5/07/2018

Príď v májovú nedeľu - recenzia knihy




Azda je aj nenáležité, hovoriť mojim myšlienkam, ktoré tu odvíjam - literárna recenzia. Recenzentovi pristane odstup od diela i autora,  nadhľad, kritické oko, odbornosť a reputácia. Neskryla by som a ani neskrývam, že s autorkou sme si blízke od prvého dotyku, úsmevu. Od prvého slova, ktoré medzi nami preletelo. Je to ten druh blízkosti, ktorej neprekáža nedostatok stretnutí zoči - voči, vzdialenosti, či plynutie času. Naše vnútra k sebe ihneď naťahujú dlane, humor a porozumenie vypĺňa škáročky a pocit starej známosti a spriaznenosti je vzájomný.  Niekto, kto vás zbožňuje rovnakou mierou, ako vy jeho. Takýto ľudia sú mi vzácni, je ich v mojom živote skôr menej, ako viacej a sadnem pre nich v tej sekunde na vlak, či lietadlo.    

Knihy Ivety Zaťovičovej sú osobné,  sú zrkadlom jej vnímania života, sú úprimné ako ona. Nepresladené, bez pátosu, držia čitateľa pri zemi  a ctia mocnú mágiu  a význam najmenších okamihov bežných dní človeka, ktorý žije v prepojení s prírodou a kolobehmi v nej.  V  prepojení, ktoré je tak prirodzené,  ako je prirodzené dýchať a milovať. Autorka vo svojom poslednom románe Príď v májovú nedeľu prepletá nitky osudov z dávnych rokov predchádzajúceho storočia, kedy sa jej mamička Ilonka menila z dieťaťa na dievča. Čerpá pritom bezprostredne z matkiných spomienok, jej knihu aj venovala.  Mamička i otecko majú svoje miesto v každej z jej kníh.  Prepletá príbeh  reálny, súčasný a dobový zároveň.  Keď som vo svojej mladosti hltala dielo Margity Figuli a neskôr na povale u babky našla a rovnako hltavo čítala zväzky Šoltésovej, bolo mi ľúto, že to už je všetko. Čítala som ich znovu a znovu a snívala s otvorenými očami. Minulý život na slovenskej dedine sa ma dotýka niekde hlboko dnu. Rada sa ponorím do čias, keď ľudia vedeli, čo je to skutočný hlad, deti pásli húsky, keď sa vianočné stromčeky zdobili papierovými anjelikmi a orechmi zabalenými do pozlátky, keď čierny chlieb prezrádzal chudobnú domácnosť, deti si pri peci striehli,  či majú svoj krajec chleba rovnako dobre potretý cesnakom a hlavne poriadne omastený pierkom. Keď zamilovaný chlapec v dievčati videl anjela: 

"Vždy, keď vyšla z brány...Chcel sa jej dotknúť, pohladiť ju, ale to by sa naľakala, keby tak. Obvykle ju len chytil za plece a zvrtol k sebe chrbtom, skontroloval mašle vo vrkôčikoch, či sú dosť utiahnuté. Boli, ale aj tak každú potiahol, narovnal. A bez toho, aby sa čo len chytili za ruky, spolu vykročili ku kostolu. Ilonke sa to zdalo veľmi príjemné, pri Gejzovi sa cítila pekná a dôležitá."


Rada sa ponorím do čias, keď  chodili Cigáni hrať ľúbostné vyznania pod okno tak tíško, aby ho nik iný nepočul, iba dievča, ktorému boli určené. A chlapci dostávali od svojej mamy bitku v podobe buchnátov, ale aj varechy. To všetko pre lásku. Kdeže sú tie časy? Už žijú iba v príbehoch našich rodičov a starých rodičov a keď sa tí pominú...Želám si viac takýchto kníh do tejto doby mobilnej debilnej! Dej ľúbostného príbehu sa odohráva v piatich častiach a doznieva v záverečnom epilógu, ktorý naznačuje možnosť jeho pokračovania, ktoré však samotná autorka, pokiaľ sa nemýlim, vylúčila. Ja by som si ho veru rada prečítala. Láska medzi hlavnými hrdinami vzplanula radostným ohníkom, no zasiahli do nej násilne iní a tak zatvrdla. Zatvrdla v kamene, po ktorých hrkotal Gejzov bicykel každý rok, keď Ilonka prichádzala na cintorín, uctiť si pamiatku svojich blízkych. A keď napíšem každý rok, tak každý rok.  Až dokým...


Láska, tak ako o nej píše Iveta, nepotrebuje vulgárne slová, sieťované pančušky, alkohol a ani iné drogy na posilnenie. Je rovná, čistá ako ráno roztvorený kvet, ktorého sa ešte nedotkli kvapky májového dažďa, zasiahla ho iba jeho vôňa plná mamu. Je to láska priama a nič si nenárokuje...Iba JE. Hoci si nie som v tejto chvíli istá, či sa mladí vôbec bozkali a intímne chvíle umelkyňa takmer neuvádza, len naznačuje,  rozrušila ma i rozcítila. Obsahuje mnoho styčných bodov. Láska versus pýcha. Láska versus pokora. Láska versus ticho.

Potešil ma, hoc kratučký, na konci románu zaradený Slovník nárečových a archaických výrazov. Mám pre ne slabosť. Rovnako mám slabosť pre dobové čiernobiele portréty a fotografie z rodinného albumu, ktorými knihu ozvláštnila a čitateľa tak  pozvala na návštevu k   svojim predkom. Tlačenému dielu dodávajú punc pravdivosti, zvyšujú jeho hodnotu a nakoniec, sú tak epické!


Knihu si rozhodne zadovážte!  Darujte mame, priateľke, kolegyni, láske. Blíži sa Deň matiek, ja som už objednala.


Andrea Macková


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Vložte svoj komentár: