Pod strechami Jána Martona

Takýto rozhovor pravdepodobne  v skutočnosti nikdy neprebehol, ale keby sa Jána Martona niekto spýtal – „Prečo si ty vždy vyberáš tú ťažšiu cestu?“, možno by odpovedal:  „A prečo ty predpokladáš, že ja vidím dve cesty?“

Porozumenie je hlbšie ako informácia.  V našich životoch je mnoho ľudí, ktorí nás poznajú, len zopár z nich nám však skutočne rozumie. Láska bez pripútania je Svetlo.

Presne o tom je nový román básnika zo Svitu Janka Martona SPOD STRIECH.

Čítate? Teraz čítate moje riadky, áno. Ale čítate naozaj? Čítate svojim deťom? Robte to, je to jeden z kľúčov k ich rastu. Semienko ich predstavivosti a tvorivej fantázie. My sme na rodičovskom museli sľúbiť triednej učiteľke, že deťom budeme čítať aspoň päť minúť denne. Ja rada čítam. Rada čítam mojim synom, intonujem a smejeme sa spolu, hoci niekedy sa mi nechce a často vynechám. Poviem: „Dnes ma prosím už nechajte, dnes nevládzem“.  Rada fotím a mám rada Instagram. Nie je to iba o fotkách a textoch k nim, o ľuďoch tam, je to aj o tagoch. Tagy spájajú ľudí. (Nie, ľudí spája  láska.)  Tagy sú stopy. Nie je veľa hastagov, ktorým som vdýchla život, v zime dvetisícpätnásť to bola tuším #plotovka, neskôr #skoricanaceste a niekde medzi tým #citammartona .  Čítam Martona neprerušovane, odkedy mi prvýkrát prišli jeho knihy z Martinusu, vtedy uprostred leta v dvetisícšestnástom. Môj muž doma si neodpustil a uštipačne poznamenal – "Ďalší, čo ti píše venovania do svojich kníh?" - a ja som mu s úsmevom odniesla nedeľnú kávu do postele. No, chceli by ste vidieť tie venovania. Žiadne, alebo hrozné. O čo horšie venovania, lebo tento autor skutočne čmára nemožné venovania, o to pútavejšie vnútro. Čítam Martona a rada ho čítam. Aj niektoré moje kamarátky ho čítajú. Píše zvláštne, tak kadejako, inak a  po svojom.

Momentálne  virtualita prekvitá anonymnými nickmi - Odinmi, Tieňmi, Búrkami,  také Riadky, hentaké Zlomky, Úlomky a tak ďalej a podobne... tiež „požičanými“ fotografiami z Pinterestu, Instagramu a Flickru. Vnímate to? Páči sa vám to? Je to zrejme IN. Nebavia ma. Aj preto je v dnešnej dobe v mojich očiach skutočné autorstvo a  poctivosť v písaní nezaplatiteľné. Pod pseudonymom vie písať svoje kvázi diela mnoho kvázi spisovateľov, ozajstní  a podpory hodní sú práve tí, čo publikujú vlastné myšlienky pod vlastným menom a ak citujú iných, tak citujú. Neparazitujú, nevykrádajú, neberú cudzie za svoje. Je to ich vec a ja sa zariadim podľa seba, v sledovačkách a v mnohom ďalšom,  som prieberčivá. Keď začiatkom decembra minulého roku autor Marton, ktorý dosahuje dokonalú katarziu iba písaním, ohlásil, že pracuje na novom románe,  bola som zvedavá. Vo svojom prozaickom debute Nultý ston (2013)  popísal  lásku pomerne trefne, dal je krídla i kotvy a zdalo sa, že už ani nemožno inak, krajšie, či nebodaj viacej:

„Smiali sa, až im tiekli slzy. Ak dvaja k sebe patria, je úplne jedno ako vyzerajú, čo nosia na sebe alebo čo majú na hlave. Či má muž ženu a žena muža alebo žena ženu a muž muža.“

SPOD STRIECH je po e-knihe Klamár (2016) tretím románom básnika, ktorý vydal osem básnických zbierok, a je podobne ako Nultý ston, zasadený do súčasnej  slovenskej reality.  Možno aj tým to je, že nie všetkým, iste však mnohým čitateľom prináša zážitok z prežitého a tým sa javí v niektorých momentoch a mementách ako dôverne známy. Záleží na tom, ako si túto knihu čitateľ natočí a ako do nej dopadá Svetlo. Martonovské vrstvenie existencií a pocitov. Pointy voľne pohodené ako nápovedy na ceste, keď sa hráme "Hľadanie strateného pokladu". Metódou prekrývania charakterov jemu blízkych  a bližších ľudí, podobne  príbehov, ktoré sa autorovi naozaj stali, možno stali a vôbec nestali  (alebo aj tie sa stali?) akoby vymodeloval   jednotlivé kľúčové postavy a postavičky románu Spod striech, najmä tú hlavnú. Charaktery nielen prekrýva, ale aj štiepi. A nakoniec - ako keď dovaríš polievku, rozmrvíš majoránku v dlaniach a rozfúkneš do kastróla - toto spravil aj Marton so svojimi postavami, aspoň ja si to tak predstavujem, a na každého sa tak dostal kúsok toho druhého - to celé spojil a vychutil. Ohúrilo ma, že v čase Baričákovych šlabikárov jeho  priateľ napíše  milostný príbeh muža a ženy, ktorých vnútra sa stretli v nesprávnom čase a obkrútili ako špirála DNA. A hoci obaja majú zviazané ruky, spisovateľ im umožní prežiť sladké zakliesnenie myslí v tejto lovestory, úmyselne nepoužijem slovo nevera, je neadekvátne.  Kto má Facebook, ja ho nemám, skúste  opáčiť múdreho Paľka Baričáka na podobnú tému. Napíše vám (možno): "Boh s tebou." Veď čo možno robiť, keď stretne duša dvojča svojej duše za nepriaznivých okolností? No nič. Nemožno robiť takmer vôbec nič. Ustáť. 

„Na lásku sa netreba narodiť. Lásku buď stretnete, alebo nie. Nie je na to žiadny kľúč ani iný pohľad na vec. Je to jednoducho tak. Tu neplatí, že presne preto lebo. Nie sú potrebné ani dôkazy, ani aliby. Nie je potrebné nič, iba sa stretnúť. Iba sa na chvíľu stretnúť a dotknúť sa dlaní. Dotknúť sa bruškami prstov. Dotknúť sa dychom dychu. Iba tak. Nečakať, iba vnímať.“

Zakázaná láska je háklivá téma, s ňou chce mať každý pokoj a Marton sa do nej smelo a s hlavou v ohni pustil, uchopiteľne ju spracoval, možno chcel tak trochu nasledovať svoj básnický vzor Miroslava Váleka, v ktorého zbierkach nejedna čitateľka suší slzy, preklep, chcela som napísať lúčne kvietky, ako v herbári:

„Čo by ste chceli od básne?

Sú to len slová. Obyčajné.

Slabučký čaj, ba ani čaj nie.

Len obyčajné je obrazné.“

(Válek)

Príbeh nežnej túžby dvoch, čo sú si tak samozrejmí, až to bolí, odporuje dnes už všeobecne známym pravidlám o založení zdravého partnerského vzťahu dvoch ľudí.  Zdravého v zmysle, že do partnerstva  možno vstupovať, až keď majú obaja partneri usporiadané predchádzajúce citové vzťahy  a najmä až potom, ako majú vytvorený pekný citový vzťah k sebe  (#selflove) a vedia žiť sami so sebou. Neprispôsobivý  autor  „láske z papiera“ vdýchol dušu, papier znesie... Zakázanej najmä samotnými protagonistami, zakázanej v sebe a pre seba,  upierajú si nárok na seba a na všetky tie synchronizácie, čo sa im dejú. Zažili ste? Prežívať sen vo vnútri sna. Dá sa to vôbec bez ujmy prežiť?

„Ťahám tak káru márneho svetla so sebou. Veziem v nej aj teba. Nedokážem sa úplne postaviť na vlastné nohy. Pozerám sa na vločky, ktoré dopadajú na moju zem a topia sa. Mám miesto, odkiaľ na mňa nie je vidieť. Nemám rád, keď sa na mňa ľudia pozerajú a ja o tom neviem. Zajtra príde deň a bude iný ako ten dnešný. Zase si na teba spomeniem. Všetky dni majú spoločnú iba jedinú myšlienku a tou je myšlienka na teba.“

Dielo nesie  očividné i nepatrné známky autobiografie, samotný autor sa tým netají. Bez okolkov odkladá kúsok po kúsku vrstvy, vrstvičky a epitely  svojho povrchu, či už ako rozprávač, Heňo Stráňava, ktorý rozoznáva iba dva svety – s ňou a bez nej,  alebo ako  Pavúk, ktorý nosí milovanú Mušku vytetovanú na pravom predlaktí a ukazuje čitateľovi, ako to vyzerá uňho dnu v jeho vnútrozemí,  v konečnom dôsledku je však nevystopovateľný.  Aký je pomer faktov a fantázie autora románu SPOD STRIECH? Čo sa naozaj udialo pod strechami a koľko si doma za písacím strojom vymyslel? Je to také dôležité? Povedala by som, že ani nie.

„Strechy nemusia byť iba zo škridiel, z dreva alebo z plechu. Strechy môžu byť aj hviezdy alebo krídla našich povestných anjelov. Strechy môžu byť aj konáre obrovských stromov. Len tak. Keď vám chrbát hladí tráva a vy počítate pomyselné hviezdy. Pod našimi strechami sa dejú malé príbehy, ktoré sa lepia na tie veľké.“

Román tlmočí čitateľovi nádej v beznádeji, ukazuje ako funguje hojenie emočných rán, zanecháva citový zážitok a nastavuje zrkadlo následkov vlnobitia v našich životoch. Následkov stretnutí, rozchodov a návratov. Spúšť a prázdno, ktoré ostávajú, keď náhle kosí zubatá. Autor ho rozdelil do štyroch častí - I., II., III. a IV. - možno ho však začať čítať hocikde, začiatok dať do stredu, stred nakoniec, a tak prečítať a získať komplexný obraz a odpovede na otázky KTO?, KEDY?, KDE?, AKO? a ČO?. Kniha pravdaže neodpovedá na otázku PREČO? Láska bude vždy hľadať odpoveď na túto otázku a nikdy ju nenájde; keby ju  aj nebodaj našla, rozprskla by sa ako mydlová bublinka a niekde inde by sa v tej mikrosekunde narodila nová. Láska.

Ak dobre počítam, kniha obsahuje jedenásť básní. Spolu s pôsobivým obalom, na ktorom  zostali vyblednuté zvyšky po rozliatej káve, knižke vtláčajú jemnosť a zahaľujú príbeh do atmosféry sna, tá sa ním plazí, tak ako sa opar hmly vlní jesennou dolinou. Pohlcuje ma nezvyčajným spôsobom. Držím ju v ruke, je to neživý predmet. Akoby som si nebola istá, či ju chcem držať fyzicky v ruke. Dobre mi tak, mohla som si radšej objednať e-knihu. Akonáhle ju otvorím, ožíva. Pri plnom vedomí sa o nej odtrhnem, hľadím von oknom na ubiehajúcu krajinu,  veziem sa z roboty v relatívnom pokoji autobusu. Šumí v ňom to novodobé ticho, každý sa rozpráva so svojim telefónom. Prepadne ma nepokoj, že sa preveziem o dedinu ďalej, že zabudnem vystúpiť na správnej zastávke a ocitnem sa o dve dediny ďalej, niežeby na tom záležalo.

„Roky sa kotúľajú a život plynie. Naše domy ukrývajú hlboké podstaty všetkých snov a Zem sa dnes úplne normálne točí presne tou istou strechou vesmíru ako včera...“

Pustím si do uší Martina Gaišberga - Čo ševelí, zhrniem nasušené hríby zo sita, prepláchnem vodou, pridám bobkový list,  postavím kulajdu. Chlapci sa dnes na detskom ihrisku naháňali a smiali s Jajom a Julčou, malými súrodencami ich  veľkej sestry, ktorá sa zvykne predstavovať „pochádzam z piatich súrodencov“; teraz si stavajú lego,  je to vzácna chvíľa – pekne sa spolu hrajú. Započúvam sa do ich rozhovoru  a ruka mi letí na čelo, je to tu zas, najmenší sa hašterí: „Tento duch má  dvadsaťštyri životov, Matej! A tento má päťdesiattri životov...“  

Uzavriem múdrom Platóna:
"Knihy prepožičiavajú

dušu vesmíru,
krídla rozumu,
let predstavivosti
a život všetkému."

Andrea Macková, 10.10.2018

Predchádzajúca recenzia:

Iveta Zaťovičová - Príď v májovú nedeľu