3/11/2021

2022 (Poviedka)

Stála pri dreze a oplachovala špinavý riad, postupne ho nakladala do umývačky. Šálky, tanieriky a lyžice. Lyžičky, vidličky a nože. Nečujne si pohmkávala obľúbenú melódiu. Energicky žmýkala hubku v horúcej vode a strekla rozprašovačom umývací prostriedok na varnú dosku. Bola znečistená, a to nestrpela. Nech išla čokoľvek variť, v kuchyni vyžadovala čistotu. Veci mali svoje určené miesto a to bol spôsob, ako do nich zavádzala poriadok. Nezniesla špinavú varnú dosku a takisto plochu na kuchynských pultoch videla najradšej prázdnu, pokiaľ sa práve nevarilo. Jolanka, žena v rokoch, pomocníčka, ktorá pri nej pracovala posledných päť rokov, napísala neskoro večer správu, že sa necíti dobre a zostane počas najbližších dní radšej v posteli. Nepotešilo ju to. Reštaurácie v meste krachovali, no tu na periférii mali stále plné ruky práce. Štamgasti a noví zákazníci prichádzali a odchádzali, vyžadovali štandard, na aký boli zvyknutí. Jedlo a nápoje podávali na priľahlej terase, kde boli napevno osadené drevené stoly na kovových nohách "na stojaka" alebo so sebou. Stálo tam aj zopár ťažkých stolov a lavíc. Bola nedeľa, dovarila držkovú. Do košíkov uložila čerstvé rožky, nachystala lyžice zabalené v bielej servítke. Prsty jej voňali po cesnaku, ráno ho načistila a pretlačenou pastou natrela hermelín prekrojený na polovičku. Prekladala ho pásikmi šalotky, chilli papričkami a olivovým olejom a spolu s guličkami čierneho korenia ním naplnila niekoľkých sklenených pohárov. Keď odležia zopár dní, bude ich podávať s kváskovým chlebom. Mali zákazníkov, čo chodili každú stredu práve na túto pochúťku. S kríglom rezaného.
Vzdychla si a zahryzla mimovoľne do pery. Prameň kučeravých vlasov sa uvoľnil spod širokej čelenky a prilepil na jej spotené čelo. Prešla pár krokov k dverám, visel tam malý zvonček, a nazrela na terasu staničného bistra. Muž so šedivou bradou v menšestrovom obleku škoricovej farby na ňu kývol, prial si platiť. O chvíľu mal v stanici pristaviť medzinárodný rýchlik Praha, na ktorý čakal spolu s hŕstkou ďalších cestujúcich. Spoza okna videla, ako niekoľkokrát s nepokojom starých ľudí, vyložil svoje veci z plátenej kapsy a uložil ich späť, len v inom poradí. Usmiala sa. Na cestách sa takto správajú, najmä starší, poznala to. Keď v mladosti cestovala do školy, čakanie na stanici si krátila pozorovaním cudzích ľudí.
Vzala mince z mužovej ruky a peňaženku zasunula do vrecka zástery. Rozlúčili sa potichu, nerada pútala pozornosť, a keď znova vošla dnu, naučeným pohybom zapla stroj. Zvuk mlynčeka na kávu prehlušil hudbu z rádia a ona napínala uši, či cez pootvorenú ventilačku nezačuje šušťanie koľajníc. Do malej šálky červenej farby jej natieklo, na konci už len kvapkalo a pomalšie, než by si želala, espresso. Keď odpila vrchnú krému, zostala len farbu jej očí. Pôžitkársky vdýchla vôňu kávy, neposlušné vlasy zatlačila za ucho. Zubami znova zovrela spodnú peru, tentoraz pevne, až jej navrela, vždy to tak bolo. V skutočnosti sa nevedela dočkať. Odložila z tváre ochranné rúško, o predpisy nedbala, aspoň pre túto chvíľu. Zadným vchodom opustila prevádzku a vyšla von. Kráčala vzpriamene, so šálkou v ruke, kamenným chodníkom priamo k lipe. Bol to starý strom, čo rástol povedľa a dotváral prívetivú atmosféru malej vlakovej stanice. Lipa kvitla, bzučalo to v neďalekej hore, bzučalo to v strome, bzučalo to i v nej. Očakávanie. Ľavé chodidlo uvoľnila z koženého remienka nízkej sandálky a položila ho v ohnutom kolene na kmeň majestátneho stromu. Ľahká sukňa tancovala vo vetre okolo jej nôh a ona pokojne dýchala. Žmúrila do slnka, lúče sa triafali cez tôňu stromu priamo do zreničiek, upíjala svoju kávu. Prsia sa jej v nežnej línii priliehavého trička dvíhali a klesali, keď kolos s kvílivým piskotom o pol dvanástej zastavil v stanici.
Okamžite ju premohol pocit poskladanej rubikovej kocky - bol tam, na svojom obvyklom mieste. Stál v otvorenom okne chodbičky neďalekého vozňa. Pôsobil ako zarámovaný obraz v galérii, od ktorého nedokázala odtrhnúť zrak. Na tvári mal založené ochranné rúško, počul o prípadoch, keď nedisciplinovaných cestujúcich vykázali z vlaku v najbližšej stanici, to neriskoval. Hľadel priamo na ňu, oči sa mu smiali. Hľadela naňho a neuhla. Ich pohľady sa na vzdialenosť niekoľkých metrov do seba vpíjali. Rozrušenie z opätovného stretnutia. Už po koľkýkrát? Deň sa na okamih zastavil a bola to len ilúzia, pretože cestujúci vytvárali rozruch, v chaose zvukov migrovali, hľadali svoje miesta a tlačili sa s batožinou poza jeho chrbát. Vystupovali, nastupovali, no nehybnú dvojicu si nikto nevšímal, stáli v anonymite davu na svojich zvyčajných miestach. Opretí, aby to ustáli, boli ako vytesaní z kameňa. Totálny cudzinec a zároveň najkrajší človek, do akého kedy oprela svoj zrak. Fotil ju mäkkým pohľadom, skenoval od hlavy po päty, v línii kľúčnej kosti sa pozdržal, ukladal celý vnem do pamäti. V poslednej chvíli ležérne dvihol ruku s fotoaparátom a vyfotil ju, ako stála s hlavou zaklonenou o strom. Dovolila mu to a v pohľade jej blysla provokácia, ba i vzdor. Zvykla si za tie roky na to, že si ju niekedy vyfotografuje a netušila, na čo vlastne mu to je. Neprehovorili spolu.
V rovnakej chvíli sa ozval zvuk píšťalky sprievodcu a vlak sa sťažka, ako stará matróna pohol z perónu. Jeho oči ako v spomalenom filme mizli vo vzdialenom bode zelenej krajiny a na okamih ju prepadol pocit mizérie. Keby nemala vieru, že ho uvidí znova, zbláznila by sa.
Obula chodidlo do sandálky a kráčala vzpriamene späť do kuchyne. Šálku o pár sekúnd dlhšie zvierala v dlani a potom ju napochytre opláchla, uložila do košíka a zapla umývačku. V rádiu hlásili počet nakazených a vyliečených. Zo zvyku tie čísla v hlave spočítala do jednej základnej číslice. Robila to so všetkými číslami, čo jej prešli zmyslami. Koľko ľudí zomrelo už nepočula, vyšla na terasu, aby sa venovala novým hosťom.
Keď ju pred rokmi poprvýkrát z vlaku zazrel, v skrehnutých prstoch držala cigaretu, zatočená v krátkom kabáte a s čiapkou usadenej nakrivo, roztrasene podupávala vo vysokom snehu, výrazná v kontúrach, pretože všetko pohlcovala zimná hmla tečúca z neďalekej rieky. Znenazdajky sa usmiala do diaľky a keď napokon zbadala, že ju pozoruje a ich pohľady sa preťali v strede, svet na okamih ovládlo prudké svetlo. Keď si na to po čase spomínal, vedel, že mnohí v jeho živote naňho hľadeli, ale až ona ho zbadala. Videla doňho skrz - naskrz. Na jeseň zvykla byť o čosi pôvabnejšia. Vo vytiahnutých končekoch vlasov jej poletovalo leto a tvár mala posiatu pehami, oči o odtieň svetlejšie, v hnedej sa kopili zelené odlesky. V iné nedele, len tak, ako ju príchod vlaku zastihol - prostovlasá stála vo vetre, v daždi, to už ho vyslovene čakala. Raz sa prihodilo, že ju nikde nevidel a prepadol ho zvláštny smútok. Vtom mu padol pohľad na rozpadajúci sa nízky múr. Čupela tam, v náručí jej driemalo zatúlané mača. Mal mocné nutkanie vystúpiť, ktoré ho ale nikdy celkom nepremohlo. Vedel sa ovládať a v tom spočívala jeho príťažlivosť. Nemusel sa nevyhnutne dotknúť jej tela, aby sa nechal opantať vášňou pre život, ktorou žiarila. Bola poéziou jeho dní, talizmanom, čo mu spočíval v duši a keď ju v tom bezmenenom staničnom bistre uprostred hôr z rýchlika nezazrel, jeho týždeň v podkrovnom pražskom ateliéri, kde sa striedali ako na páse nádherné ženy a dievčatá od výmyslu sveta, bol mrzutý a neúplný.
...
Svet sa odel do čiernobiela, keď muž svižným pohybom vyskočil z vlaku a rozhliadol sa okolo seba. Na nos mu  dosadla obrovská vločka snehu. Bol plný odhodlania. Chcel jej položiť otázky. Túžil poznať akékoľvek podrobnostiach z jej života. Chcel jej položiť dlaň na dlaň. Opýtať sa, akú hudbu počúva v sprche, a či večer v posteli, keď číta knihu, ohrýza jablko. Opýtať sa, ako sa volá, a že prečo vlastne. Vymeniť si s ňou telefónne čísla a pozvať ju na vernisáž výstavy svojich fotografií. Výstava prebehne online a obsahuje portréty s jej tvárou, tie najlepšie z mnohých. Už toľko mesiacov živoril v jej očiach.
Písal sa rok 2022 a život prebiehal predovšetkým online. Online výkriky, online hádky, online výčitky. Online lynčovanie, online uspokojovanie. Online bláznovstvo, online vyznania, online dotyky, online zosmiešňovanie. Online kultúra, online nákupy, online liečenie chorôb, online pôrody. Online vzdelávanie, online platby, online podvody. Intimita sa vytratila. Človek človeka stretal výnimočne, len keď to bolo nevyhnutné, čo bolo, ako sa postupne ukázalo, málokedy. Človek človeku sa vyhýbal, keď chcel prežiť.
Iba bezzubý tulák postával opretý o dvere staničného bistra a chlípal z misky horúcu kapustovú polievku. Jedol s chuťou, stekala mu po hustej brade. Teplý nápoj a teplé jedlo na deň, to všetko bez platenia - roky s ním na tomto mieste počítali. V lete zametal, v zime odhŕňal sneh. Nad hlavou mu blikotal neúplný neónový nápis.
– Dobrý deň. Poradíte mi, prosím! Nájdem tu dnes takú peknú pani, čo tu pracuje? Vídam ju tu v nedeľu. Z vlaku...
– Joj, to by ste sa načakali. Tá sa už nevráti.
– Ako to? Nevráti?
– To viete, ľudia umierajú, ale vlaky...vlaky premávajú stále ďalej.
Vysvitlo, že po krátkom boji v nemocnici pod prístrojmi, nie tomu tak dávno, aj ona podľahla nevyspytateľnému vírusu, ktorý sa v nespočetných mutáciách šíril svetom a spôsoboval skazu.
V oku fotografa sa ligotala slza. Práve mu ušiel posledný vlak.