Konečne nastalo spomalenie na konci roka a ja skúsim napísať pár slovami o našej jesennej ceste po Portugalsku, kam sme vycestovali s Ivicou a najmä pridať fotky, aby nám tu ostali už od teraz až navždy. Všetko začalo túžbou prejsť po svojich nohách Rybársku cestu juhozápadným pobrežím, ktorú sme napokon neuskutočnili, iba sme navštívili niektoré jej úseky a stretli pútnikov pod jednou strechou.
Keď si na to všetko spomínam, bola to jedna z najkrajších ciest. Ďakujem, vesmír! Útesy, obloha a telesá na nej, oceán a piesky. Hmla, koncerty svetla a vody. Veľa ticha a úžasu, tisícky krokov a hlad. Jedlo ako manna, aj s mravcami sme sa podelili. Rozhovory, smiech a bublanie dobrých pocitov. Smiech. Nie únava, liečenie. Obe sme praktické, prispôsobivé a vieme si počkať. Usmievame sa, aj keď prší. Sme dosť. Sme zároveň spirituálne podobným spôsobom a to nás rokmi zbližuje, viac a viac. Ďakujem, Ivica. Máte v živote ľudí, čo vám rozumejú aj bez slov?
Podvedomým, nahlas nevysloveným rozhodnutím, sme sa vyhli spoločnosti, davom, hlučným miestam a turistickým atrakciám, aby sme pochopili, že tí, ktorých sme stretnúť mali, boli "len" anjeli na našej ceste, ktorí nám pomohli, keď to bolo potrebné.
Na záver cesty sme mali zámer ochutnať a ovoňať Lisabon. Nič konkrétne (okrem fado hudby) a vtedy nám osud privial Alexa. Zúfalo, ako my, hľadal zástavku, z ktorej odcházal autobus z letiska vo Faro a oslovil Ivicu. Iba som to zdola pozorovala, ako sa rozprávali - štíhli, krásni a vysokí, nechcelo sa mi vtedy nič. V hlave len maják na konci sveta a skvostná pláž Castelajo, miesta, ktoré sme v ten deň videli a precítili. Keď v ruksaku, šomrajúc po taliansky, hľadal powerbanku, či slúchadlá, veci z neho sa mu vysypali na dlažbu. Ponožky, tričká a tabatierka, a neviem, čo všetko ďalšie, bolo to ako z filmu, ako záblesk spomienky, colpo di fulmine, dostalo ma to. Alebo to bol poskakujúci západ slnka z autobusu plného ľudí, ktorí sa hádali o svoje miesta, tesne pred bránami Lisabonu, stmievanie a zdieľaný prejazd 17,2 km dlhým mostom Vasco de Gama (10 km nad vodou), kde som ani nedýchala? Po pár vetách na hlavnej stanici v Lisabone sa ukázalo, že Alex podniká svoju osamelú púť do Fátimy. V Lisabone mienil stráviť zopár hodín ako my, sotva dve noci. Nemohli sme sa len tak rozísť ako úplní cudzinci a viac sa nevidieť. Nebol to iba neskorý obed na schodoch, bacalhau, víno, cudzinci a účty, ktoré sme si rozdelili, nebola to len raňajková káva na námestí...bolo to súznenie, bezpečie domova, prehliadka tieňov a svetla, prísľuby priateľstva, ktoré vedomými rozhodnutiami meníme na činy. Bola to minulosť, prítomnosť a budúcnosť v tom istom priestore a čase, a aj naše hlavy snílkov v tráve mestského parku, ako deň plynul.
Priateľstvo je jednou z najposvätnejších vecí, ktoré v tomto živote smieme držať. Prichádza potichu – niekedy ako smiech zdieľaný pre nič, niekedy ako ruka, ktorá pohladí, keď sa tvoj svet rozpadá. Nie vždy prichádza v podobách, ktoré si predstavujem, často jeho prepletené nite vnímam v tichu mojej škorpiónskej skrýše a mlčím, komunikujem telepaticky, moji najbližší vedia.
Či je môj priateľ blízko alebo ďaleko, či sa rozprávame každý deň alebo len raz za čas, je súčasťou domova mojej duše. Pretože duše odpovedajú na energiu oveľa skôr ako naše naprogramované mozgy majú potuchy, čo sa deje. Počúvanie bez opravovania, držanie priestoru, zbúrané steny, zapamätateľné svetlo.
Sme tu len na krátkej návšteve 🫶
Ďakujem za všetky dary, deviatkový rok 2025. Čoskoro vstúpime do 2026. Jednotka prináša začiatok nového cyklu, nové príležitosti, nové výzvy:
Cibrenie umenia všímavosti a spomalenie, byť spolu a vychutnať si malé momenty.
A.
•
Portugalské vlny
Nie každý, kto ide do tam von je šťastný. Niektorí sa liečia vzduchom. Niektorí sa skrývajú. Niektorých už nebaví predstierať, že sú v poriadku. Ľudia milujú byť vonku z mnohých rôznych dôvodov.
Niektorí chcú ticho – pretože život je príliš hlasný. Niektorí chcú jednoduchosť – pretože všetko vyzerá tak komplikovane. Niektorí hľadajú pokoj, ktorý doma nenájdu. A áno, niektorí sú skutočne zamilovaní do prírody.
Špina, pot, piesok, hviezdy – cítia sa tam vonku živí. Ale pre mnohých to nie je o výhľade.
Je to opäť o dýchaní.
Jedna stopa za druhou.
Jedna pláž za druhou.
Útes za útesom.
Jeden tichý útek za druhým.
Takže, keď uvidíš niekoho kráčať do divočiny, spomeň si - nemusia hľadať dobrodružstvo.
Možno hľadajú len seba.
•
 |
 |
 |
 |
