Môj otec

 

 

 

Môj otec. Štefan Drábik. Štefko. Pišta. Bufka. Lev. Bojovník.

 

V piatok dovŕšil sedemdesiat rokov. Pripíjal si na svojej 580- tej túre v živote, viem to, lebo všetky si systematicky eviduje. Pripíjal si na vrchole Veľkého  Mengusovského štítu (2431 m). 

V predchádzajúcich dňoch, koncom júla a začiatkom augusta, opakovane po rokoch pokoril Bradavicu (2476 m), Spišský štít (2481 m), Zadnú mačaciu vežu (2440 m), Prostredný Mengusovský štít (2353 m) a Mengusoviecku kazateľnicu (2159 m). Všetko osem až dvanásť hodinové túry.

Otec je človek rovný  a pevný ako kovové pravítko. Tvrdošijný a tvrdý - najviac na seba. Pracovitý a  húževnatý. Mama s ním vôbec  nemá jednoduchý život, ani trochu nie. Naša mama má svätožiaru za život povedľa môjho otca. Keď som mala pätnásť, takmer nám zomrel. Dostával sa mesiace, ba roky z komplikovaných psychických a fyzických následkov bezvedomia spôsobeného pomliaždeným mozgom. Niektoré mu zostali doživotne nevyliečiteľné - tvorba zrastov v močovej rúre, stovky operácií, cievkovanie. Hektolitre zelerového čaju a čaju z trezalky - liečba nervových problémov a depresií. Prinavracal sa do života po krôčikoch, ale neuhol ani o piaď. 

Otec mame písal v mladosti mnoho listov s oslovením "Drahá Marienka", "Najdrahšia Marienka" a mama mu  rovnako vrúcne odpovedala a vždy sa podpísala "Mariena".

 

Otcovi ďakujeme, keď si dovolím hovoriť aj za moje tri sestry, za nejednu  životnú lekciu:

Ukazuje nám denne, ako sa nevzdávať na ceste.

Ako sa uskromniť v nárokoch.

Ako si stavať nové a nové ciele a kráčať vytrvalo za nimi.

Ako pomáhať.

Ako neplytvať hodnotami.

Ako skloniť hlavu pred nemožným.

Ako prijať bolesť a rozmeniť ju na drobné.

 

Čakám od otca roky na  lekciu odpustenia  - keď odpustíš iným,  dopraješ odpustenie sebe. 

Mier a zmierenie. Stále sú tu veci, s ktorými sa otec nezmieril a ja mu prajem zmierenie.

 

Všetko najlepšie a ešte mnoho rokov, oci. Nazdravie!

 #koreneakridla