3/06/2020

Šesť hodín v Ronde (úvod)


Šesť hodín v Ronde (úvod)

Priala som si rozpísať zopár poznámok  o Ronde pred rokom v marci, bezprostredne po absolvovaní  mojej španielskej cesty a  konečne  sa k tomu dostávam, mám pocit, že keby to nespravím, vety a slová uviaznu na polceste a skamenejú.  Rozpadnú  sa na prach a ja úplne  prestanem písať  a ten pocit nie je príjemný. Pozorujem ho v sebe týždne,  ba až mesiace.  Je zvieravo  ľahostajný v celej tej prokrastinácii. Dlhujem si tento text, tak dovoľte:

Na   jednodňovej otočke do malebnej španielskej  Rondy (ak Sevilla je kráľovnou Andalúzie, Ronda je jej Popoluškou), ktorej história sa píše od čias šesťsto rokov pred Kristom, vzdialenej od Malagy stopäť kilometrov, som si želala túlať sa v stopách Ernesta Hemingwaya. Niečo ako  posledný  pokus o dosiahnutie súladu medzi tým, čo cítim a čo konám. Aj za cenu cesty,  kde osamelosť, krik  a ticho spolu súperia tak dlho, kým vo mne nezvíťazí  vnútorný pokoj.

Dvere  do vlakovej stanica sa predo mnou automaticky otvorili a ocitla som sa na obrovskom nástupisku stanice María Zambrano. Nádych výdych, jeden dva osem elektronizovaných perónov vysokorýchlostnej železnice zívalo prázdnotou. Rozložitou stavbou cez presklenú strechu prestupovalo slnko,  hrialo ma spolu s  radostným vzrušením z blížiacej sa cesty. Mám pasiu v premiestňovaní sa vlakom,  v posledných rokoch takto cestujem  iba zriedkakedy.  Vlakom som rada chodila za študentských čias, keď sme  to  každú  nedeľu proti noci  točili do Bratislavy. Tešila  som sa na proviant - chlieb s malokarpatskou salámou a horčicou, ktorú bývalému do cesty balila jeho mama - a na naše pritúlenie v studenom, alternatívne prekúrenom kupé.  V živote som mu spôsobila nejedno sklamanie a dnes si kladiem otázku, či premisa „Kto do teba kameňom, ty do doňho chlebom“  platí aj opačne. Pravdepodobne áno. Registrujem, že premávka vlakov  je dočasne obmedzená kvôli prebiehajúcim rekonštrukčným prácam na trati.  Spolu s hŕbkou zhromaždených  cestujúcich nás vyvedú zo stanice núdzovým východom, kde stojí  o pár metrov ďalej  na boku budovy pristavený diaľkový autobus. Nastúpim a usadím sa na druhé sedadlo a žilky   vo mne tak, či tak ihrajú. Šofér  nás nenecháva dlho čakať a presne v čase plánovaného odchodu vlaku štartuje  a vozidlo vyráža na cestu.  Nemám potuchy,  či  do Rondy dorazíme skôr, alebo neskôr,  než  určuje vlakový cestovný poriadok a je mi to vlastne  jedno. Vymotáme  sme sa z rušnej Malagy, mestská zástavba postupne  redne, cesty sa zužujú. Cieľavedome  si to šinieme  úzkymi cestami španielskej periférie. Lemujú  ich od seba kilometre vzdialené  neomietnuté hospodárske usadlosti, pomedzi ne  pomarančové a citrónové háje, stromy  obsypané zrelými plodmi. Usmievam sa. Tu somár,  tam kôň, voľne pasúce sa kozy. Kobaltovo modrá obloha  žiari, občas mám v serpentíne  šťastie a zazriem zmenšujúcu sa trblietavú stuhu pobrežia. V slúchadlách počúvam  možno Roya Orbisona -  She´s a Mystery To Me,  možno  Chrisa Isaaca - San Francisco Days.   Čo viem určite,  že mi je fajn a postačujúco. V taške  nahmatám dokrčené  áštvorky zozbieraných článkov o spisovateľovi a jeho vzťahu k historickému mestečku. Otváram vrecko s karamelovými orieškami a chrúmem ich,  opretá o okno vnímam  krajinu, ktorá plynie a čítam si. Podčiarkujem ceruzkou a krúžkujem  dôležité body. Pre mňa dôležité. Nie pre teba a ani pre teba. Oblé zazelenané kopce a v  v nich  v jednom šíku zasadené biele veterné turbíny -  gýč a šetrič microsoft,  toto keby nevidím na vlastné oči, neuverím. Na informačných ceduliach sa začína objavovať Ronda, približujeme  sa k cieľu, odložím slúchadlá. Cestujúci v autobuse  ožívajú a trkocú jeden cez druhého, tak zvedavo natrčím uši a načúvam rečiam, ktorým nerozumiem - španielčine,  japončine - iba z tónu hlasov dedukujem obsah. Tešia sa ako ja. Upokojujúce vciťovanie sa.

Pred pár dňami mi jedna spolužiačka písala, že niekto, koho knihu práve číta, napísal, že EMPATIA  je sila, ktorá drží tento svet pohromade. Moja roky vžitá definícia, pokiaľ pripustíme definovateľnosť nedefinovateľného je, že empatia je tvoja bolesť v mojom srdci.
Ako ju prebudiť v deťoch ešte skôr, než sa začnú formálne vzdelávať?
A čo dospelí?
Je jej dosť?
Je jej málo? 
Ako ju cítia iní ľudia?
A kde presne ju cítia  -  v srdci, v mozgu, v črevách...?

„Vystúpte si. Tí, čo sa chcú dnes vrátiť do Malagy, podvečer  o pol šiestej vás naložím na tomto mieste,“  porozumiem vodiča. Dvere sa so sykotom otvárajú.  Ľudia sa raz-dva rozpŕchnu, kým ja hľadám správnu vzdialenosť, uhol a fotím si dva obrie ihličnany, strážcov miestnej stanice.
„Prosím vás,  sme skutočne v Ronde? Ktorým smerom sa dostanem do centra?“ – oslovujem starší, zdá sa manželský pár, chvíľu sa zdržali, rovnako ako ja. Krásna tmavovlasá pani okolo šesťdesiatky s jabĺčkami namiesto líc a vysoký, vidno to so spôsobu ako je poskladaný,  štíhly sivovlasý muž v svetlej károvanej košeli, ktorý  niečo kutre v ruksaku. Keď zodvihne ku mne tvára naše pohľady sa stretnú, v zátylku mi prebehne mravčenie –  vyzerá ako papá Hemingway.  Tvár má ošľahanú vetrom a opálenú. Zbrázdenú kohútimi stopami, keď sa pousmeje.  Ľudská tvár je jedinečné   a spoločné umelecké dielo  človeka a prírody, neprestane ma fascinovať.  Podobnú tvár má aj môj lekár, pán doktor Hajdák.  Prívetivá  ľudská tvár je výkladnou skriňou dobrého, prežitým vybrúseného a vnútorne bohatého  človeka, práve v tom spočíva jej dokonalosť.  Muž má svetlobelasé oči farby mora, ako Santiago, Ernestov starec. Ernestove oči mali vraj tiež modrú farbu, na väčšine prístupných fotografiií sa javia byť hnedé.  Jasné, že dodnes banujem, že som manželov nepoprosila o fotku. 

“Everything about him was old except his eyes, and they were the same color as the sea and were cheerful and undefeated.”
The Old Man and the Sea by  EH

Nežiada sa mi rovno sa rozbehnúť a hľadať most Puento  Nuevo (Nový most) -  najvýznamnejšiu atrakciu mesta.  Chcela by som  si mestečko vychutnať v širších súvislostiach, popýtať sa miestnych, čo a kam, niekde sa dobre najesť, prípadne sa niekomu pritúlať do pootvorených dverí súkromia.  Radšej sa obšmietam len tak okolo a nikdy nejdem priamo, všetko podstatné by mi ušlo.

Dlhodobo sa zamýšľam nad zámenom NIKDY.  Pre mňa  je vo svojej podstate synonymom slovného spojenia "súdim ťa". Alebo sa k nemu približuje, v zmysle - hádžem do teba kameňom. Keď povieme že ja bysom nikdy toto a hento, tak súdime. Súdime  tých, ktorí použijú namiesto nikdy slová ako niekedy, občas, pravidelne alebo vždy.  No my - nikdy.
Tetovanie na tele?  Nikdy.
Cukor do kávy?  Nikdy.
Tomu by som nikdy nedala.
Nikdy nevpisuj do knihy, je to barbarstvo, čo aj ceruzkou.
Nikdy by som nezložil noviny len tak ledabolo ako ty, vravieval a celý sa pri tom zježil,  inak mierumilovný muž, ktorý by muche neublížil. Nikdy! Čo nevidíš tie pôvodné preklady strán a ich poradie? A prečo na nich ješ, pozri, aké sú umastené a znehodnotené, lamentoval. To je niečo strašné, čo dokážeš ty urobiť s novinami. Nikdy by som sa k novinám takto nezachoval. Pochopila som to až nedávno, keď mi dcéra vysvetlila, že mu stále cestou z Bratislavy nosí čerstvé české noviny, na ktoré on čaká a ktoré sú dostupné len na troch predajných miestach. Okamžite ich hladný a posadnutý po poznaní a informáciách, ktorými nie každý v danej chvíli disponuje, číta. Od prvej strany po poslednú. Tak, aby držali pohromade a strany ostali  zoradené v správnom poradí.
Nikdy by som nedopustila, aby moje dieťa žilo v striedavej výchove.
Už nikdy nechcem začínať svoj život odznova.
Ja to nechápem, ten rozvod, ale veď oni boli tak v pohode, veď  sa nikdy  nehádali.
Prečo mi nikdy neprinesie prvé snežienky? Môj bývalý mi na jar nosieval snežienky, a nie raz. A tento - nikdy. No nikdy, keďže ide z práce rovno domov, ty múdra. Neprechádza centrom mesta popod laubne, kde ich staré cigánky v košíkoch ponúkajú koncom februára.
Kto vysloví nikdy, dráždi karmu a roztáča božie mlyny. Tie mu ukážu, že čo. A ako. Preto som s "nikdy" opatrná a nemôžem povedať, že ho nepoužívam nikdy, ale keď, tak len zriedakedy. Ži a nechaj žiť. Bolo (a stále je) mojou  znelkou, až dokedy som nespláchla čerstvo narodené, hádam ešte slepé škrečky dolu záchodovým potrubím nášho prvého jednoizbáku na Jarnej, odkiaľ sme sa neskôr sťahovali na Lúčnu a dnes žijem Na háji. Kúpili sme dcére dvoch džungarských, nech sa spolu hrajú. O tri týždne ich bolo v malom akváriu dvanásť. Narodili sa z ničoho nič a  rodičia sa išli vzájomne pozabíjať a aj tie mladé. Pišťali, vrešťali, hrýzli sa do krvi, nedalo sa to zniesť. Nezvládla som to a dodnes ma  obraz vlastnej krutosti a absencie citu prenasleduje.

Hemingway Rondu obzvlášť miloval a chvíľu sa tam  s ľuďmi, ktorí ho okrem vlastnej štvrtej manželky Mary na cestách doprevádzali, aj zdržal.  Hemingway, majster beletrizácie skutočných udalostí, vo svojej poviedke z roku 1932 Smrť popoludní  napísal: „Existuje jedno miesto, kde by bolo lepšie ako v Aranjuez  zažiť svoj prvý býčí zápas, ak by ste sa rozhodli zúčastniť sa ho, a to je Ronda. Ronda je miestom, ktoré by ste nemali vynechať, ak by ste sa niekedy vybrali do Španielska na svadobnú cestu alebo ak by ste niekedy išli s niekým vo dvojici na cesty. Celé mesto a všetko, kam vaše oči v Ronde dovidia oplýva  romantickým pozadím.“   Jeho poslednú knihu Nebezpečné léto ( vyšla v češtine po prvýkrát pri päťdesiatom výročí jeho smrti), z prostredia býčích zápasov, s ozajstným čitateľským  zaujatím hltám počas celej španielskej cesty a dočítavam ju až doma, no býčím zápasom a koride sa na mieste činu z diaľky ostentatívne vyhnem. V skutočnosti  si ma Ronda  okamžite podmaňuje očarujúcou pokojnou atmosférou, a to nehovorím o tom, že je to mesto, ktoré vonia. Skutočne vonia a vonia sladkosťou  čerstvo upraženého karamelu. A jedla som tam fantastickú držkovú z býčích držiek. Recept bude.

Moje dni v Malage tu:

Príbeh z Malagy časť prvá
Príbeh z Malagy časť druhá
Ronda - približovanie





12/19/2019

Ergoterapia ako skutok lásky




„Práca vylieči ťažkosti lepšie ako whisky.“ — Thomas Alva Edison

Takto týždeň som štvrtkový podvečer  strávila v kruhu pacientov Centra pre liečbu drogových závislostí v Považskom Chlmci. Je to zariadenie, ktoré je súčasťou žilinskej fakultnej nemocnice a funguje od 1.7.2004. Centrum sa zaoberá liečbou závislostí látkových - alkoholovej závislosti, iných nealkoholových závislostí – marihuana, pervitín, opiáty, prchavé látky atď., ako aj liečbou závislosti od hazardnej hry, teda gamblingu. Dostanete sa k nemu cestou okolo skládky odpadov. Liečbu závislostí  realizuje ambulantnou formou alebo ústavnou formou. V rámci doliečovacieho procesu centrum ponúka stretnutia skupiny abstinujúcich závislých v Klube závislých pri CPLDZ. Neveľký kaštieľ  bledomodrej farby sa rozprestiera  neprehliadnuteľne, a predsa mimo zraku bežnej premávky a verejnosti,   v uzavretom areáli na okraji lesa neďaleko mŕtveho ramena Váhu, v bezprostrednej blízkosti policajnej strelnice. 

Priniesla som so sebou všetko potrebné a vedúcu zariadenia som prosila o jediné – aby sa našej aktivity zúčastnili tí pacienti, ktorí naozaj chcú. Aby tam neboli „dobrovoľne nasilu“. Prišli. Po neformálnom zoznámení a podaní si rúk sme si  vzájomne dohodli pravidlá hry. Ľudia, ktorí stáli predo mnou, dostali moje slovo, že zachovám ich anonymitu – najmä pri fotení. Predstavila som im v krátkosti  seba a svoj blog Na háji, ktorý si píšem deviaty rok. Čo začalo ako vypĺňanie času popri materskej dovolenke s dvomi synmi, pokračuje aj ako zápisník z ciest po svete. Fotografia ako okno, cez ktoré vnímam život zblízka. Literatúra a hudba ako  únikový východ, keď sa naopak potrebujem životu  vzdialiť.  Trpezlivo si ma vypočuli a ja som sa pokúsila vysvetliť  zmysel nášho stretnutia:

  •  vyjadriť  aspoň symbolicky spolupatričnosť a podporu v náročnom boji
  •  zamestnať   ruky 
  •  v  dušiach prebudiť  dieťa
  • vyvolať  dávne spomienky
  • pričarovať ducha Vianoc

Z CD prehrávača niekto zahral koledy, zasvietili  sme vianočný stromček a spoločnými silami sme sa pustili do pečenia medovníčkov. Pracovali sme v dvoch skupinách, jedni sa venovali medovníkom, druhí v čistých dlaniach tvarovali vanilkové rožteky.  Medovníkové cesto je potrebné  vyvaľkať, medovníky povykrajovať, trebárs aj formičkou veľkonočného zajaca, no a čo. Po upečení sa potierajú žĺtkovou glazúrou, aby boli lesklé. Vanilkové rožteky sa obaľujú v  zmesi vanilky a práškového cukru. Plechy v rúre treba striehnuť, aby pečivo nezhorelo, všetky použité pracovné pomôcky poumývať, nechať po sebe poriadok. To všetko sú práce, ktoré potrebujú šikovné a ochotné ruky a tie som v tejto partii našla. Jedného mladíka som poprosila, aby vylúskal  za vrecko vlašských orechov, tie sme vtláčali do medovníkov pred upečením. Najprv sa zobral von aby našiel  vhodný kameň, potom si natiahol kapucňu od mikiny cez hlavu a vo svojej bubline vytĺkal oriešky, radosť pozerať. Bol rád, že sa mu ušla práve táto práca, zmienil sa, že aj doma to robievali. Netrvalo dlho a z kuchynky sa do spoločnej jedálne niesla vôňa  vanilky,  čochvíľa aj vôňa medovníkov. Vôňa žartov a mužsko - ženského prekárania.  Poznáte krajšie vône Vianoc? 

Ako sa odmenili oni mne? Zdieľali so mnou odpovede na niektoré otázky, ktoré som im položila. Odpovede, ktoré tých, čo by zaváhali, mohli presvedčiť, že pacienti centra pre liečbu drogových závislostí sú ľudia ako my. Do situácie, v akej sa momentálne nachádzajú, sa môže dostať hocikto z nás a našich blízkych. A to ešte neotvorili liečbu virtuálnych závislostí. Nikdy nehovor nikdy.  Držím týmto ľuďom ktorých som vo štvrtok večer stretla palce, aby svoju závislosť položili na lopatky. O rok pôjdem zas a dovtedy ešte chlieb napečieme a kurz varenia absolvujeme, pravdaže v inej zostave, lebo noví pacienti do zariadenia  prichádzajú každých desať týždňov. V tme začínajúceho decembrového večera štyridsaťšesťročná žena vo mne čakala na zástavke na autobus, keď tu pocítila na nose prvé vločky snehu.  Vie, že toto sú možno kvapky v mori. Avšak kvapky,  ktoré majú silu dať zmysel inak všednému dňu – tomu môjmu. 

Úlomky ich vianočných príbehov:

48 – ročná žena prezrádza svoju najväčšiu závislosť, ktorou sú jej deti , vnúčatá a mama. Praje si, aby sa celá rodina zišla k štedrovečernému stolu a aby spolu strávili najkrajšie sviatky v roku. Spomína si, ako sa ako rodina stretli na polnočnej omši a v kostole spievali krásne vianočné koledy. Keď bola malinká, dostala bábiku, ktorá sama stála a toto je najkrajší vianočný darček aký kedy dostala.  A čo najkrajší darček  ktorý darovala? Bolo to oznámenie, že čaká svoje prvé bábätko. Toto ma dojalo, lebo aj my sme dostali takýto vianočný darček od nášho najmladšieho syna, ktorý bol počatý rovno na Mikuláša a pri spoločnom zdobení vianočného stromčeka som musela odmietnuť tradične podávaný gintonik od môjho partnera z toho najkrajšieho dôvodu.
34 – ročná žena priznáva že medzi jej závislosti patrí alkohol a telefón. Praje si zdravie pre všetkých a Vianoce prežité v kruhu svojej rodiny. Najmilšou vianočnou spomienkou sú chvíle, keď ako malé deti boli spolu všetci pri stromčeku a verili, že Ježiško priniesol darčeky. Jej najkrajším darčekom bolo narodenia  syna, to že sa narodil zdravý a všetko prebehlo bez komplikácií. Jej syn bol zároveň tým najkrajším vianočným darčekom, keď ho svojmu manželovi darovala v autosedačke aj s červenou mašľou rovno pod stromček.
43 – ročný muž uvádza, že alkohol je jeho najväčšou závislosťou a praje si aby sa z tejto závislosti dostal. Spomína si, ako dcérke kúpil psíka bijona pod stromček, dali mu meno Vločka. Myslí si, že všetky darčeky, ktoré dávame od srdca sú tie najkrajšie.
36 – ročná žena sa netají a za svoju najväčšiu závislosť považuje deti, manžela, rodinu. Praje si aby viac nepožila alkohol a návykové lieky. Spomína si, ako jej syn raz dostal pod stromček notebook a od šťastia sa povracal. Pod vianočným stromčekom ju veľmi potešila drahá kozmetika, šťastné deti a spokojný manžel, ktorého obdarovala hodinkami a náramkom.
27 – ročný muž má krásnu závislosť a tou je hudba. Praje si mať vždy hudbu so sebou. Najmilšou vianočnou spomienkou je, keď dostal diskmen, no a MP4 –ka bola tým najkrajším vianočným darčekom, ktorý neskôr tiež dostal. To, že poslúchal (v zmysle, že bol dobrý), bolo najkrajším vianočným darčekom, ktorý on v živote dal iným.
46 – ročný muž považuje za svoju najväčšiu závislosť alkohol a preto jediné, čo si praje, je zbaviť sa alkoholu a byť s rodinou. Spomienka na spoločnú večeru s celou svojou rodinou je zároveň jeho najmilšou vianočnou spomienkou. Za najkrajší dar považuje svoje deti a to že sú zdravé. Svoju lásku k blížnym vníma ako dar, ktorý v živote dáva on a verím, že nie len  na Vianoce.
55 – ročný/á uvádza, že najväčšou závislosťou, ktorú teraz pociťuje je svietiaci vianočný stromček s rodinou pohromade. Praje si šťastný úsmev na tvári a spomína si na rozžiarené očká vnučky pod stromčekom. Najkrajším vianočným darčekom, čo v živote dostal/a bol drevený traktor s veľkými zadnými kolesami. A ten ktorý dal/a?  Bicykel pre dcéru ako splnené prianie.

Milan posiela vianočný pozdrav Bohu (jeho prosté prianie ma dojíma):
„Nech opatruje moju rodinu aby bola zdravá a veselá.“
Želka posiela vianočný pozdrav svojej rodine:
„Chcem prežiť v pokoji a šťastí Vianoce. Bez liekov a alkoholu. A aby to tak bolo stále. Pohodu a lásku v rodine.“
Jožka posiela pozdrav svojmu otcovi:
„Aj keď si tu už neni  medzi nami tridsať rokov, stále ťa ľúbim a stále prestieram aj pre teba alebo pre pocestného, tak ako si ma to naučil.“
Monika posiela vianočný pozdrav svojmu dedkovi:
„Dedko, dúfam, že sa tam máš dobre a strašne mi chýbaš.“
Vianočný pozdrav  otcovi:
„Ak existuje nebo, dúfam, že sa na mňa dívaš a bdieš nad mojimi krokmi.“
Ján posiela vianočný pozdrav sestre Katke (33)
„Drž sa mi tam v nebíčku. Hádam sa tam stretneme, sestrička.“
Lukino posiela vianočný pozdrav Matúšovi:
„Do Neba: Dávaj tam zhora na mňa pozor a nevystrájaj bezo mňa, raz sa stretneme, bráško :) 

♥♥


























12/11/2019

POŽIČOVŇA TICHA






(laický čitateľský komentár)


Už tušíte, čo budete čítať v najtichšie ráno v roku? Také ráno nastáva po štedrovečernej noci, aspoň ja ho tak cítim. Deti dlhšie spia, ľudia oddychujú vo svojich vyhriatych posteliach. Dospávajú večer plný radostného rozruchu a spoly prebdenú noc. Zo vzdialenej diaľnice nepočuť hukot áut ani sirény sanitiek. Na cestách sú len tí, čo musia. Všade hojnosť jedla a podarúnkov, netreba postaviť polievku, či upiecť chlieb, nanajvýš zaliať kávu. Nič, len ticho. Vstanem skoro a bez budíka, tak ako vždy a možno aj o niečo včaššie, nech natiahnem ránu tiché chvíle, sú vzácne. Po toalete za sebou nespláchnem, aby som nezobudila deti a najmä neposedné šteňa, ktoré striehne na môj prvý pohyb. Zažnem stromček, zapálim kahance v svietnikoch a prehltnem tabletku na tlak. Zapijem pohárom vody a rituálne zajem oblátkami od mojej najlepšej svokry Lyduš. Schrúmem ich jednu po druhej v kresle. Najprv ich zlepím  medom a prihodím plátky cesnaku. Viem, budú  mi z nich padať odrobinky za pyžamo, do deky a  pomedzi stránky knižky.  Nevadí. Do uší si (potichu) pustím posledný album Katky Málikovej alebo nadpozemsky krásny Ghosteen od Nicka Cavea.  Zrak mi bude zabiehať k tisíckovým puzzle pod stromčekom - ich čas nastane až keď sa vrátime od našich, večer na Štefana - v najtichšie ráno v roku.

Deviata zbierka básní Jána Martona, ktorá nesie samovysvetľujúci názov POŽIČOVŇA TICHA obsahuje päťdesiattri básní. Plynule nadväzuje na predchádzajúcu zbierku ľúbostnej poézie Nemenná z roku 2017 a predsa je o poznanie iná.

S rukami vo vreckách sa hrbia pred pasážou.
On: – Neverím na lásku. Teda na tú tvoju, aby som bol presný.
Ona: – Moja láska existuje. Či na ňu veríš alebo nie.

On je jeden. Ona nie je jedna. Je ich viac a koľko je viac? To vie iba on. Ony. Nevedia o sebe, v najlepšom prípade len niečo tušia. A tak vedno i jednotlivo navštevujú Požičovňu ticha, skôr jednotlivo. "Láska je všetko.", taká bola odpoveď Marián Vargu, nezaváhal ani na sekundu. Láska je uzavretý kruh, ktorý svieti široko-ďaleko ako horiaca fakľa. Zatiaľ čo ticho je nerovná čiara krvácajúca do strán, čiara bez začiatku a bez konca, miestami rúca priehrady, miestami sa  stráca v útrobách zeme a niekde, nevedno kde, znovu vyviera. Básnik a  múzy si požičiavajú krájateľné ticho. Vdychujú ho a dovolia mu, aby nimi prestupovalo...potácajú sa ním.  Lebo len ticho, čo i požičané,   schopnosť ukázať nám po čom túžime. Ticho nie je prázdne, je naplnené výkrikmi a odpoveďami, ktoré sú jednoznačné - niet spôsobu ako páliť neexistujúce mosty. Na ticho sa nevzťahujú žiadne zľavy a akcie. Reklamu na ticho by ste márne hľadali, možno v nejakej obohranej slovenskej pesničke.  Ticho je podpultová záležitosť a nie je na predaj za výhodnú cenu. Dotknú sa ho iba tí, čo sa vedia stíšiť. Prijať ho, ustáť a vrátiť ho späť vo veľmi  tesnej prihrávke. Šibenica a vinkel sa nepočítajú.

Ján Marton so svojou poéziou, ktorú tvorí od rannej mladosti, debutoval ako tridsaťročný a do širšieho povedomia slovenskej literárnej scény sa  dostal ako autor dvoch románov a ôsmych básnických zbierok. Napísal niekoľko precítených hudobných textov. Rád vo svojej tvorbe premieta svojich obľúbencov literárneho neba. Pozorný čitateľ neprehliadne, že k nim radí  Mitanu, Váleka, Urbana a ďalších. Vďaka za výnimočných autorov dnešných dní. Ozvláštňujú ich netušeným. Majú schopnosť pozliepať slová polámané na polceste do hojivých obrazov. Svet nám so všetkými hrôzami a katastrofami na dennom poriadku pred očami civie do šedivej a otupuje naše zmysly. Milujúci otec, J. Marton mladší, pôvodom  zo Svitu, ho svojim zemitým umením vyfarbuje sťaby vodovými farbami. Ťahá ho to k vlastným koreňom, zároveň však ubezpečuje svoje koruny a dovoľuje im otvárať nové výhonky a klíčne lístky. Vedomý si ich spletitej krehkosti a  sily. Nasvedčuje tomu aj  fakt, že tie najkrajšie verše venuje svojej mame, dcérke, životnej partnerke. Lyrizuje v neviditeľných kontúrach. Tvorí bez hraníc a niektoré rýmy tónuje do stratena. Občas zasiahne a hotovú krásu svojich voľných veršov počmára. Zjazví ich spŕškou vulgarizmov, ktoré  patria k životu, nebuďme  prepiato úzkostliví!
.

Len pár odpovedí



Máš oči a krídla,

vynorené z duše vlastných otázok.



A odpovedí.



Býval som rovnako mladší

a menej nemý.

Dnes viac mlčím.



Čerpám z tvojich odpovedí.



Ty sa usmievaš a pýtaš:

bol si vtedy ako ja?

Rovnako tak mamin?



Rovnako tak malý?

Bol som celý.



Celý ako ty, len rovnako menej nemý.
.

Dobrú báseň,  rovnako šálku čaju, keď si chceme  v pokoji vychutnať, tak vyhľadáme tiché miesto.  Zbierka POŽIČOVŇA TICHA obsahuje citovo previazané a vyzreté básne.  Metafory zoškrtané nemenným rukopisom sú nositeľmi vnútorného emočného obnažovania autora (od citoslovca au! požívaného na vyjadrenie bolesti), s prihliadnutím na to, že emócie sú o dve stotiny rýchlejšie ako myšlienky.
.
Motýľ



Krátke a tak intenzívne

sú noci mojich stotín

keď krídlami z prachu

mávaš tesne pod slnkom.



Či sa ti to hodí

a koľko je hodín.

Smiem sa pozrieť

do tvojich novín.



Že čo čítaš

a čo si ráno oblečieš?

Akou farbou budeš splývať,

a čo tvoja pieseň?



Intenzívne a tak inak krátke

sú mávnutia

tvojich krídel

v bruchu mojich tajuplných múk.



Svietiš.
.
Martonove básne si pýtajú premostenie s obrazmi španielskeho maliara Francisca Goyu, ktorý vynikal psychologickým pozorovacím talentom a na rozdiel od poetov vyobrazených ľudí neprikrášľoval. Stojím v obrazárni a nech nahliadnem do tváre maľovaného objektu z akéhokoľvek uhla v miestnosti, mám neurčitý pocit, že  neprestajne hľadí priamo na mňa. Áno, viem. Na rovnakom princípe funguje aj portrétová fotografia. Príjmite moje pripodobenie aspoň pre tento moment, prosím! Básnik píše báseň a v dyme z predstáv vidí  múzu. V jeho diele však nachádza svoje obliny a priehlbiny, raj i očistec celý zástup čitateliek. Dotýka sa ich tak veľmi, že sťahujú piesne, e-knihy, obrúčky i nohavičky... Zdalo by  sa, že každá druhá sa cíti byť tou jedinou. Je naozaj jediná?  A čo všetky tie lásky, ktoré mu vykričali: „Básne alebo ja?!“? Predstavujem si, že príležitostne si na ne spomenie. Napríklad vtedy, keď dopíše niektorú z tých dlhých  šialených a šialene dobrých básní a stlačí pukačku s mentolom na svojej šiestej cigarete.

V závere ako pravidelný odberateľ jeho slov kladiem  netrpezlivú a vlastne zbytočnú otázku. O čom bude ďalšia kniha vnímavca Martona? Mohla by byť, čo ja viem, o päťrozmerných vzťahoch. Takých, čo po vyčistení všetkých blokád vibrujú na celkom iných frekvenciách. Bude ako bude. Teším sa!
 
(Pozn. aut.: Komentár zverejňujem namiesto vianočnej poviedky, k napísaniu ktorej som bola priateľsky vyzvaná. Nepodarilo sa mi ju k termínu uzávierky nielenže dokončiť, ale ani začať. Nech mi je odpustené.)


POŽIČOVŇA TICHA
Autor: Ján Marton
Vydavateľ: Hladohlas Group, spol. s r.o.
Rok vydania: 2019
Počet strán: 76
Väzba: pevná
Jazyk: slovenský
ISBN: 978-80-8216-002-7