3/11/2021

2022 (Poviedka)

Stála pri dreze a oplachovala špinavý riad, postupne ho nakladala do umývačky. Šálky, tanieriky a lyžice. Lyžičky, vidličky a nože. Nečujne si pohmkávala obľúbenú melódiu. Energicky žmýkala hubku v horúcej vode a strekla rozprašovačom umývací prostriedok na varnú dosku. Bola znečistená, a to nestrpela. Nech išla čokoľvek variť, v kuchyni vyžadovala čistotu. Veci mali svoje určené miesto a to bol spôsob, ako do nich zavádzala poriadok. Nezniesla špinavú varnú dosku a takisto plochu na kuchynských pultoch videla najradšej prázdnu, pokiaľ sa práve nevarilo. Jolanka, žena v rokoch, pomocníčka, ktorá pri nej pracovala posledných päť rokov, napísala neskoro večer správu, že sa necíti dobre a zostane počas najbližších dní radšej v posteli. Nepotešilo ju to. Reštaurácie v meste krachovali, no tu na periférii mali stále plné ruky práce. Štamgasti a noví zákazníci prichádzali a odchádzali, vyžadovali štandard, na aký boli zvyknutí. Jedlo a nápoje podávali na priľahlej terase, kde boli napevno osadené drevené stoly na kovových nohách "na stojaka" alebo so sebou. Stálo tam aj zopár ťažkých stolov a lavíc. Bola nedeľa, dovarila držkovú. Do košíkov uložila čerstvé rožky, nachystala lyžice zabalené v bielej servítke. Prsty jej voňali po cesnaku, ráno ho načistila a pretlačenou pastou natrela hermelín prekrojený na polovičku. Prekladala ho pásikmi šalotky, chilli papričkami a olivovým olejom a spolu s guličkami čierneho korenia ním naplnila niekoľkých sklenených pohárov. Keď odležia zopár dní, bude ich podávať s kváskovým chlebom. Mali zákazníkov, čo chodili každú stredu práve na túto pochúťku. S kríglom rezaného.
Vzdychla si a zahryzla mimovoľne do pery. Prameň kučeravých vlasov sa uvoľnil spod širokej čelenky a prilepil na jej spotené čelo. Prešla pár krokov k dverám, visel tam malý zvonček, a nazrela na terasu staničného bistra. Muž so šedivou bradou v menšestrovom obleku škoricovej farby na ňu kývol, prial si platiť. O chvíľu mal v stanici pristaviť medzinárodný rýchlik Praha, na ktorý čakal spolu s hŕstkou ďalších cestujúcich. Spoza okna videla, ako niekoľkokrát s nepokojom starých ľudí, vyložil svoje veci z plátenej kapsy a uložil ich späť, len v inom poradí. Usmiala sa. Na cestách sa takto správajú, najmä starší, poznala to. Keď v mladosti cestovala do školy, čakanie na stanici si krátila pozorovaním cudzích ľudí.
Vzala mince z mužovej ruky a peňaženku zasunula do vrecka zástery. Rozlúčili sa potichu, nerada pútala pozornosť, a keď znova vošla dnu, naučeným pohybom zapla stroj. Zvuk mlynčeka na kávu prehlušil hudbu z rádia a ona napínala uši, či cez pootvorenú ventilačku nezačuje šušťanie koľajníc. Do malej šálky červenej farby jej natieklo, na konci už len kvapkalo a pomalšie, než by si želala, espresso. Keď odpila vrchnú krému, zostala len farbu jej očí. Pôžitkársky vdýchla vôňu kávy, neposlušné vlasy zatlačila za ucho. Zubami znova zovrela spodnú peru, tentoraz pevne, až jej navrela, vždy to tak bolo. V skutočnosti sa nevedela dočkať. Odložila z tváre ochranné rúško, o predpisy nedbala, aspoň pre túto chvíľu. Zadným vchodom opustila prevádzku a vyšla von. Kráčala vzpriamene, so šálkou v ruke, kamenným chodníkom priamo k lipe. Bol to starý strom, čo rástol povedľa a dotváral prívetivú atmosféru malej vlakovej stanice. Lipa kvitla, bzučalo to v neďalekej hore, bzučalo to v strome, bzučalo to i v nej. Očakávanie. Ľavé chodidlo uvoľnila z koženého remienka nízkej sandálky a položila ho v ohnutom kolene na kmeň majestátneho stromu. Ľahká sukňa tancovala vo vetre okolo jej nôh a ona pokojne dýchala. Žmúrila do slnka, lúče sa triafali cez tôňu stromu priamo do zreničiek, upíjala svoju kávu. Prsia sa jej v nežnej línii priliehavého trička dvíhali a klesali, keď kolos s kvílivým piskotom o pol dvanástej zastavil v stanici.
Okamžite ju premohol pocit poskladanej rubikovej kocky - bol tam, na svojom obvyklom mieste. Stál v otvorenom okne chodbičky neďalekého vozňa. Pôsobil ako zarámovaný obraz v galérii, od ktorého nedokázala odtrhnúť zrak. Na tvári mal založené ochranné rúško, počul o prípadoch, keď nedisciplinovaných cestujúcich vykázali z vlaku v najbližšej stanici, to neriskoval. Hľadel priamo na ňu, oči sa mu smiali. Hľadela naňho a neuhla. Ich pohľady sa na vzdialenosť niekoľkých metrov do seba vpíjali. Rozrušenie z opätovného stretnutia. Už po koľkýkrát? Deň sa na okamih zastavil a bola to len ilúzia, pretože cestujúci vytvárali rozruch, v chaose zvukov migrovali, hľadali svoje miesta a tlačili sa s batožinou poza jeho chrbát. Vystupovali, nastupovali, no nehybnú dvojicu si nikto nevšímal, stáli v anonymite davu na svojich zvyčajných miestach. Opretí, aby to ustáli, boli ako vytesaní z kameňa. Totálny cudzinec a zároveň najkrajší človek, do akého kedy oprela svoj zrak. Fotil ju mäkkým pohľadom, skenoval od hlavy po päty, v línii kľúčnej kosti sa pozdržal, ukladal celý vnem do pamäti. V poslednej chvíli ležérne dvihol ruku s fotoaparátom a vyfotil ju, ako stála s hlavou zaklonenou o strom. Dovolila mu to a v pohľade jej blysla provokácia, ba i vzdor. Zvykla si za tie roky na to, že si ju niekedy vyfotografuje a netušila, na čo vlastne mu to je. Neprehovorili spolu.
V rovnakej chvíli sa ozval zvuk píšťalky sprievodcu a vlak sa sťažka, ako stará matróna pohol z perónu. Jeho oči ako v spomalenom filme mizli vo vzdialenom bode zelenej krajiny a na okamih ju prepadol pocit mizérie. Keby nemala vieru, že ho uvidí znova, zbláznila by sa.
Obula chodidlo do sandálky a kráčala vzpriamene späť do kuchyne. Šálku o pár sekúnd dlhšie zvierala v dlani a potom ju napochytre opláchla, uložila do košíka a zapla umývačku. V rádiu hlásili počet nakazených a vyliečených. Zo zvyku tie čísla v hlave spočítala do jednej základnej číslice. Robila to so všetkými číslami, čo jej prešli zmyslami. Koľko ľudí zomrelo už nepočula, vyšla na terasu, aby sa venovala novým hosťom.
Keď ju pred rokmi poprvýkrát z vlaku zazrel, v skrehnutých prstoch držala cigaretu, zatočená v krátkom kabáte a s čiapkou usadenej nakrivo, roztrasene podupávala vo vysokom snehu, výrazná v kontúrach, pretože všetko pohlcovala zimná hmla tečúca z neďalekej rieky. Znenazdajky sa usmiala do diaľky a keď napokon zbadala, že ju pozoruje a ich pohľady sa preťali v strede, svet na okamih ovládlo prudké svetlo. Keď si na to po čase spomínal, vedel, že mnohí v jeho živote naňho hľadeli, ale až ona ho zbadala. Videla doňho skrz - naskrz. Na jeseň zvykla byť o čosi pôvabnejšia. Vo vytiahnutých končekoch vlasov jej poletovalo leto a tvár mala posiatu pehami, oči o odtieň svetlejšie, v hnedej sa kopili zelené odlesky. V iné nedele, len tak, ako ju príchod vlaku zastihol - prostovlasá stála vo vetre, v daždi, to už ho vyslovene čakala. Raz sa prihodilo, že ju nikde nevidel a prepadol ho zvláštny smútok. Vtom mu padol pohľad na rozpadajúci sa nízky múr. Čupela tam, v náručí jej driemalo zatúlané mača. Mal mocné nutkanie vystúpiť, ktoré ho ale nikdy celkom nepremohlo. Vedel sa ovládať a v tom spočívala jeho príťažlivosť. Nemusel sa nevyhnutne dotknúť jej tela, aby sa nechal opantať vášňou pre život, ktorou žiarila. Bola poéziou jeho dní, talizmanom, čo mu spočíval v duši a keď ju v tom bezmenenom staničnom bistre uprostred hôr z rýchlika nezazrel, jeho týždeň v podkrovnom pražskom ateliéri, kde sa striedali ako na páse nádherné ženy a dievčatá od výmyslu sveta, bol mrzutý a neúplný.
...
Svet sa odel do čiernobiela, keď muž svižným pohybom vyskočil z vlaku a rozhliadol sa okolo seba. Na nos mu  dosadla obrovská vločka snehu. Bol plný odhodlania. Chcel jej položiť otázky. Túžil poznať akékoľvek podrobnostiach z jej života. Chcel jej položiť dlaň na dlaň. Opýtať sa, akú hudbu počúva v sprche, a či večer v posteli, keď číta knihu, ohrýza jablko. Opýtať sa, ako sa volá, a že prečo vlastne. Vymeniť si s ňou telefónne čísla a pozvať ju na vernisáž výstavy svojich fotografií. Výstava prebehne online a obsahuje portréty s jej tvárou, tie najlepšie z mnohých. Už toľko mesiacov živoril v jej očiach.
Písal sa rok 2022 a život prebiehal predovšetkým online. Online výkriky, online hádky, online výčitky. Online lynčovanie, online uspokojovanie. Online bláznovstvo, online vyznania, online dotyky, online zosmiešňovanie. Online kultúra, online nákupy, online liečenie chorôb, online pôrody. Online vzdelávanie, online platby, online podvody. Intimita sa vytratila. Človek človeka stretal výnimočne, len keď to bolo nevyhnutné, čo bolo, ako sa postupne ukázalo, málokedy. Človek človeku sa vyhýbal, keď chcel prežiť.
Iba bezzubý tulák postával opretý o dvere staničného bistra a chlípal z misky horúcu kapustovú polievku. Jedol s chuťou, stekala mu po hustej brade. Teplý nápoj a teplé jedlo na deň, to všetko bez platenia - roky s ním na tomto mieste počítali. V lete zametal, v zime odhŕňal sneh. Nad hlavou mu blikotal neúplný neónový nápis.
– Dobrý deň. Poradíte mi, prosím! Nájdem tu dnes takú peknú pani, čo tu pracuje? Vídam ju tu v nedeľu. Z vlaku...
– Joj, to by ste sa načakali. Tá sa už nevráti.
– Ako to? Nevráti?
– To viete, ľudia umierajú, ale vlaky...vlaky premávajú stále ďalej.
Vysvitlo, že po krátkom boji v nemocnici pod prístrojmi, nie tomu tak dávno, aj ona podľahla nevyspytateľnému vírusu, ktorý sa v nespočetných mutáciách šíril svetom a spôsoboval skazu.
V oku fotografa sa ligotala slza. Práve mu ušiel posledný vlak.

 

10/15/2020

Za hranicami Chráneného územia Hany Koškovej 

 


Za hranicami Chráneného územia Hany Koškovej
(Čitateľská recenzia)
 
 
Áno. Sú ľudia, ktorí píšu a vydávajú vlastné knihy a ja viem, že na ich knižné tituly v živote nesiahnem. Ani mi to nenapadne. V kníhkupectve sa robím, že nevidím, ako sa pretŕčajú pred ovečkami v celej tej bubline literárnej komercie. Sú takí autori, ale ja ich ignorujem. Otočím sa im chrbtom, pohodím gaštanovým konským chvostom, narovnám sa vo svojej pýche, predsudku a vášni, poodstúpim. Spisovateľka Hana Košková, s ktorou napriek – alebo práve vďaka – generačnému rozdielu pociťujem vzájomné porozumenie a s ktorou si príležitostne korešpondujeme, medzi nich rozhodne nepatrí.
 
Jej poetickú novinku Chránené územie ohmatkávam bruškami prstov a ovoniavam stránky, ledva čo rozdriapem poštovú zásielku z Lučenca. Už samotný obal napovedá, čo zbierka vo vnútri opatruje ako rodinné cennosti – pohľady vzácnej duše. S vrodenou noblesou srdcovej dámy a zmyslom pre lyriku všednej chvíle, v otázkach života i smrti, ťahá káru svojej zvedavosti, bolesti a prežitého. Ťahá ju "mlčiacimi prepadliskami", aj ročnými obdobiami ľudskej existencie. Ťahá ju "palicovaná dažďom", ťahá ju "primrznutá o červivé ovocie na chodníku". Každá báseň v sebe nesie mocnú pointu, ktorú vnímavá autorka sprvu odpozoruje a potom svoj pocit so zručnosťou majstra pretaví do slov. Čitateľa obdaruje hotovým obrazom a pochodňou svetla. Viete si asi predstaviť, s akou pasiou beriem v tieto ponuré októbrové večery, keď stromy zhadzujú svoj šat a jeseň narieka za letom, do rúk novú zbierku básní a čítam v nej? Kto ma dobre pozná, vie, že inklinujem k dlhým básňam, k takým, čo nemajú konca kraja, k takým, čo sa v nich utopím a opäť vynorím, obijú ma o skaly a vyvrhnú v bezvedomí na breh, kde na svitaní myknem viečkom a obliznem z líca soľ...
 
Hanine básne sú strohé. Krátke a triezve. Spisovateľka úsporne narába so slovami, zato triafajú presne kam treba:
 
Miesto s ikonou
Za živými plotmi
delíme si mlčanie
len aby sme neprečnievali
do cudzích dohadov
len aby nám na krku
nikto nezbadal ako
sme priviazaní sami o seba
do akého vzďaľovania ideme.
 
Knižka naznačuje, že má, dnes viac ako inokedy, zmysel tvoriť si vlastné chránené územie. Chránené územie pre ľudí, na ktorých nám záleží, ktorí sa, viac ako nášho tela, dotýkajú – a celkom placho – našich duší. Tvorba, obzvlášť tvorba lyrických útvarov je pre autora otázkou prežitia. Je to nutkavá potreba človeka uchopiť vlastné vnútorné pochody a dať im nielen fyzické telo ale vdýchnuť im dušu a nesmrteľnosť. Báseň, či obraz sú len jedným z príkladov ľudskej tvorby a básne Hany Koškovej navodzujú naozajstnosť, o ktorej niet pochýb.
 
Chcem vedieť
Nazerám pod korene
chcem vedieť
ako zo zakríknutých bylín
vyjde výška
zo šepkania milencov
vyrastie jabloňový sad
chcem vedieť
čo sme si zabudli
na záhradných stoličkách
čo sme našli
pod vtáčím perím
v tráve
pošliapanej davom...
 
Knihy ako táto sú pre mňa sprievodcom na ceste odpustenia sebe samej. Sprevádzajú ma procesom hlbokého pochopenia situácií, ktoré tu už boli a ktoré sa minuli a ukazujú mi, ako ich prijať. To, čo pochopím nie je potrebné odpúšťať. Ani sebe, ani iným.
 
Samotná Hana Košková k dielu a na moju otázku, ktorá vlastne nie je podstatná, dodáva:
 
"Písanie je pre mňa sebaspoznávanie. No aj sebaprijatie.. Hlavne v poézii , keď si to pri písaní ani človek dostatočne neuvedomuje. Báseň si ma nájde, keď sa mi zdá, že som už- už stratená sama v sebe a nemám nijaké citové východisko...Slová prichádzajú ako na zavolanie a ja ich nazvem básňou. Slová sú mojimi tieňovými spoločníkmi. Aj v tejto novej zbierke som chcela tak trochu oklamať strach z pominuteľnosti a konečnosti. Demonštrujem to vo viacerých básňach zbierky. Mnohí si myslia, že všetko začína ínšpiráciou. Nie je to pravda. Písanie začína, aspoň u mňa, myšlienkou. Vidím ju ako obraz, ktorý treba domaľovať. Dotvoriť. Konečným obrazom o stave mysle a srdca je zbierka. Najťažšie je pre mňa vybrať do nej z napísaných básní tie, ktoré oslovia aj iného a majú mu čo povedať. Je to aj postoj k súčasnosti či prejavený názor na to, čo nás všetkých znepokojuje. Aj o tom je "Chránené územie".
 
Zamýšľala som svoj komentár napísať bez prívlastkov, ale jedno sa tu predsa len pýta. Teskná. Možno aj druhé. Citlivá. Teskná a citlivá – taká je nová zbierka Hany Koškovej. Vydalo ju v septembri 2020 ako svoju prvú publikáciu novovzniknuté vydavateľstvo
Lux libris
v Lučenci. 
Obálka je ilustrovaná a samotné dielo tiež "zvnútra nasvietené" ušľachtilými obrazmi L. M. Wagnera. Veľmi pekné.
 
Nech bol môj deň akýkoľvek mrzutý a nepodarený, ukradnúť si pre seba v tichej chvíli zopár básní alebo strán knihy, ktorú mám práve rozčítanú, to je moja pilulka mladej a čulej mysle.
 
Ako trávite túto jeseň vy?
 
A.
 

CHRÁNENÉ ÚZEMIE

Autor: Hana Košková 

Vydavateľ: Lux libris

Rok vydania: 2020

Počet strán: 88

Väzba: pevná

Jazyk: slovenský

ISBN:  9788097367701


Moje staršie texty:

Ján Marton - Požičovňa ticha

Iveta Zaťovičová - Príď v májovú nedeľu 

Ján Marton - Spod striech

 


8/12/2020

Môj otec

 

 

 

Môj otec. Štefan Drábik. Štefko. Pišta. Bufka. Lev. Bojovník.

 

V piatok dovŕšil sedemdesiat rokov. Pripíjal si na svojej 580- tej túre v živote, viem to, lebo všetky si systematicky eviduje. Pripíjal si na vrchole Veľkého  Mengusovského štítu (2431 m). 

V predchádzajúcich dňoch, koncom júla a začiatkom augusta, opakovane po rokoch pokoril Bradavicu (2476 m), Spišský štít (2481 m), Zadnú mačaciu vežu (2440 m), Prostredný Mengusovský štít (2353 m) a Mengusoviecku kazateľnicu (2159 m). Všetko osem až dvanásť hodinové túry.

Otec je človek rovný  a pevný ako kovové pravítko. Tvrdošijný a tvrdý - najviac na seba. Pracovitý a  húževnatý. Mama s ním vôbec  nemá jednoduchý život, ani trochu nie. Naša mama má svätožiaru za život povedľa môjho otca. Keď som mala pätnásť, takmer nám zomrel. Dostával sa mesiace, ba roky z komplikovaných psychických a fyzických následkov bezvedomia spôsobeného pomliaždeným mozgom. Niektoré mu zostali doživotne nevyliečiteľné - tvorba zrastov v močovej rúre, stovky operácií, cievkovanie. Hektolitre zelerového čaju a čaju z trezalky - liečba nervových problémov a depresií. Prinavracal sa do života po krôčikoch, ale neuhol ani o piaď. 

Otec mame písal v mladosti mnoho listov s oslovením "Drahá Marienka", "Najdrahšia Marienka" a mama mu  rovnako vrúcne odpovedala a vždy sa podpísala "Mariena".

 

Otcovi ďakujeme, keď si dovolím hovoriť aj za moje tri sestry, za nejednu  životnú lekciu:

Ukazuje nám denne, ako sa nevzdávať na ceste.

Ako sa uskromniť v nárokoch.

Ako si stavať nové a nové ciele a kráčať vytrvalo za nimi.

Ako pomáhať.

Ako neplytvať hodnotami.

Ako skloniť hlavu pred nemožným.

Ako prijať bolesť a rozmeniť ju na drobné.

 

Čakám od otca roky na  lekciu odpustenia  - keď odpustíš iným,  dopraješ odpustenie sebe. 

Mier a zmierenie. Stále sú tu veci, s ktorými sa otec nezmieril a ja mu prajem zmierenie.

 

Všetko najlepšie a ešte mnoho rokov, oci. Nazdravie!

 #koreneakridla

 

 

 

3/06/2020

Šesť hodín v Ronde (úvod)


Šesť hodín v Ronde (úvod)

Priala som si rozpísať zopár poznámok  o Ronde pred rokom v marci, bezprostredne po absolvovaní  mojej španielskej cesty a  konečne  sa k tomu dostávam, mám pocit, že keby to nespravím, vety a slová uviaznu na polceste a skamenejú.  Rozpadnú  sa na prach a ja úplne  prestanem písať  a ten pocit nie je príjemný. Pozorujem ho v sebe týždne,  ba až mesiace.  Je zvieravo  ľahostajný v celej tej prokrastinácii. Dlhujem si tento text, tak dovoľte:

Na   jednodňovej otočke do malebnej španielskej  Rondy (ak Sevilla je kráľovnou Andalúzie, Ronda je jej Popoluškou), ktorej história sa píše od čias šesťsto rokov pred Kristom, vzdialenej od Malagy stopäť kilometrov, som si želala túlať sa v stopách Ernesta Hemingwaya. Niečo ako  posledný  pokus o dosiahnutie súladu medzi tým, čo cítim a čo konám. Aj za cenu cesty,  kde osamelosť, krik  a ticho spolu súperia tak dlho, kým vo mne nezvíťazí  vnútorný pokoj.

Dvere  do vlakovej stanica sa predo mnou automaticky otvorili a ocitla som sa na obrovskom nástupisku stanice María Zambrano. Nádych výdych, jeden dva osem elektronizovaných perónov vysokorýchlostnej železnice zívalo prázdnotou. Rozložitou stavbou cez presklenú strechu prestupovalo slnko,  hrialo ma spolu s  radostným vzrušením z blížiacej sa cesty. Mám pasiu v premiestňovaní sa vlakom,  v posledných rokoch takto cestujem  iba zriedkakedy.  Vlakom som rada chodila za študentských čias, keď sme  to  každú  nedeľu proti noci  točili do Bratislavy. Tešila  som sa na proviant - chlieb s malokarpatskou salámou a horčicou, ktorú bývalému do cesty balila jeho mama - a na naše pritúlenie v studenom, alternatívne prekúrenom kupé.  V živote som mu spôsobila nejedno sklamanie a dnes si kladiem otázku, či premisa „Kto do teba kameňom, ty do doňho chlebom“  platí aj opačne. Pravdepodobne áno. Registrujem, že premávka vlakov  je dočasne obmedzená kvôli prebiehajúcim rekonštrukčným prácam na trati.  Spolu s hŕbkou zhromaždených  cestujúcich nás vyvedú zo stanice núdzovým východom, kde stojí  o pár metrov ďalej  na boku budovy pristavený diaľkový autobus. Nastúpim a usadím sa na druhé sedadlo a žilky   vo mne tak, či tak ihrajú. Šofér  nás nenecháva dlho čakať a presne v čase plánovaného odchodu vlaku štartuje  a vozidlo vyráža na cestu.  Nemám potuchy,  či  do Rondy dorazíme skôr, alebo neskôr,  než  určuje vlakový cestovný poriadok a je mi to vlastne  jedno. Vymotáme  sme sa z rušnej Malagy, mestská zástavba postupne  redne, cesty sa zužujú. Cieľavedome  si to šinieme  úzkymi cestami španielskej periférie. Lemujú  ich od seba kilometre vzdialené  neomietnuté hospodárske usadlosti, pomedzi ne  pomarančové a citrónové háje, stromy  obsypané zrelými plodmi. Usmievam sa. Tu somár,  tam kôň, voľne pasúce sa kozy. Kobaltovo modrá obloha  žiari, občas mám v serpentíne  šťastie a zazriem zmenšujúcu sa trblietavú stuhu pobrežia. V slúchadlách počúvam  možno Roya Orbisona -  She´s a Mystery To Me,  možno  Chrisa Isaaca - San Francisco Days.   Čo viem určite,  že mi je fajn a postačujúco. V taške  nahmatám dokrčené  áštvorky zozbieraných článkov o spisovateľovi a jeho vzťahu k historickému mestečku. Otváram vrecko s karamelovými orieškami a chrúmem ich,  opretá o okno vnímam  krajinu, ktorá plynie a čítam si. Podčiarkujem ceruzkou a krúžkujem  dôležité body. Pre mňa dôležité. Nie pre teba a ani pre teba. Oblé zazelenané kopce a v  v nich  v jednom šíku zasadené biele veterné turbíny -  gýč a šetrič microsoft,  toto keby nevidím na vlastné oči, neuverím. Na informačných ceduliach sa začína objavovať Ronda, približujeme  sa k cieľu, odložím slúchadlá. Cestujúci v autobuse  ožívajú a trkocú jeden cez druhého, tak zvedavo natrčím uši a načúvam rečiam, ktorým nerozumiem - španielčine,  japončine - iba z tónu hlasov dedukujem obsah. Tešia sa ako ja. Upokojujúce vciťovanie sa.

Pred pár dňami mi jedna spolužiačka písala, že niekto, koho knihu práve číta, napísal, že EMPATIA  je sila, ktorá drží tento svet pohromade. Moja roky vžitá definícia, pokiaľ pripustíme definovateľnosť nedefinovateľného je, že empatia je tvoja bolesť v mojom srdci.
Ako ju prebudiť v deťoch ešte skôr, než sa začnú formálne vzdelávať?
A čo dospelí?
Je jej dosť?
Je jej málo? 
Ako ju cítia iní ľudia?
A kde presne ju cítia  -  v srdci, v mozgu, v črevách...?

„Vystúpte si. Tí, čo sa chcú dnes vrátiť do Malagy, podvečer  o pol šiestej vás naložím na tomto mieste,“  porozumiem vodiča. Dvere sa so sykotom otvárajú.  Ľudia sa raz-dva rozpŕchnu, kým ja hľadám správnu vzdialenosť, uhol a fotím si dva obrie ihličnany, strážcov miestnej stanice.
„Prosím vás,  sme skutočne v Ronde? Ktorým smerom sa dostanem do centra?“ – oslovujem starší, zdá sa manželský pár, chvíľu sa zdržali, rovnako ako ja. Krásna tmavovlasá pani okolo šesťdesiatky s jabĺčkami namiesto líc a vysoký, vidno to zo spôsobu ako je poskladaný,  štíhly sivovlasý muž v svetlej károvanej košeli, ktorý  niečo kutre v ruksaku. Keď zodvihne ku mne oči a naše pohľady sa stretnú, v zátylku mi prebehne mravčenie –  vyzerá ako papá Hemingway.  Tvár má ošľahanú vetrom a opálenú. Zbrázdenú kohútimi stopami, keď sa pousmeje.  Ľudská tvár je jedinečné   a spoločné umelecké dielo  človeka a prírody, neprestane ma fascinovať.  Podobnú tvár má aj môj lekár, pán doktor Hajdák.  Prívetivá  ľudská tvár je výkladnou skriňou dobrého, prežitým vybrúseného a vnútorne bohatého  človeka, práve v tom spočíva jej dokonalosť.  Muž má svetlobelasé oči farby mora, ako Santiago, Ernestov starec. Ernestove oči mali vraj tiež modrú farbu, na väčšine prístupných fotografiií sa javia byť hnedé.  Jasné, že dodnes banujem, že som manželov nepoprosila o fotku. 

“Everything about him was old except his eyes, and they were the same color as the sea and were cheerful and undefeated.”
The Old Man and the Sea by  EH

Nežiada sa mi rovno sa rozbehnúť a hľadať most Puento  Nuevo (Nový most) -  najvýznamnejšiu atrakciu mesta.  Chcela by som  si mestečko vychutnať v širších súvislostiach, popýtať sa miestnych, čo a kam, niekde sa dobre najesť, prípadne sa niekomu pritúlať do pootvorených dverí súkromia.  Radšej sa obšmietam len tak okolo a nikdy nejdem priamo, všetko podstatné by mi ušlo.

Dlhodobo sa zamýšľam nad zámenom NIKDY.  Pre mňa  je vo svojej podstate synonymom slovného spojenia "súdim ťa". Alebo sa k nemu približuje, v zmysle - hádžem do teba kameňom. Keď povieme že ja bysom nikdy toto a hento, tak súdime. Súdime  tých, ktorí použijú namiesto nikdy slová ako niekedy, občas, pravidelne alebo vždy.  No my - nikdy.
Tetovanie na tele?  Nikdy.
Cukor do kávy?  Nikdy.
Tomu by som nikdy nedala.
Nikdy nevpisuj do knihy, je to barbarstvo, čo aj ceruzkou.
Nikdy by som nezložil noviny len tak ledabolo ako ty, vravieval a celý sa pri tom zježil,  inak mierumilovný muž, ktorý by muche neublížil. Nikdy! Čo nevidíš tie pôvodné preklady strán a ich poradie? A prečo na nich ješ, pozri, aké sú umastené a znehodnotené, lamentoval. To je niečo strašné, čo dokážeš ty urobiť s novinami. Nikdy by som sa k novinám takto nezachoval. Pochopila som to až nedávno, keď mi dcéra vysvetlila, že mu stále cestou z Bratislavy nosí čerstvé české noviny, na ktoré on čaká a ktoré sú dostupné len na troch predajných miestach. Okamžite ich hladný a posadnutý po poznaní a informáciách, ktorými nie každý v danej chvíli disponuje, číta. Od prvej strany po poslednú. Tak, aby držali pohromade a strany ostali  zoradené v správnom poradí.
Nikdy by som nedopustila, aby moje dieťa žilo v striedavej výchove.
Už nikdy nechcem začínať svoj život odznova.
Ja to nechápem, ten rozvod, ale veď oni boli tak v pohode, veď  sa nikdy  nehádali.
Prečo mi nikdy neprinesie prvé snežienky? Môj bývalý mi na jar nosieval snežienky, a nie raz. A tento - nikdy. No nikdy, keďže ide z práce rovno domov, ty múdra. Neprechádza centrom mesta popod laubne, kde ich staré cigánky v košíkoch ponúkajú koncom februára.
Kto vysloví nikdy, dráždi karmu a roztáča božie mlyny. Tie mu ukážu, že čo. A ako. Preto som s "nikdy" opatrná a nemôžem povedať, že ho nepoužívam nikdy, ale keď, tak len zriedakedy. Ži a nechaj žiť. Bolo (a stále je) mojou  znelkou, až dokedy som nespláchla čerstvo narodené, hádam ešte slepé škrečky dolu záchodovým potrubím nášho prvého jednoizbáku na Jarnej, odkiaľ sme sa neskôr sťahovali na Lúčnu a dnes žijem Na háji. Kúpili sme dcére dvoch džungarských, nech sa spolu hrajú. O tri týždne ich bolo v malom akváriu dvanásť. Narodili sa z ničoho nič a  rodičia sa išli vzájomne pozabíjať a aj tie mladé. Pišťali, vrešťali, hrýzli sa do krvi, nedalo sa to zniesť. Nezvládla som to a dodnes ma  obraz vlastnej krutosti a absencie citu prenasleduje.

Hemingway Rondu obzvlášť miloval a chvíľu sa tam  s ľuďmi, ktorí ho okrem vlastnej štvrtej manželky Mary na cestách doprevádzali, aj zdržal.  Hemingway, majster beletrizácie skutočných udalostí, vo svojej poviedke z roku 1932 Smrť popoludní  napísal: „Existuje jedno miesto, kde by bolo lepšie ako v Aranjuez  zažiť svoj prvý býčí zápas, ak by ste sa rozhodli zúčastniť sa ho, a to je Ronda. Ronda je miestom, ktoré by ste nemali vynechať, ak by ste sa niekedy vybrali do Španielska na svadobnú cestu alebo ak by ste niekedy išli s niekým vo dvojici na cesty. Celé mesto a všetko, kam vaše oči v Ronde dovidia oplýva  romantickým pozadím.“   Jeho poslednú knihu Nebezpečné léto ( vyšla v češtine po prvýkrát pri päťdesiatom výročí jeho smrti), z prostredia býčích zápasov, s ozajstným čitateľským  zaujatím hltám počas celej španielskej cesty a dočítavam ju až doma, no býčím zápasom a koride sa na mieste činu z diaľky ostentatívne vyhnem. V skutočnosti  si ma Ronda  okamžite podmaňuje očarujúcou pokojnou atmosférou, a to nehovorím o tom, že je to mesto, ktoré vonia. Skutočne vonia a vonia sladkosťou  čerstvo upraženého karamelu. A jedla som tam fantastickú držkovú z býčích držiek. Recept bude.

Moje dni v Malage tu:

Príbeh z Malagy časť prvá
Príbeh z Malagy časť druhá
Ronda - približovanie





12/19/2019

Ergoterapia ako skutok lásky




„Práca vylieči ťažkosti lepšie ako whisky.“ — Thomas Alva Edison

Takto týždeň som štvrtkový podvečer  strávila v kruhu pacientov Centra pre liečbu drogových závislostí v Považskom Chlmci. Je to zariadenie, ktoré je súčasťou žilinskej fakultnej nemocnice a funguje od 1.7.2004. Centrum sa zaoberá liečbou závislostí látkových - alkoholovej závislosti, iných nealkoholových závislostí – marihuana, pervitín, opiáty, prchavé látky atď., ako aj liečbou závislosti od hazardnej hry, teda gamblingu. Dostanete sa k nemu cestou okolo skládky odpadov. Liečbu závislostí  realizuje ambulantnou formou alebo ústavnou formou. V rámci doliečovacieho procesu centrum ponúka stretnutia skupiny abstinujúcich závislých v Klube závislých pri CPLDZ. Neveľký kaštieľ  bledomodrej farby sa rozprestiera  neprehliadnuteľne, a predsa mimo zraku bežnej premávky a verejnosti,   v uzavretom areáli na okraji lesa neďaleko mŕtveho ramena Váhu, v bezprostrednej blízkosti policajnej strelnice. 

Priniesla som so sebou všetko potrebné a vedúcu zariadenia som prosila o jediné – aby sa našej aktivity zúčastnili tí pacienti, ktorí naozaj chcú. Aby tam neboli „dobrovoľne nasilu“. Prišli. Po neformálnom zoznámení a podaní si rúk sme si  vzájomne dohodli pravidlá hry. Ľudia, ktorí stáli predo mnou, dostali moje slovo, že zachovám ich anonymitu – najmä pri fotení. Predstavila som im v krátkosti  seba a svoj blog Na háji, ktorý si píšem deviaty rok. Čo začalo ako vypĺňanie času popri materskej dovolenke s dvomi synmi, pokračuje aj ako zápisník z ciest po svete. Fotografia ako okno, cez ktoré vnímam život zblízka. Literatúra a hudba ako  únikový východ, keď sa naopak potrebujem životu  vzdialiť.  Trpezlivo si ma vypočuli a ja som sa pokúsila vysvetliť  zmysel nášho stretnutia:

  •  vyjadriť  aspoň symbolicky spolupatričnosť a podporu v náročnom boji
  •  zamestnať   ruky 
  •  v  dušiach prebudiť  dieťa
  • vyvolať  dávne spomienky
  • pričarovať ducha Vianoc

Z CD prehrávača niekto zahral koledy, zasvietili  sme vianočný stromček a spoločnými silami sme sa pustili do pečenia medovníčkov. Pracovali sme v dvoch skupinách, jedni sa venovali medovníkom, druhí v čistých dlaniach tvarovali vanilkové rožteky.  Medovníkové cesto je potrebné  vyvaľkať, medovníky povykrajovať, trebárs aj formičkou veľkonočného zajaca, no a čo. Po upečení sa potierajú žĺtkovou glazúrou, aby boli lesklé. Vanilkové rožteky sa obaľujú v  zmesi vanilky a práškového cukru. Plechy v rúre treba striehnuť, aby pečivo nezhorelo, všetky použité pracovné pomôcky poumývať, nechať po sebe poriadok. To všetko sú práce, ktoré potrebujú šikovné a ochotné ruky a tie som v tejto partii našla. Jedného mladíka som poprosila, aby vylúskal  za vrecko vlašských orechov, tie sme vtláčali do medovníkov pred upečením. Najprv sa zobral von aby našiel  vhodný kameň, potom si natiahol kapucňu od mikiny cez hlavu a vo svojej bubline vytĺkal oriešky, radosť pozerať. Bol rád, že sa mu ušla práve táto práca, zmienil sa, že aj doma to robievali. Netrvalo dlho a z kuchynky sa do spoločnej jedálne niesla vôňa  vanilky,  čochvíľa aj vôňa medovníkov. Vôňa žartov a mužsko - ženského prekárania.  Poznáte krajšie vône Vianoc? 

Ako sa odmenili oni mne? Zdieľali so mnou odpovede na niektoré otázky, ktoré som im položila. Odpovede, ktoré tých, čo by zaváhali, mohli presvedčiť, že pacienti centra pre liečbu drogových závislostí sú ľudia ako my. Do situácie, v akej sa momentálne nachádzajú, sa môže dostať hocikto z nás a našich blízkych. A to ešte neotvorili liečbu virtuálnych závislostí. Nikdy nehovor nikdy.  Držím týmto ľuďom ktorých som vo štvrtok večer stretla palce, aby svoju závislosť položili na lopatky. O rok pôjdem zas a dovtedy ešte chlieb napečieme a kurz varenia absolvujeme, pravdaže v inej zostave, lebo noví pacienti do zariadenia  prichádzajú každých desať týždňov. V tme začínajúceho decembrového večera štyridsaťšesťročná žena vo mne čakala na zástavke na autobus, keď tu pocítila na nose prvé vločky snehu.  Vie, že toto sú možno kvapky v mori. Avšak kvapky,  ktoré majú silu dať zmysel inak všednému dňu – tomu môjmu. 

Úlomky ich vianočných príbehov:

48 – ročná žena prezrádza svoju najväčšiu závislosť, ktorou sú jej deti , vnúčatá a mama. Praje si, aby sa celá rodina zišla k štedrovečernému stolu a aby spolu strávili najkrajšie sviatky v roku. Spomína si, ako sa ako rodina stretli na polnočnej omši a v kostole spievali krásne vianočné koledy. Keď bola malinká, dostala bábiku, ktorá sama stála a toto je najkrajší vianočný darček aký kedy dostala.  A čo najkrajší darček  ktorý darovala? Bolo to oznámenie, že čaká svoje prvé bábätko. Toto ma dojalo, lebo aj my sme dostali takýto vianočný darček od nášho najmladšieho syna, ktorý bol počatý rovno na Mikuláša a pri spoločnom zdobení vianočného stromčeka som musela odmietnuť tradične podávaný gintonik od môjho partnera z toho najkrajšieho dôvodu.
34 – ročná žena priznáva že medzi jej závislosti patrí alkohol a telefón. Praje si zdravie pre všetkých a Vianoce prežité v kruhu svojej rodiny. Najmilšou vianočnou spomienkou sú chvíle, keď ako malé deti boli spolu všetci pri stromčeku a verili, že Ježiško priniesol darčeky. Jej najkrajším darčekom bolo narodenia  syna, to že sa narodil zdravý a všetko prebehlo bez komplikácií. Jej syn bol zároveň tým najkrajším vianočným darčekom, keď ho svojmu manželovi darovala v autosedačke aj s červenou mašľou rovno pod stromček.
43 – ročný muž uvádza, že alkohol je jeho najväčšou závislosťou a praje si aby sa z tejto závislosti dostal. Spomína si, ako dcérke kúpil psíka bijona pod stromček, dali mu meno Vločka. Myslí si, že všetky darčeky, ktoré dávame od srdca sú tie najkrajšie.
36 – ročná žena sa netají a za svoju najväčšiu závislosť považuje deti, manžela, rodinu. Praje si aby viac nepožila alkohol a návykové lieky. Spomína si, ako jej syn raz dostal pod stromček notebook a od šťastia sa povracal. Pod vianočným stromčekom ju veľmi potešila drahá kozmetika, šťastné deti a spokojný manžel, ktorého obdarovala hodinkami a náramkom.
27 – ročný muž má krásnu závislosť a tou je hudba. Praje si mať vždy hudbu so sebou. Najmilšou vianočnou spomienkou je, keď dostal diskmen, no a MP4 –ka bola tým najkrajším vianočným darčekom, ktorý neskôr tiež dostal. To, že poslúchal (v zmysle, že bol dobrý), bolo najkrajším vianočným darčekom, ktorý on v živote dal iným.
46 – ročný muž považuje za svoju najväčšiu závislosť alkohol a preto jediné, čo si praje, je zbaviť sa alkoholu a byť s rodinou. Spomienka na spoločnú večeru s celou svojou rodinou je zároveň jeho najmilšou vianočnou spomienkou. Za najkrajší dar považuje svoje deti a to že sú zdravé. Svoju lásku k blížnym vníma ako dar, ktorý v živote dáva on a verím, že nie len  na Vianoce.
55 – ročný/á uvádza, že najväčšou závislosťou, ktorú teraz pociťuje je svietiaci vianočný stromček s rodinou pohromade. Praje si šťastný úsmev na tvári a spomína si na rozžiarené očká vnučky pod stromčekom. Najkrajším vianočným darčekom, čo v živote dostal/a bol drevený traktor s veľkými zadnými kolesami. A ten ktorý dal/a?  Bicykel pre dcéru ako splnené prianie.

Milan posiela vianočný pozdrav Bohu (jeho prosté prianie ma dojíma):
„Nech opatruje moju rodinu aby bola zdravá a veselá.“
Želka posiela vianočný pozdrav svojej rodine:
„Chcem prežiť v pokoji a šťastí Vianoce. Bez liekov a alkoholu. A aby to tak bolo stále. Pohodu a lásku v rodine.“
Jožka posiela pozdrav svojmu otcovi:
„Aj keď si tu už neni  medzi nami tridsať rokov, stále ťa ľúbim a stále prestieram aj pre teba alebo pre pocestného, tak ako si ma to naučil.“
Monika posiela vianočný pozdrav svojmu dedkovi:
„Dedko, dúfam, že sa tam máš dobre a strašne mi chýbaš.“
Vianočný pozdrav  otcovi:
„Ak existuje nebo, dúfam, že sa na mňa dívaš a bdieš nad mojimi krokmi.“
Ján posiela vianočný pozdrav sestre Katke (33)
„Drž sa mi tam v nebíčku. Hádam sa tam stretneme, sestrička.“
Lukino posiela vianočný pozdrav Matúšovi:
„Do Neba: Dávaj tam zhora na mňa pozor a nevystrájaj bezo mňa, raz sa stretneme, bráško :) 

♥♥