Šesť hodín v Ronde (úvod)
Priala
som si rozpísať zopár poznámok o Ronde pred rokom v marci, bezprostredne
po absolvovaní mojej španielskej cesty a konečne sa k tomu
dostávam, mám pocit, že keby to nespravím, vety a slová uviaznu na polceste a
skamenejú. Rozpadnú sa na prach a ja úplne prestanem
písať a ten pocit nie je príjemný. Pozorujem ho v sebe týždne, ba
až mesiace. Je zvieravo ľahostajný v celom tom odkladaní na
neurčito. Dlhujem si tento text :
Na
jednodňovej otočke do malebnej španielskej Rondy (ak Sevilla je kráľovnou
Andalúzie, Ronda je jej Popoluškou), ktorej história sa píše od čias šesťsto
rokov pred Kristom, vzdialenej od Malagy stopäť kilometrov, som si želala túlať
sa v stopách Ernesta Hemingwaya. Niečo ako posledný pokus o
dosiahnutie súladu medzi tým, čo cítim a čo konám. Aj za cenu cesty, kde
osamelosť, krik a ticho spolu súperia tak dlho, kým vo mne
nezvíťazí vnútorný pokoj.
Dvere
do vlakovej stanica sa predo mnou automaticky otvorili a ocitla som sa na
obrovskom nástupisku stanice María Zambrano. Nádych výdych, jeden dva osem
elektronizovaných perónov vysokorýchlostnej železnice zívalo prázdnotou.
Rozložitou stavbou cez presklenú strechu prestupovalo slnko, hrialo ma
spolu s radostným vzrušením z blížiacej sa cesty. Mám pasiu v
premiestňovaní sa vlakom, v posledných rokoch takto cestujem iba
zriedkakedy. Vlakom som rada chodila za študentských čias, keď sme
to každú nedeľu proti noci točili do Bratislavy. Tešila
som sa na proviant - chlieb s malokarpatskou salámou a horčicou, ktorú bývalému
do cesty balila jeho mama - a na naše pritúlenie v studenom, alternatívne prekúrenom
kupé. V živote som mu spôsobila nejedno sklamanie a dnes si kladiem
otázku, či premisa „Kto do teba kameňom, ty do doňho chlebom“ platí aj
opačne. Pravdepodobne áno. Registrujem, že premávka vlakov je dočasne
obmedzená kvôli prebiehajúcim rekonštrukčným prácam na trati. Spolu s
hŕbkou zhromaždených cestujúcich nás vyvedú zo stanice núdzovým východom,
kde stojí o pár metrov ďalej na boku budovy pristavený diaľkový
autobus. Nastúpim a usadím sa na druhé sedadlo a žilky vo mne tak,
či tak ihrajú. Šofér nás nenecháva dlho čakať a presne v čase plánovaného
odchodu vlaku štartuje a vozidlo vyráža na cestu. Nemám
potuchy, či do Rondy dorazíme skôr, alebo neskôr, než
určuje vlakový cestovný poriadok a je mi to vlastne jedno. Vymotáme
sme sa z rušnej Malagy, mestská zástavba postupne redne, cesty sa zužujú.
Cieľavedome si to šinieme úzkymi cestami španielskej periférie.
Lemujú ich od seba kilometre vzdialené neomietnuté hospodárske
usadlosti, pomedzi ne pomarančové a citrónové háje, stromy obsypané
zrelými plodmi. Usmievam sa. Tu somár, tam kôň, voľne pasúce sa kozy.
Kobaltovo modrá obloha žiari, občas mám v serpentíne šťastie a
zazriem zmenšujúcu sa trblietavú stuhu pobrežia. V slúchadlách počúvam
možno Roya Orbisona - She´s a Mystery To Me, možno Chrisa
Isaaca - San Francisco Days. Čo viem určite, že mi je fajn a
postačujúco. V taške nahmatám dokrčené áštvorky zozbieraných
článkov o spisovateľovi a jeho vzťahu k historickému mestečku. Otváram vrecko s
karamelovými orieškami a chrúmem ich, opretá o okno vnímam krajinu,
ktorá plynie a čítam si. Podčiarkujem ceruzkou a krúžkujem dôležité body.
Pre mňa dôležité. Nie pre teba a ani pre teba. Oblé zazelenané kopce a v
v nich v jednom šíku zasadené biele veterné turbíny - gýč a šetrič
microsoft, toto keby nevidím na vlastné oči, neuverím. Na informačných
ceduliach sa začína objavovať Ronda, približujeme sa k cieľu, odložím
slúchadlá. Cestujúci v autobuse ožívajú a trkocú jeden cez druhého, tak
zvedavo natrčím uši a načúvam rečiam, ktorým nerozumiem - španielčine,
japončine - iba z tónu hlasov dedukujem obsah. Tešia sa ako ja. Upokojujúce
vciťovanie sa.
Pred
pár dňami mi jedna spolužiačka písala, že niekto, koho knihu práve číta,
napísal, že EMPATIA je sila, ktorá drží tento svet pohromade. Moja roky
vžitá definícia, pokiaľ pripustíme definovateľnosť nedefinovateľného je, že
empatia je tvoja bolesť v mojom srdci.
Ako
ju prebudiť v deťoch ešte skôr, než sa začnú formálne vzdelávať?
A
čo dospelí?
Je
jej dosť?
Je
jej málo?
Ako
ju cítia iní ľudia?
A
kde presne ju cítia - v srdci, v mozgu, v črevách...?
„Vystúpte
si. Tí, čo sa chcú dnes vrátiť do Malagy, podvečer o pol šiestej vás
naložím na tomto mieste,“ porozumiem vodiča. Dvere sa so sykotom
otvárajú. Ľudia sa raz-dva rozpŕchnu, kým ja hľadám správnu vzdialenosť,
uhol a fotím si dva obrie ihličnany, strážcov miestnej stanice.
„Prosím
vás, sme skutočne v Ronde? Ktorým smerom sa dostanem do centra?“ –
oslovujem starší, zdá sa manželský pár, chvíľu sa zdržali, rovnako ako ja.
Krásna tmavovlasá pani okolo šesťdesiatky s jabĺčkami namiesto líc a vysoký,
vidno to zo spôsobu ako je poskladaný, štíhly sivovlasý muž v svetlej
károvanej košeli, ktorý niečo kutre v ruksaku. Keď zodvihne ku mne oči a
naše pohľady sa stretnú, v zátylku mi prebehne mravčenie – vyzerá ako
papá Hemingway. Tvár má ošľahanú vetrom a opálenú. Zbrázdenú kohútimi
stopami, keď sa pousmeje. Ľudská tvár je jedinečné a spoločné
umelecké dielo človeka a prírody, neprestane ma fascinovať. Podobnú
tvár má aj môj lekár, pán doktor Hajdák. Prívetivá ľudská tvár je
výkladnou skriňou dobrého, prežitým vybrúseného a vnútorne bohatého
človeka, práve v tom spočíva jej dokonalosť. Muž má svetlobelasé oči
farby mora, ako Santiago, Ernestov starec. Ernestove oči mali vraj tiež modrú
farbu, na väčšine prístupných fotografiií sa javia byť hnedé. Jasné, že
dodnes banujem, že som manželov nepoprosila o fotku.
“Everything
about him was old except his eyes, and they were the same color as the sea and
were cheerful and undefeated.”
The
Old Man and the Sea by EH
Nežiada
sa mi rovno sa rozbehnúť a hľadať most Puento Nuevo (Nový most) -
najvýznamnejšiu atrakciu mesta. Chcela by som si mestečko vychutnať
v širších súvislostiach, popýtať sa miestnych, čo a kam, niekde sa dobre
najesť, prípadne sa niekomu pritúlať do pootvorených dverí súkromia. Radšej
sa obšmietam len tak okolo a nikdy nejdem priamo, všetko podstatné by mi ušlo.
Dlhodobo
sa zamýšľam nad zámenom NIKDY. Pre mňa je vo svojej podstate
synonymom slovného spojenia "súdim ťa". Alebo sa k nemu približuje, v
zmysle - hádžem do teba kameňom. Keď povieme že ja bysom nikdy toto a hento,
tak súdime. Súdime tých, ktorí použijú namiesto nikdy slová ako niekedy,
občas, pravidelne alebo vždy. No my - nikdy.
Tetovanie
na tele? Nikdy.
Cukor
do kávy? Nikdy.
Tomu
by som nikdy nedala.
Nikdy
nevpisuj do knihy, je to barbarstvo, čo aj ceruzkou.
Nikdy
by som nezložil noviny len tak ledabolo ako ty, vravieval a celý sa pri tom
zježil, inak mierumilovný muž, ktorý by muche neublížil. Nikdy! Čo
nevidíš tie pôvodné preklady strán a ich poradie? A prečo na nich ješ, pozri,
aké sú umastené a znehodnotené, lamentoval. To je niečo strašné, čo dokážeš ty
urobiť s novinami. Nikdy by som sa k novinám takto nezachoval. Pochopila som to
až nedávno, keď mi dcéra vysvetlila, že mu stále cestou z Bratislavy nosí
čerstvé české noviny, na ktoré on čaká a ktoré sú dostupné len na troch
predajných miestach. Okamžite ich hladný a posadnutý po poznaní a informáciách,
ktorými nie každý v danej chvíli disponuje, číta. Od prvej strany po poslednú.
Tak, aby držali pohromade a strany ostali zoradené v správnom poradí.
Nikdy
by som nedopustila, aby moje dieťa žilo v striedavej výchove.
Už
nikdy nechcem začínať svoj život odznova.
Ja
to nechápem, ten rozvod, ale veď oni boli tak v pohode, veď sa
nikdy nehádali.
Prečo
mi nikdy neprinesie prvé snežienky? Môj bývalý mi na jar nosieval snežienky, a
nie raz. A tento - nikdy. No nikdy, keďže ide z práce rovno domov, ty múdra.
Neprechádza centrom mesta popod laubne, kde ich staré cigánky v košíkoch
ponúkajú koncom februára.
Kto
vysloví nikdy, dráždi karmu a roztáča božie mlyny. Tie mu ukážu, že čo. A ako.
Preto som s "nikdy" opatrná a nemôžem povedať, že ho nepoužívam
nikdy, ale keď, tak len zriedakedy. Ži a nechaj žiť. Bolo (a stále je)
mojou znelkou, až dokedy som nespláchla čerstvo narodené, hádam ešte slepé
škrečky dolu záchodovým potrubím nášho prvého jednoizbáku na Jarnej, odkiaľ sme
sa neskôr sťahovali na Lúčnu a dnes žijem Na háji. Kúpili sme dcére dvoch
džungarských, nech sa spolu hrajú. O tri týždne ich bolo v malom akváriu
dvanásť. Narodili sa z ničoho nič a rodičia sa išli vzájomne pozabíjať a
aj tie mladé. Pišťali, vrešťali, hrýzli sa do krvi, nedalo sa to zniesť.
Nezvládla som to a dodnes ma obraz vlastnej krutosti a absencie citu
prenasleduje.
Hemingway
Rondu obzvlášť miloval a chvíľu sa tam s ľuďmi, ktorí ho okrem vlastnej
štvrtej manželky Mary na cestách doprevádzali, aj zdržal. Hemingway,
majster beletrizácie skutočných udalostí, vo svojej poviedke z roku 1932 Smrť
popoludní napísal: „Existuje jedno miesto, kde by bolo lepšie ako v Aranjuez
zažiť svoj prvý býčí zápas, ak by ste sa rozhodli zúčastniť sa ho, a to je
Ronda. Ronda je miestom, ktoré by ste nemali vynechať, ak by ste sa niekedy
vybrali do Španielska na svadobnú cestu alebo ak by ste niekedy išli s niekým
vo dvojici na cesty. Celé mesto a všetko, kam vaše oči v Ronde dovidia
oplýva romantickým pozadím.“ Jeho poslednú knihu Nebezpečné
léto ( vyšla v češtine po prvýkrát pri päťdesiatom výročí jeho smrti), z
prostredia býčích zápasov, s ozajstným čitateľským zaujatím hltám počas
celej španielskej cesty a dočítavam ju až doma, no býčím zápasom a koride sa na
mieste činu z diaľky ostentatívne vyhnem. V skutočnosti si ma Ronda
okamžite podmaňuje pokojne plynúcou atmosférou, a to nehovorím o tom, že je to
mesto, ktoré vonia. Skutočne vonia a vonia sladkosťou čerstvo upraženého
karamelu. A jedla som tam fantastickú držkovú z býčích držiek.
Recept bude. Raz.
Moje dni v Malage tu:
Príbeh z Malagy časť druhá
Ronda - približovanie
