Príbeh z Malagy, časť prvá

Splnila som si sen - vycestovala som do sveta sama. Pôjdem aj nabudúce niekedy a znovu sama? Uvidím. Nebolo to jednoduché, stále som bola v strehu o seba, o svoje veci - doklady, peniaze, kartu. Nezanedbateľná váha foťákov, ktorú som všade nosila. Vo zvyšku som nasávala energie ako túlajúci sa objavovateľ. Chcela som ísť svojou vlastnou cestou. Rozbrnkať a vyladiť svoje cítenie bez príťaže digitálnych návykov a sociálnych sietí.  Cítenie farieb, vôní, ľudí a ich nálad. Počasia,  priestorov a stavieb. Fauny a flóry. Situácií. Bez mapy,  s minimom konkrétnych cieľov. Zistila som o sebe, a vlastne ma to až tak neprekvapilo, že fungujem cez vône a pachy a tieto sú nedeliteľnou súčasťou môjho vnímania. Mám to po svojej mame. Niektorí ľudia tak odporne páchnu, že altruizmus, ktorý považujem za svoju silnú stránku, sa mení na prázdnu pózu. Napríklad, rovno na letisku vo Viedni, ten obrovský  Rus s početnou batožinou a početnou rodinou, z úst mu zapáchalo na metre, napínalo ma z toho. Tak hej, ráno o piatej málokomu vonia z úst. Keby mal v sedieť v lietadle v mojej blízkosti, tak ten trojhodinový let nedám. Tiež jeden bezdomovec v centre Malagy. Akonáhle sa mu podarilo upútať môj rozradostený - z túlania sa v cudzom meste plnom cudzích ľudí -  pohľad, zbadal, že ma takmer dostal. Mal nadpozemsky krásnu tvár, svetlohnedé melírované a zvlnené, husté dlhšie vlasy. Bol v mojom veku, možno trochu mladší, akoby z iného času, prototyp Ježiš. Položený na chodníku v úzkej uličke, kúsok od domu, kde sa narodil Picasso. Oči sa nám stretli, keď v sede vytiahol hlavu a celé telo ako hus, keď  vytiahne krk a rozprestrie krídla, plynula som  okolo neho v rieke prechádzajúceho davu a tie jeho hovorili:

"Mám ťa! Poznám ťa!"

Prosili: "Zachráň ma,  neprejdi  bez povšimnutia!"

Neboli úplne zúfalé, mal v nich iskričky a úsmev. Dal do toho pohľadu všetko, ako keď do sochy vstúpi život. A moje oči sa najskôr vyjavene rozšírili. Tuším sa zamilujem do každého, kto mi ukáže kúsok svojej duše. Svet duší je tak vystrašený a strážený, veľmi si vážim nevybrúsenosť duší, je výnimočná.

Vzápätí  však tvrdo oplácali: "Bože, ty si krásny! Poznáme sa? Prečo mladý muž ako ty  nepracuje, ale sedí tu so svojou krásnou tvárou a obťažuje okoloidúcich? Žobreš o podporu, dobre, nesúdim ťa, je to tvoja cesta. Prepáč, nepodporím ťa,  pretože by to bolo v rozpore s tým, čo cítim."

Sebaobrana a sebaláska začínajú tým, že povieme „nie“. Tu už nastáva moment ako v spomalenom filme, ovalil ma smrad zanedbaného tela, odvrátila som pohľad, hoci ten jeho ma nechcel prepustiť zo svojej moci. Poviem vám, po celý čas v Malage ma tá tvár, naliehanie jeho žiarivých očí prenasledovali. Moje pošramotené svedomie nenapravila ani almužna pre iných bezdomovcov a nerobím s ňou drahoty, verím na drobné skutky láskavosti, pridám aj úsmev, úsmev liečivý. Normálne tam žili a ktovie,  čo ich priviedlo k životu na ulici. A ešte viackrát som tohto človeka v meste na frekventovaných miestach peších zón míňala, ale dávala som si dobrý  pozor, aby mi tentoraz neukradol môj pohľad a nenazrel cez dnu do mňa, ako po prvýkrát. Z diaľky som videla, že chodí alebo spočíva v prachu ulice sám ako nepriehľadný solitér. Počúraný, naobliekaný vo vrstvách prešívaného oblečenia, na spuchnutých bosých  chodidlách obyčajné gumové šľapky, možno trpel dnou alebo bol závislý...Neviem. Zachovala som sa k nemu tak, ako som to v danej chvíli cítila a to, či to bolo aj správne dnes nehrá rolu. 

Skoro ráno v ten prvý deň cestou k lietadlu všetko do seba   zapadalo ako ozubené kolieska. Odbavovacie procedúry na letisku som absolvovala  hladko, a  vo mne sa ozval červík pochybností, ktorý šepkal, že už už by mal prísť nejaký prúser. Na vyváženie. Prišlo však iba slnko. Vychádzalo s  gýčom, vo svetlých odtieňoch ružovo - zlato - modrého oparu. Presne vtedy, keď stroj vystúpil do správnej  letovej výšky a cestujúci jeden po druhom upadali do spánku, stratu jednej hodiny v dôsledku jarného posunu času sme cítili rovnako všetci.  Nad oblakmi slnečný a nechcelo sa mi veriť nepriaznivej  predpovedi počasia, podľa ktorej mala byť nedeľa v Malage upršaná. Pristáli sme krátko po deviatej a v meste nepršalo.  Lialo!

Bez dáždnika som našla zastávku verejného autobusu, ktorý ma za tri eurá  a dvadsať minút premiestnil z letiska na centrálnu autobusovú stanicu. Ako som v buse stála a kolenami pritískala rozpohybovaný cestovný kufrík, po oknách stekali kvapky dažďa. Napadlo ma, smutnú aj šťastnú zároveň, že dnes je výnimočný deň, pretože v meste, ktoré má tristo slnečných dní v kalendárnom roku prší. 

Zo stanice som chytila taxík až na moju uličku, mala som ešte hodinu a pol k dobru na ubytovanie sa, chcela som byť nablízku. Raňajky a kávu som si dala  neďaleko, v rohovom podniku Novembre. Cez veľké a orosené výkladové okná som videla, že dnu je plno a z toho som dedukovala, že miesto je obľúbené a možno príjemné. Bola to trochu zima, ako mi nevľúdny dážď liezol pod kožu. Novembre pôsobilo už od vchodu  špeciálnym šarmom, objavila som stolík pre jedného až dvoch a zaň som sa s celou batožinou nasúkala. 

Jedlá, kokteily a dezerty, ktoré tam ponúkali, vyzerali ručne pripravované. Dalo sa tam najesť kedykoľvek počas dňa - podávali raňajky, občerstvenie, obedové jedlá, podľa jedálnička aj večere. Kuchyňa krásne otvorená v samotnom priestore, čašníci kľučkovali pomedzi hostí, ktorí prichádzali, aby si vychutnali jedlo z obvyklej ponuky a hneď zase odchádzali. Len ja som dlhšie posedela a keď mi priniesli moje raňajky a kávu, stala som sa na chvíľu neviditeľnou. Ukradomky som pozorovala páry, ktoré sedeli zarovno mnou. Výkladné okno do ulice som mala  ako na dlani pred sebou a  zároveň bočným pohľadom som obsiahla takmer celý interiér podniku. Iba v jednom prípade dievča sedelo v mojej pozícii, ostatne sedeli vystrčené chrbtom do priestoru, poza ne sa mleli ľudia a ony videli najmä, alebo iba na svojho partnera a do ulice. Pôsobili neisto, akoby v páre ťahali za kratší koniec.  Muži hľadeli do mobilov, sebavedome objednávali, platili účet. V ich pohľade na partnerky absentovala neha, cit. Prichádzali ďalší, na nerozoznanie od tých pred nimi. Naopak, v treťom  páre vľavo odo mňa chlapec prepustil miesto pri okne svojmu dievčaťu, viedli medzi sebou rozhovor, vymieňali si úsmevy a plnú pozornosť, u nich sa zdalo byť všetko v poriadku.  Vládlo medzi nimi porozumenie. Porozumenie ako kľúč k fungujúcemu vzťahu. 

Ponúka v Novembre bola  pestrá, čašníci sa nezastavili v roznáške šalátov, biomäsových hamburgerov, džúsov a prírodných džemov, jogurtov, kreatívnych sendvičov, koláčov...

Vstúpila mladá žena, mala zmoknuté vlasy plné veselých kučierok a kufrík na kolieskach, pohľadom hľadala voľné miesto a takmer sa zháčila a zvrtla vo dverách, keď som jej kývla, že pri mne je pre jedného voľné. Prisadla si,  pôsobila umelecky a ja som premýšľala, že keby začala rozhovor, spýtam sa jej, či neplánuje cestovať  do Rondy. Nechcelo sa mi samej do Rondy. Prepásla som ten správny okamih na začatie rozhovoru, ona si objednala, nato zobrala do rúk svoj mobil. Dopila som posledný dúšok kávy, to je okamih, ktorý ma zaručene vždy naplní sklamaním, zaplatila a vstala. Keď som  otvorila dvere do ulice a na moment otočila svoj pohľad späť, zbadala som, že majú otvorené v nedeľu až štvrtok od 09:00 do 1:00 a v piatok a sobotu od 9:00 do 2:00, ale už som sa sem nevrátila. 

Išla som pohľadať moju španielsku ulicu a môj španielsky dom. Čím viac hodín som trávila sama so sebou, tým mocnejšie som bola presvedčená, že to, čo sa odohráva v mojej hlave je oveľa zaujímavejšie, než môj život.

Nemusela som chodiť ďaleko. Calle Hinestrosa 14. Žltý dom a zelená brána. Vyťukla som kód a vybrala kľúč, odomkla a vstúpila. Pod pajtou som vypísala formulár, vítal ma malý dvor, zároveň oddychová spoločenská miestnosť pre hostí, vyložený podobnými dlaždicami ako celá ulička, a výdatne doňho pršalo. Na prvom poschodí som zbadala balkóny, k nim ma doviedlo obyčajné schodisko. Moja izba č. 5  bola pootvorená a na zemi ležala kôpka vyzlečeného posteľného prádla. Ostávalo pätnásť minút do času, kedy som sa smela podľa pokynov majiteľky oficiálne samoubytovať.

Zišla som dolu, utrela pohodenou handrou jedno z dvoch prútených kresiel, posadila sa  v tichu, ktoré prerušovali kvapky dažďa a čakala, čo sa bude diať. Dážď pozvoľna ustával a vtom som začula holuby. Čochvíľa som ich aj zbadala, promenádovali sa po streche a dookola po rýni, aj ponad "moje" balkónové okno. Boli  dva, možno tri a hrkútavé zvuky sa v otvorenom priestor pekne ozývali. Teda tie hrkútali. Periférne som zbadala, ako na malom nádvorí v hlúčiku, vo výške  poldruha metra od zeme, ospalo krúžia muchy. Striaslo ma. Najskôr ich bolo pár a o chvíľu veľa. Ok, mušky španielske. Váhala som, naozaj som váhala, či sa mi tu páči. Mozaika na dlážke bola špinavá, dážď pozhadzoval zo strechy kúsky obsušeného, teraz  premáčaného trusu. Steny boli okrovo žlté, okná a dvere tmavozelené, vŕzgavé a pôsobili chatrne. V nádvornej bráne to zbuchotalo a  v dobrej nálade vošli dve dievčatá.

"Hola. Bienvenido." 

"Hello, I'm Andrea."

Vedeli o mne, pravdaže. Okamžite sa pustili do práce a upratovania.  Jedna ma vyviedla na hornú terasu, kde mi ukázala nízku pohovku.

"Relax, Andrea! Cinco minutos por favor," pochopila som, že mám  oddychovať, kým  pripraví moju izbu. Druhá dolu zametala mokrú dlažbu v prízemí. Pri práci si  pospevovala,  otvoreným nádvorím  to domácky znelo a ja som sa konečne v ten deň trochu uvoľnila. Zanedlho som bola v izbe. Čoskoro som ju premenovala - Channelka. Nevoňala mi, smrdela. Zaprané, kedysi možno biele uteráky a mäkko plávajúca menšia a nízka dvojposteľ s čelom, potiahnutým hnusnou špinavou látkou. Potom prikrývka, na ktorej bola oblečená síce vyprato pôsobiaca, no pokrčená obliečka žltej farby. Moja mama by povedala: "Ako keby ju krave z papule vytiahli."

S odstupom času som vyhodnotila, že táto izba bola jeden z mnohých  priestorov na svete a v mojom živote, ktoré som prechodne obývala, zároveň však jedno z mála miest, kde som  sa neudomácnila. O trochu lepší pocit a hlavne súkromie, v porovnaní s nocľahom na prični zatuchnutého kupé v nočnom rýchliku z Moskvy do Petrohradu.  Od nedele do stredy som si nevybalila. Ani kufor, ani ruksak. Do skrine iba čo som nazrela a ovanul ma z nej taký čudný "skapatý Indián", že som si do nej svoje veci jednoducho nevyložila.

"Nevadí," povedala som si v sebe. Prežijem to, prispôsobím sa. Je to len na prespatie. Izba mala tmavozelené vnútorné okenice, ktoré boli vlastne dverami na imitovaný úzky balkón do uzavretého dvora. Dobre, dievča, to máš za to, že si si ubytovanie rezervovala tesne pred odletom. Rovnaké drevené zelené dvere do izby sa zatvárali zvnútra na haspru - najskôr som si to nacvičovala, trochu sa to šprajcovalo. So špárou nado dverami,  aj podo dverami. S medzerami, cez ktoré, ako som neskôr zistila, bezprostredne prenikali nielen zvuky domu a jeho obyvateľov, myslím tým každý krok, pohyb; ba aj tichý spev, tiež aj vône z kuchyne, ktorá bola neďaleko mojej izby a ktorej služby som ani raz počas pobytu nevyužila, dojem z izby ma načisto vyblokoval.  Vôňami nemyslím nič gurmánske. Myslím niečo naprosto negurmánske, čo zato prenikavo gurmánsky - vieme prečo - vonia, zvlášť, keď sa "to" začalo plaziť mojou kuticou okolo polnoci. Vôňa vifonky. To máš tak, keď chodíš celý deň po Malage, aby si po nervózne rýchlej sprche v nedôveryhodnom priestore odkvacla spánkom spravodlivých a prebudila sa po troch hodinách spánku na plazivú  vývarovú vôňu vifonky. Klady môjho ubytovania okrem dobrej ceny boli lokalizácia v centre centra - všade bolo blízko, všade som sa dostala po svojich. Chcela som niečo  typicky španielske a tento dom, a aj  habitación, napriek svojim nedostatkom mala španielske vyžarovanie, takže som ostala v kľude. Dom sa navyše nachádzal  v úzkej uličke, ktorá sa vinula ako dúha, zdola hore a potom zase zhora dolu. 

Zbadala som, že vyšlo slnko. Zbalila som si zopár  nevyhnutností, poriadne umyla ruky a vyrazila nedočkavo do ulíc. Bol čas obeda,  hlad som necítila. Prvých niekoľko desiatok minút som strávila za rohom na námestí pred divadlom.  Na kolenách pri holuboch. Šantili v mláke. No čo, zdržala sa pri nich. Keby som bola na ceste s niekým, s hocikým, akiste by som už zdržiavala. Takto som sa nemusela obmedzovať a fotila som až  dokedy som nezískala záber k vlastnej  spokojnosti. 

"Niekedy, keď nechcem obmedzovať druhých, obmedzujem vlastne sama seba," tečie mi myšlienka. A prispôsobovala som sa v živote už toľkokrát, že si slobodu naoko nezmyselného pristavenia sa pri zavšivavených mestských holuboch vychutnávam, až kým tento pocit vo mne celkom nedoznie a neusadí sa spokojne a neohroziteľne  niekde hlboko dnu. Periférnym videním vnímam, že aj ľudia, čo by normálne prešli bez povšimnutia  okolo, sa so zvedavosťou pristavili a pousmiali nad  vtáčou roztopašou. Holuby si  užívajú kúpeľ na verejnosti. Boli tri a jeden samček neprestajne odháňal druhého. Ten bol zase neodbytný, túžbou zaslepený a  nevnímal, že prebýva. Puchratá samička sa tvárila, že sa jej to vlastne netýka. 

Slnko sa  bez okolkov  prepasovalo pomedzi mraky a na plné pecky rozžiarilo ulice Malagy. Mláky ako šibnutím prútika vysychali, do ulíc sa vyrojili cudzinci a zrazu to bol akoby celkom iný deň. Ťahalo ma  k moru, ako keď opitého kroky vedú domov a išla som intuitívne za ním, za jeho vôňou, ktorú som už s určitosťou rozpoznávala, moje nozdry ju vetrili a vysielali šťastné správy do mozgu.  Míňala som tvrdeným  sklom ohradený opevnený staroveký amfiteáter pod holým nebom Theatro Romano. Okolo  sa na neveľkom námestí hrčili turisti a fotili ako zmyslov zbavení. Stredovek uprostred 21. storočia. Dnu sedelo  zopár odhodlancov a čierna mačka, tá nepotrebovala vstupenku,  sedela ako sfinga kúsok od popisnej tabule, ďaleko od ľudí. Uhrančivo ich hypnotizovala. Mala oči presne ako mačka katarská. Do Afriky  nebolo ďaleko. Davy ju neregistrovali a sústredili  sa na rozpadajúce sa hľadisko, nad ktorým sa rozprestierali hradby pevnosti Alcazaba. Zobrala som si na ňu Sigmu,  zaostrila  a dostala ju bližšie, mačka bola krásna v nehybnosti, nezväčniť ju by sa rovnalo hriechu. Niekedy sa oči dotýkajú viac ako kedy ruky mohli. Pouliční umelci vykladali svoje nástroje z ošúchaných obalov, kaviarnici vankúše na stoličky, začínal im všedný deň, iba tváre, čo prechádzali okolo nich sa menili. Keď sa námestie  začalo zapĺňať cudzincami, šla som si po svojom. Zdiaľky plačlivo znel sugestívny saxík Kennyho G.. Svetlozelené papagáje škriekali a prelietali z palmy na palmu, ohromná a prekrásne vystavaná miestna  katedrála sa mi velikášsky posmievala, že som len zrnko piesku vo vetre a ja som sa uvoľňovala  v tej cudzote nového južanského mesta a čím viac som  spoznávala jeho zákutia, tým mocnejsie som sa utvrdzovala: 

–"Áno, som tu správne." 

Kráčala som nenáhlivo k moru, aspoň som odhadovala, že smerujem k moru, keď som prechádzala úzkymi uličkami, ktoré tak veľmi obľubujem a  ktoré vystavala história a  vychodili ľudia v storočiach. Nie, nebolo to moje mesto, a predsa bolo príjemné pozorovať ho uprostred jari, spláchnuté dažďom, voňavé šťavnatou zeleňou a  kvetmi v rozpuku. Ocitla som sa na rohu ulice a zbadala  obrovský strom, mal kmeň  spletito rozkorenený a jeho bohatá koruna siahala až na opačnú stranu ulice. Obďaleč stál  druhý, prvému podobný strom. Prekročila som rebelantsky nízky plot a dotkla sa ho dlaňou, život v ňom opojne pulzoval. Nebol tu nikto, aby ma upozornil, že prekračujem hranice a porušujem pravidlá. Korene oboch stromov boli nezávislé od seba, preto rástli slobodne, každý mal svoj kmeň komplikovane spletitý a uzavretý - hoci všetko v ňom so všetkým súviselo - a iba  ich koruny sa v radostných dotykoch prepletali, ihralo to v nich a vedela som si celkom presne predstaviť, že v horúcom lete spoločne vytvárali okoloidúcim príjemnú tôňu. Kúzelné. 

 

A čo bolo ďalej?
Príbeh z Malagy, druhá časť