký biely tanier so širokánskym okrajom a akoby hlbokou miskou uprostred. Takéto detaily ma vedia nadchnúť, som pôžitkár do špiku kostí. Vôňa horúcej polievky sa na mňa vyrútila, akonáhle som zodvihla pokrievku na antikorovom kotlíku. K polievke čerstvý chlieb s vypečenou kôrkou, konček vytŕča z  bieleho obrúska - ako  som ho krájala na veľkej drevenej doske, praskal, zmačkol sa a znovu roztiahol, plný akurátnych dier. Ku chlebu maslo na tanieriku, potriem rovnomerne naše krajce chleba a kúsok masla vhodím do svetlozeleného  špargľového krému. Každé sústo  vychutnávam, podelíme sa s dieťaťom o jedlo. Neskrývam, že ako prvé strčím mobil do zásuvky na nabíjanie a prezerám fotky, zdieľam blízkym. Bea si číta. Chlipká kávu. Stačí, že je kúsok odo mňa, vzdialená na dotyk. Stačí natiahnuť ruku. Že sa nám občas stretnú pohľady.  Pohodlné kreslá, mäkké deky, taburetky na vyloženie ukonaných nôh. Slnečné lúče ma šteklia v očiach, vyhrievam sa v nich ako Gordon, keď spí v tráve,  na pozadí ticho znie Dolly Parton - Jolene. Ani občasné hlasité odgrgnutie starších Japoniek, čo oddychujú na druhej strane miestnosti ma neznepokojuje, naopak. Život je krátky a nemyslím si, že ďalší dostaneme. V takýchto okamihoch vnímam každú jeho sekundu aj medzisekundu a pod mikinou cítim bezpečné zovretie dobrých síl okolo mojich ramien.

- "Mami, zase si sa vyzula? Po reštaurácii sa nechodí bosá!"

S vnútorným úsmevom nechávam za sebou jej výčitku,  to všetko mladosť a spoločenské škrupule, a odchádzam  do časti, kde ponúkajú suveníry, magnetky, pohľadnice. Uvedomenie si absencie potreby mať od druhých schválenú vlastnú cestu je veľká vec. Nepotrebujem  nikoho, aby miloval moje rozhodnutia. Sú to moje rozhodnutia a ja ich milujem. To stačí. Dozrieva vo mne prianie niekedy cestovať celkom sama. Čo ja viem, do Berlína na kávu. Alebo prejsť po vlastných   Svätojakubskú cestu do Santiago De Compostela. Na brehu Rio Piedro by som si sadla a plakala. Pri všetkej úcte a obdive k domovine, ktorá je rovnako krásna ako zvyšok sveta a stojí za každodenné objavovanie. Prosím o zhmotnenie mojich volaní  a ďakujem za tie doterajšie.

 

 

 

 

Ako sme vystúpili na Preikestolen

Kombinácia nás dvoch v jednom priestore a čase už samo o sebe predznačuje peripetie, ale nakoniec to stálo za to. Privstali sme si na pol piatu, lebo  sme sa chceli vyhnúť davom na vrchole Kazateľne, ktorá čnie 604 m nad Lysefjordom. Je to jedna z najpopulárnejších túr v Nórsku, na Preikestolen sa ročne vyberie cez 300.000 ľudí z celého sveta. Keď sa o päť nula päť spoza kopca nevynoril autobus, na ktorý sme v čakali, Bea smrkla chladný vzduch, konštatovala "som nachladnutá" a podišla k tabuli s rozpisom spojov.
"Mami, najbližší spoj odtiaľto do mesta ide o 10.05"
"Kurník no. Dnes je nedeľa. Sme si to mali lepšie zistiť. Vieš čo, zbehnime dolu na prestupnú zastávku,  a z letiska ten shuttlebus určite premáva každú hodinu, alebo si niečo stopneme." - reagoval optimista vo mne.
Tak sme dali prvú dvadsaťminútovku v čase, keď noc odovzdáva štafetu dňu. Všade ticho, minul nás asi jeden taxík a jedno auto.
Dolu sme zistili že, aj letiskový spoj ide tak o necelé tri hodiny, a približne toľko času nám ukazovala GPS na chôdzu do prístavu. Odhodlane, bez slov sme vykročili.  Z protismeru a tmy sa pomaly plížil taxík a ja som  zamávala.
"Mami, ale vieš, že taxíky sú v Nórsku drahé."
"Viem. Všetko je tu drahé. Opýtaj sa ho, za koľko to bude."
Taxík stál 190 NOK, cca 20€. Nádej, že stihneme trajekt  o šiestej do Tau prudko  stúpla, o pár minút  sme v prístave vítali  rýchlo sa približujúci kolos.  Pokoj a ticho v meste, len všadeprítomné stavangerské uškriekané čajky. Fotky z trajektu pred východom slnka,  boli to posledné, čo mi môj Nikon dovolil. Proste sa pokazil, on  alebo Sigma na ňom. Zatrucoval a odmietol ďalšiu komunikáciu, zamrzol až do vybitia, pričom nechal sa po pánsky, pri váhe ručnej zbrane vyniesť 3,8 km až do cieľa, a potom aj späť. Vrátila som sa z vetristej terasy do presklenej a vyhrievanej  časti trajektu, kde si  Bea spokojne v kresle čítala. Prejavila štipku poloironickej empatie:
-"To je strašné, že sa ti pokazil, čo? A práve teraz?"
- "Čo už, nevadí, budem viac vnímať očami."
Skrývam smútok za pokoru, nefotografujúci nepochopí súvislosti...aspoň budem menej zdržovať.
Keď sme na parkovisku ostali takmer samé dve a zbadali, že ani stadiaľto nám autobusový prípoj na miesto, odkiaľ naša túra začína tak skoro nepôjde, zapochybovali sme na moment o nápade vyraziť o piatej ráno.  Taxikár pristavil svoj mikrobusový taxík neďaleko  sa napokon nad nami zľutoval a spolu s hŕstkou miestnych nás zavezie, kam treba. Keď všetkých cestou povykladal, otočil sa a  povedal Bee - ak to taxameter napočíta viac ako 300 NOK, zaplatíte len 300, dobre? Bol starší a  ľudský, rovnakú cenu sme zaplatili za spiatočný verejný autobus.
Bola to dokonalá a viacmenej pohodová túra. Náročné (pre mňa) výstupy  skalnými schodiskami striedali klesania a rovinaté úseky. Brezové háje, divoké, koncom augusta naružovo kvitnúce vresy, zaoblené kamene zapadajúce jeden do druhého a aj do okolia tak neuveriteľne, že sa človek pýta, či je to dielo ľudských rúk alebo Matky Zeme. Jazierka plné čistých zrkadiel, dlhé drevené chodníky naprieč bažinatými lučinami, menšie aj väčšie vodopády, kamenní škriatkovia,  obrovské skalné obliny, ktorými sa celkom dobre kráča, pokiaľ neprší. Telefón na letový režim, úsporné  osvetlenie, šetrí to baterku, fotenie očami.
Sú miesta, podobne ľudia, pri ktorých si poviete - panebože nič krajšie a vôbec - niečo také - som v živote  nevidela. Zásahy priamo do srdca duše. Taká je to túra a pri spiatočnej ceste si dávam záväzok, že aj chlapcov sem raz vezmem. Stretli sme veľa šťastných ľudí a najmä cestou späť, celé autobusy ľudí - mladí, starí ruka v ruke, deti hopkajúce ako kozliatka, drobci v mandukách a nosičoch. Veľa psíkov turistov. Prekrásne výhľady boli odmenou -  na nórske hory, späť do Stavanger  a do rybárskych  dediniek, čo  lemujú pobrežie. Ostrovčeky a kamenné obliny  v zálive. A potom, na druhej strane už len tichý temný fjord dolu pod kolmým skalným útesom, naproti stužka z vodopádu, nájdi ju aj ty.

Bilancia:

Ja - pokazený foťák (bola to kamufláž), stratené termotričko, nevadí.

Bea- rozbitý display mobilu, ktorý jej na zástavke spadol dolu nosom, na zaplakanie, v autobuse pri spiatočnej ceste takmer zabudnutá peňaženka s našou kartou (hotovosť tu nikde nepotrebujete a ani ju nemáme), bez tej karty by sme boli v keli a ten pán bol taký láskavý, že keď Bejke peňaženka vypadla pri vystupovaní z autobusu, zavolal na ňu a podal jej ju.
Spolu: nádherný deň, krásna turistika, nenútené ticho, ktoré obe milujeme,  zmokli sme jemným popraškom. Všetko toto zdieľam, rozplývam sa a ďakujem!