11/02/2019

Deň s Josém – príbeh z Barcelony


Môj obľúbený a obdivovaný Keanu Reeves kdesi poznamenal, že život  človeka nie je o tom byť bohatým, byť populárnym, či vysokoškolsky vzdelaným. Alebo dokonalým.  Je o tom byť  človekom skutočným a pokorným. Milým. Byť človekom.

Vedľa vchodu do nášho airbnb privátu žil  rovno na ulici muž vyššieho veku. Príbytok, pre niekoho provizórium, niečo viac ako škatuľa od televízora, jemu domov, na ktorý bol hrdý, vlastnoručne zostrojil vo výklenku bytového domu. Zahradil ho všeličím, čo našiel na ulici. A vyzdobil  si ho na svoj obraz. Ako môžete vidieť,  umelými a živými kvetmi, predmetmi z cintorína, obrazmi vycivenych farieb, šatkami a rôznymi, voľakedy trblietavými  cetkami z osláv a Vianoc, ktoré zvyčajne končia na smetisku. Vystaval si tak kompletný svet jedného muža žijúceho na Zemi. Na tej istej Zemi, kde iní ľudia vypaľujú bujné dažďové pralesy  a močaristú nedosiahnuteľnú, tajomnú tajgu.  Keď sme prichádzali a odchádzali, z jeho byvaku znela tlmene, inokedy hlasnejšie, zo  zariadenia, čo bolo iste vyrobené v minulom tisícročí,  rocková hudba. Odhadujem  sedemdesiate roky, Woodstock a tak. On stál uprostred, za svojim  pultom  a natešene sa zdravil okoloidúcim. Rozdával bezzubé úsmevy, akoby to bola jeho práca, za ktorú ho platia. Usmievať sa na celý svet. Turisti, autá a skútre prechádzali okolo a niektorí v rozpakoch odvracali svoje pohľady. Miestni, zdalo sa mi, sa mužovi zdravili. A jemu to napĺňalo deň. Pôsobil vyrovnane a spokojne a na povrchný prvý pohľad sa javilo, že nič nepostrádal. Áno, už som si spomenula, koho mi pripomenul. 

Kuba je známa množstvom nedotknutých pláží. Napríklad tyrkysová lagúna Cayo Coco, čistá a divoká, kde rád  rybárčil a spíjal sa do nemoty Hemingway, tam sa motali celý deň bez kontaktu so živým človekom.




Slnko ich v ten deň riadne spieklo, večer po sprche  sa chladili priamo na dlažbe terasy a bafkali kubánske cigary. V ten deň na pláži lovili oranžové morské hviezdice. Hej, na Cayo Coco našla najväčšiu mušľu vo svojom živote, aj s vystrašeným krabom vo vnútri. Kraba potom niekoľko, dúfajme chvíľ a nie hodín, či dní, týrali  v kufri prenajatého Puegota, v igelitke, až kým neuhynul a on potom mušľu starostlivo vyumýval, ukázal jej ju až keď bola lesklá, obrovská ako dve dlane, pekne zvinutá ako Gaudího schodište a primerane tomu ťažká. Nechápem ako, ale podarilo sa im ju prepašovať ponad oceán až k nej domov na Slovensko. Zdobila prerobenú, ženským konceptom veľkoryso riešenú panelákovú kúpeľňu, spoločne s hviezdicami veľkosti  rozprestretej dlane. Všetky tie schránky dlho voňali tyrkysovým Karibikom, hviezdice jednu po druhej schrúmal jej nenásytny labrador a mušľu po ich definitívnom rozchode, ktorý nasledoval niekoľko mesiacov po ceste, vyhodila bez mihnutia oka do kontajnera na odpadky. 



Spomenula si však na inú pláž, a na iného človeka. Pláž v Baracoa tvoria  drobné sivé a čierne kamienky vulkanickeho pôvodu. Rozprestiera sa pod dažďovým pralesom, v provincii Guantanamo, na východnom cípe ostrova, na okraji mesta, ktoré je známe tým, že k jeho brehom priplávali španielske lode pod vedenim taliana Krištofa Kolumba, keď   objavili v novembri roku 1492 Ameriku, mysliac si, že objavili Indiu. Na tejto pláži  sa v jedno ráno ocitli, sivá pláž pôsobila neupraveným dojmom a už už  sa chceli vrátiť späť na súkromné ubytovanie, mračilo sa. Keď tu   prišli k zvláštnemu miestu.  Zhora rinúca sa rieka sa  v úzkom, no v mocnom prúde vlievala do mora.  V mieste stretu slanej a sladkej vody sa krútil silný vír. Zopár domorodcov tam  sedelo na dlhých tenkých týčia a lovilo ryby a holaté snedé deťúrence sa s bezstarostným smiechom spúšťali dolu vodou naoko nebezpečným prúdom, akoby  šmykľavým toboganom. S plným zaujatím ich pozorovali, on vybral svoju zrkadlovku, zakúpenú na bulvári v Hollywoode a spravil niekoľko záberov, svetlo bolo výborné. To miesto im dalo zážitok, na ktorý sa v živote nezabúda, a to ešte nevedeli, že ich čaká deň strávený s Josém.  José,  v jednom kuse usmiaty kubánec neurčitého veku i sociálneho statusu sa objavil znenazdajky. Rukami - nohami im  ponúkol kokosovú šťavu na osvieženie.


–"Koko? Koko?!"

Mal živé oči, široký úsmev, rovnaký úsmev ako muž v Barcelone, narozdiel od neho plný zubov, ktoré boli biele ako perličky, nie od chémie, ale  vďaka genetike a spôsobu života, to pre ten úsmev si naňho spomenula. Živý úsmev typu - nič neskrývam, na nič sa nehrám, natiahnutý najlepšie od ucha k uchu. Oblečené mal  trencle neurčitej farby, to bol jediný kus odevu, ktorý mu pokrývali  svalnaté telo nižšieho vzrastu. Niesol si prostú handrovú kapsu. Polonahý a bosý. Neskôr si všimla, že v zadnom vrecku trenclí (tvrdiť, že to sú kraťase by bolo  pritiahnuté za vlasy) nosí zasunutý malý hrebeň typu štilka. Hrebeň počas dňa príležitostne vybral a prečesal sa so šarmom  Marlona Branda. Ani sa nestihli dohodnúť, či chcú, vedeli, že zadarmo to nebude, a on už šplhal na desaťmetrovú palmu, s taškou cez plece. Na vrchole vybral z kapsy mačetu odsekol  zrelý plod, a za moment bol dole. Bolo nemožné povedať mu nie. Niekoľkými zručnými ťahmi plod zázračne osekal, otvoril a podal jej ho v špinavých dlaniach  ako božskú mannu, aby sa napila prvá.

–"Pi."

Bolo to  biele a teplé, ako... šťava z trstinových prútov, ktorú vyrábali na pekelnom stroji pri najstaršom kamennom  moste na Kube, vo vnútrozemí, neďaleko mesta Sancti Spiritus. Predávali ju za domáce menu, nie doláre, vo vratných umelohmotných  pohárikoch škôlkárskej veľkosti, lepkavých a ufúľaných od mnohých rúk a úst, ktorými prešli. Podľa mňa, tak raz za rok mali sanitárny deň a poháriky umývali, ak vôbec. 
Rovnako ako vtedy, prekonala prvý pocit odporu a napila sa. Bárs teplé, bolo to osviežujúce najviac, ako sa dá v horúcom dní. Zopár dúškov a okamžite  im to dodalo  energiu a sílu. V tej chvíli si ich bezprostredný José získal. Keď kokosový orech vypili do dna,  José znovu vytrielil na palmu, jednu z dvoch, čo na pláži na brehu rieky vlievajúcej sa do mora rástli a ponúkol im ďalšiu. V ten deň im José ukázal veľa. Spýtali sa lámanou španielčinou na jaskyne, ktoré sa v okolí mali hojne vyskytovať.  Či by ich k nejakej nedoviedol. José  chvíľu premýšľal a potom prikývol. Tak sa spoločne s ním, s dôverou v očiach  vydali v sandáloch, hoci športových, na cestu bujným  pralesom. Domnievali sa, že jaskyňa je tu niekde za rohom.  José ich však zobral na poriadnu, niekoľko hodín trvajúcu túru. Nemali so sebou jedlo, ale prežili to. Cestou im ukázal, ako rastie - tu káva,  tam kakao. Oregano. Zvláštne suché hnedé plody oválného tvaru plné tvrdých červených guličiek. Neskôr niekde čítala, že sa nimi napĺňajú hudobné nástroje. Také, čo hrkajú a používajú sa v hudobnom štýle, aký hrá jej srdcová Buena Vista Social Club a tisícky ďalších pouličných kapiel tejto krajiny, hrajúcich pieseň Guantanamera hocikedy a hocikde vo fenomenálnom prevedení. Keď už to chceli otočiť a vzdať sa pohľadu  na sľubovanú jaskyňu, napokon ich José, stále bosý a stále  vysmiaty, doviedol k chatrči, pred ktorou sa batolili deti. Bývali tam Josého asi známi, dali si pri ich skromnom príbytku  prestávku a posadali si na hlinenom priedomí do tureckého sedu. Po zoznámení sa s domácimi  dostali mätový čaj na osvieženie. Utešenej rodinke darovali mince, perá a cukríky, ktoré nosili neustále so sebou. Rozdávali ich na svojej púti okolo ostrova vždy, keď natrafili na dobrých ľudí, a to bolo skoro všade. José ukazoval rukami a sľuboval, že jaskyňa už nie je ďaleko a akoby im chcel povedať  - to sa vám budú panenky pretáčať. A veru sa im aj pretáčali. Boli poriadne utrmácaní, hlavne ona. Nepripravení na fakt, že deň naberie takéto obrátky, našťastie ako kráčali vyššie a vyššie, začali sa pred nimi vynárať nádherné výhľady na pobrežie lemované dažďovými lesmi a divočinou a už len tie stáli za to.  José odrazu nasadil tajomný a víťazoslavný výraz na tvári a voviedol ich popri skalnej stene do jeho jaskyne. Bola to najmenšia jaskyňa, akú kedy kto videl  a bola v nej aj malá úžľabina s vodou. Pozerali na seba a smiali sa ako blázni, keď tu José  vošiel do vody a zavolal aj  ich. Šťastne dookola opakoval:

–"Cave! Cave! Doviedol som vás do najkrajšej jaskyne na ostrove."

V tej tme mu svietili a drkotali biele zuby, voda bola prekvapivo ľadová a ona z nej po chvíli utiekla. Bála sa hmyzu a cicavcov, ktorí tam mohli mať úkryt. Chlapi sa  do vody ponorili  až po krk a smiali sa  nahlas ako malý Vašek, keď ho dedo umýval nahatého  rovno pod studňou na dvore. Spravili tri pamätné  zábery, každý s každým a pobrali sa svižným krokom naspäť do dediny. José spokojne hopsal,  zarobil pre svoju rodinu za jeden deň  príjem, z ktorého budú žiť možno týždeň, možno mesiac. Večer si s ním dohodli stretnutie v meste a pozvali ho na pivo. Prišiel oblečený a obutý. Daroval mu na rozlúčku  svoje európske tričko a tým sa ich cesty  navždy rozišli. Na zdrap papiera im napísal svoje meno a adresu, na ktorú mu poslali obratom zo Slovenska pozdrav. Ten deň  im ukázal lekcie na celý život. Pochopili, že hovoriť rovnakou rečou nie je podmienkou porozumenia a  spoločného prežívania emócií. Pochopili tiež, že byť šťastný je vecou mentálneho nastavenia, nie módneho vzhľadu a už vôbec nie  vecou vlastníctva a sociálnych istôt. 

José z Baracoa, Cuba Island


Dnes si vyčítam, že som s ním neprehodila viac než nenápadný úsmev a bežný pozdrav. Úsmev jeho očí sa dotýkal  vrúcnosťou, čo bublala  a toto nech mi niekto vysvetlí.  Prepásla som všetky šance dozvedieť sa o ňom niečo osobnejšie. Vždy si to v  prípadoch ako tento vyčítam. Napadne mi to až následne, keď som bola mimo miesta,  času a situácie. Mohli sme si vzájomne  ozvláštniť deň. Tým, čo je zadarmo - ľudskosťou.  On mne  svojim príbehom, ja jemu záujmom, neodvracajúcim sa pohľadom, stiskom dlane. Mohla som mu podať vodu. Darovať jedlo. Mincu. Päťku. Desiatku. Päťdesiatku. Spraviť portrét a zaplatiť mu za pózovanie. Zistiť jeho meno, predstaviť sa. Vyčítam si, že som si lepšie neprezrela je tvár, jeho ruky,  odtieň jeho očí. Oj, tie premárnené príležitosti. Nabudúce nezaváham. 

Niektoré dni, keď sme s mojimi ženami barcelonskými vracali neskoro večer, mal už starý muž zastreté všetky svoje opony. Vchod do domu, kde sa nachádzal náš  byt, bezprostredne susedil s jeho skromným životným priestorom. James Morrison znel tlmenejšie, z tranzistora alebo z magiča spod vankúša. Spoza závesov sa šírila vôňa fajčiva a vonnej tyčinky.

To je aj prípad tejto ukradnutej fotky. Odfotenej naponáhlo. Ako keď si beriete do očí, siahate  čo i len myšlienkou na niečo, na čo nemáte nárok. 



A potom, počas poslednej noci, keď naše kufríky hrkotali spiacou štvrťou Garcia, za závesom bolo ticho, muž za ním spal a možno sa sníval o cudzinke, ktorá si sňala z hlavy voňavý bavlnený šál a so zapýrenými lícami mu ho podala spolu so šálkou pariacej sa kávy. Navlhnuté vlasy sa jej rozsypali dolu lopatkami vo vlnách mnohých tónov hnedej. Smetiari práve  zbierali z ulice vrecia s odpadkami a stopy nočných výtržností splachovali do útrob páchnucej kanalizácie.  Ukladám si sem pre spomienku na človeka, ktorý šťastne žije svoje dni vo výklenku úzkej dlhej ulice. Pozdravujte ho, až tam pôjdete. Alebo tam radšej necestujte. Do milovanej  Gaudího Barcelony. Turistov tam nemajú radi. Ale to by bol  celkom iný príbeh. 
A. 


Iné príbehy z mojich ciest:

Malaga

Budapešť  

Katar

Nórska jednohubka