3/15/2019

Snehová roláda s jahodami a malinami




Pripravte si:

  • 5 bielkov
  • 150 g cukru krupica
  • 1 polievkova lyžica kukuričného škrobu
  • šťava z 1/2 citróna
  • 500 g jahody (čerstvé)
  • 100g maliny (čerstvé)
  • 1 šlahačková smotana
  • mascarpone (nemusí byť)
  • vanilkový extrakt


Ako na to:

Ovocie umyjem, nechám odkvapkať.
Veľký plech vyložím papierom na pečenie. Rúru vyhrejem na 110°C.
1/4 jahôd a zopár malín rozmixujem do hladka a prepasírujeme cez sitko na pyré.
Bielka šľahám s cukrom niekoľko minút do hustej peny a v závere pridám škrob a citrónovú šťavu.
Zmesou natieram papier na pečenie priamo na plechu v troch tretinách. Prvá tretina, biely sneh. Do zvyšku primiešam dve polievkové lyžice ovocného pyré. Druhú tretinu (slabo ružová) pridám na plech. Do zvyšku snehovej peny ešte pridám ďalšie dve lyžice pyré, čím získam tretí, najtmavší odtieň jahodovej. Tretiny delím podľa toho,ako budem roládu zvinovať a krájať (na šírku plechu) , aby bola v reze tieňovaná.
Ostatné jahody pokrájam na malé kocky a niekoľko kusov  odložím na zdobenie pri podávaní.
Jednu šľahačku vyšľahám do tuha. Tri kopcové polievkové lyžice mascarpone zmiešam s pár kvapkami vanilkového extraktu. Do zmesi pridávam postupne šľahačku až nakoniec oboje spojím do krému.
Roládu pečiem - suším asi 45 minút. Teplotu nezvyšujem. Po upečení ju s papierom za horúca preklopim na dosku vyloženú druhým  papierom na pečenie, posypaným práškovým cukrom. Za horúca opatrne z rolády stiahnem papier, na ktorom sa piekla. Snehový plát zakrátko vychladne a plním ho nasledovne:
Natriem ju šľahačkovým krémom. Ten pofrkám ovocným pyré, na to navrstvím pokrájané jahody. Zviniem do rolády, nechám ju vychladiť a spojiť v chladničke aspoň hodinu.
Pri podávaní, ešte pred krájaním možno roládu ozdobit práškovým cukrom alebo so šľahačkou z fľaše a s pokrájaným ovocím.
Ja som ju krájala "natural" a podávala s jahodami, malinami a šálkou nesladeneho espressa. Je to veľmi efektný dezert, prípravu zvládnu aj neskúsené gazdinky a navyše chutí ako sen, fakt asi každému. Taká nevlastná sestra od Pavlovej. Mieru sladkosti si určujete sami a asi aj podľa sladkosti ovocia. Toto je minimalistická verzia z hľadiska cukru s voňavými španielskymi jahodami. Kto má rád sladšie, môže ocukriť pyré, alebo aj šľahačku. Ovocie možno variovať podľa sezóny a toho, čo máte radi, napr. čučoriedky, černice...
Dobru chuť a krásny víkend!
A.
♥️

2/10/2019

Meteník




Starodávny prostý osúch zo sudovej kapusty, pôvodom voľade od Ružomberka. Prvý krát som ho ochutnala u švagrinej Danky, keď ho pred niekoľkými rokmi prichystala  k zabíjačke.  Jeden by povedal - taká slovenská  focaccia, tá však po upečení  zmäkne. Meteník na rozdiel od nej ostane suchý, s chrumkavymi okrajmi. Na internete koluje mnoho receptov s práškom do pečiva a menším množstvom kapusty. Recept s väčším množstvom kapusty ako múky, som objavila v knihe Rok v slovenskej kuchyni (Farby, chute a vône Slovenska) od Kataríny Nádaskej, niekedy ho vyskúšam. V recepte, ktorý uvádzam mlieko možno spokojne nahradiť obyčajnou vodou.

Čo potrebujem:

  • 30 dkg kyslej kapusty
  • 20 dkg  slaniny
  • 1 ks vrecko sušeného droždia na pol kila múky
  • 50 dkg polohrubej múky 
  • 2-3 dcl vlažného  mlieka
  • soľ, necelá polievková lyžica 
  • rasca, celá i drvená


Múku preosejem do väčšej misy,  zmiešam so soľou a rascou. V šialke rozmiešam  droždie s trochou múky a zalejem časťou vlažného mlieka, aby sa aktivovalo. Slaninu pokrájam na malé kocky a dám ju na slabú teplotu vyškvariť. Kapustu pokrájam, ujde sa aj deťom, na surovú kapustu otvárajú zobáčiky ako hladné vtáčence. Slaninu, kapustu a kvások pridám k múke a prilievam postupne mlieko. Miešam vareškou, kým sa nespojí do  hutnejšieho a predsa vláčneho cesta, ktoré nechám 45 minút podkysnúť.  Potom vyklopím na plech vyložený papierom na pečenie a rukami poroztláčam. Pečiem 30-40 minút v rúre vyhriatej na 190-200°C. Po upečení ho možno potrieť cesnakom roztlačeným s masťou. Niektoré recepty uvádzajú pridať slaninku na kocky aj na povrch meteníka, ešte pred pečením. 

Umeťte si meteník podľa seba, je výborný na zajedanie k hociktorej zimnej polievke, alebo len tak od hladu.

1/26/2019

Fánky 2019


Patria  nerozlučne k  začiatku roka, k zime, do obdobia sánkovačiek, plesov, bálov a karnevalov. Dnes cestovali aj do pálenice.

Recept nájdete tu, robím ich raz - dvakrát do roka, vždy podľa toho istého

fanky-s-mrkvovo-pamarancovym-catni

Ďalšie rady:

〰️ Maslo neroztápam, použijem zmäknú té a primiešavam do hotového cesta po kúskoch.
〰️ Cestu prospeje  dlhšie kysnutie.
〰️ Fánky vhadzujem do rozpáleného oleja, pečiem na strednej teplote.
〰️Ide to celkom rýchlo, neodbieham, až kým neskončí, aby sa nepripiekli.
〰️ Fánky oleja ich vyberám - opatrne naberám a neprepichujem - na kovové sitko, vystlane servítkami, ktoré pri ďalšej várke vymením.
〰️Až potom ich z oboch strán poprášim práškovým cukrom.

Keď fánky, tak aj šišky:



Dobrú chuť!








12/07/2018

Vianočné parížske rožteky




"Storočný" poctivý recept  od Lyduš. Bezlepkové a bezfosfátové,  z doby, keď sa na lepok ešte neprihliadalo. Recept ako rodinné striebro. Parižáky s jemnou kávovou plnkou. Vrchol môjho cukrárstva, nič prplavejšie nepripravím, tá námaha však stojí za to. Niekedy aj takéto drobnosti rozhodujú o našich putách a rodinnej spolupatričnosti. Prvá návšteva v Milúšikovej  rodine a tieto rožteky...desať rokov dozadu medzi sviatkami. Nechce sa mi ani veriť. Ach, tieto rožteky.  Áno, sladké. Orechové a  a vanilkové a kávové zároveň.  Presne také patria k Vianocam. Vo veci Vianoc by som kompromisy robila, iba keby som musela.


R E C E P T

Rožteky
* 4 bielky
* 200 g cukor krupica
* 200 g vlašské orechy mleté 

Plnka
* 4 vajíčka
* 2 žĺtka
* 160 g cukor krupica
* vanilka
* 1 maslo
* 1 PL mletej kávy

Čokoláda na poliatie
*150 g čokoláda na varenie
*40 g CERA

Postup:

Prísady na rožteky dám do hrnca a pri slabšej teplote za stáleho miešania uvediem do takmer varu. To je stav že zmes trochu zhustne, stmavne a začne odprskovať ako uvarená krupica, puding a podobne. Vypínam a odstavím. Vychladnutou zmesou naplním zdobičku a na plech vyložený papierom na pečenie striekam úhľadné rožteky. Z tejto dávky nastriekam dva plechy. Pečiem suším vo vyhriatej rúre na teplote 125-130 C po dobu 15-20 minút. Trošku povolia a na povrchu sa vytvorí krusta. nechám ich vychladnúť, potom ich pootáčam. Plnia sa na tú stranu, ktorá sa dotýka „plechu“ pri pečení. 
Plnka je nadstavovaný krém. Vo vodnom kúpeli ručným mixérom šľahám všetko okrem masla a kávy. Maslo stojí od rána na kuchynskej linke aby získalo izbovú teplotu a zmäklo. Vajíčková zmes sa šľahá až kým nezdvojnásobí svoj objem a nevznikne svetlá nadýchaná pena. Keď k tomuto dôjde, šľahám ešte päť minút. Potom ho nechám chladiť, až kým nenadobudne izbovú teplotu. Postupne zašľahám do masla a vznikne krém. Na záver vmiešam kávu. Hotový krém nechám 15-20 minút zachladiť v chladničke, potom naplním zdobičku a plním rožteky. Tie mam naukladané  na jednom plechu, jeden vedľa druhého. Rožteky dám do chladničky, aby stuhli. Až potom ich máčam v poleve, ktorú zohrievam vo vodnom kúpeli pomaly, pri teplote tesne pod bodom varu.
Hotové rožteky v chladničke pekne stuhnú a dobre sa uskladňujú. Moja svokra Lyduš zvykne k Vianociam prichystať dve dávky a časť parížskych rožtekov rovno odkladá do mrazničky. Na Veľkú noc ich vykladá na etažér k iných koláčikom, sú  stále úžasné a vyhľadávané.

Na zjemnenie sladkej chuti pripájam iný,  rýchly a nekomplikovaný  recept:

Mandľovo kokosové hrudky

* 1 šľahačka
* 50 g masla
* 100 g cukor krupica
* 100 g mandle sekané
* 60 g kokosová múčka
* 150 g kandizovanej kôry citrusových plodov a čerešní (Billa)
* 50 g ovsených vločiek

Šľahačku, maslo a cukor zohrejem, kým sa zmes nespojí a cukor s maslom neroztopí. Potom pridám ostatné prísady. Nechám vychladnúť. Dvomi lyžičkami naberám hrudky, ktoré ukladám na plech vyložený papierom na pečenie. Sušia sa podobne ako kokosky, 25 minút na 130 stupňov vo vyhriatej rúre. Hotové a vychladnuté sa máčajú v horkej čokoládovej poleve.

Prajem krásne dni predvianočné!

A.
















11/17/2018

O ryžových guľkách a o štiavnickej kapustnici


Dnes to bude bez presne váženeho a vyváženého  receptu, dokonca to bude s mäsom a kosťami, neviem kam až v slovách a spomienkových mapách zablúdim.  To sú tie soboty, keď som o pol tretej v noci do ružova vyspatá. Skúšam zaspať, no nespratná myseľ  mi nedovolí ani driemať, rozbehne svoju činnosť na plné obrátky a čulo skáče z témy do témy.  Dobre teda. Pokúsim sa naznačiť niektoré nadväznosti mojej kuchyne,  keď nechcem plytvať potravinami a varím tak, že jedlá plynule prechádzajú jedno do druhého. Premýšľam odkiaľ začať. Začína to  špikovou kosťou? Alebo údeným rebierkom?  Rajčinou, čo odkalí mäsový vývar alebo kuracím trtáčom, ktorý ho premastí? Nie.  Začnem v tichu lesa, kde sme v septembri zbierali hríby.  Časť z nich je uskladnená v špajzi vo veľkých sklenných fľašiach (sušené) a časť v mrazničke (obvariť a zamraziť). Minulý piatok v som natrafila na maslovú tekvicu. Na jeseň zbožňujem tekvicovú krémovou polievku. Pijem ju rovno z misky. Obedujem, večeri am, raňajkujem. Robím ju od oka a neriešim čoho koľko. Pálivú po zázvore a chilli, sladkastú medom a skaramelizovanou cibuľkou zaliatou portským. Nemala som naposledy portské, dala som rum. Diplomatico sa u nás hneď vypije, účelu poslúžila aj fajnová česká Republica. Upečená tekvica, vývar. Rozmixovať, prepasírovať, zjemniť kokosovým mliekom. Dochutiť dijonskou horčicou a citrónovou šťavou. Pravdaže základ je tekvica. No a vývar. Preto som v piatok postavila vývar. O poctivom vývare sa môžeme rozprávať hodiny. Už som o tom nie raz písala. Že sa varí zo studena a slabým varom bez miešania,  čas mu dodáva silu. Prvú pochúťku z vývaru - horúci špik z kostí, opatrne vyberiem z hrnca  a vyklepnem na chlebík. Rozotretý, posolený a okorenený, je delikatesou plnou zdravého tuku. Kostičku zanesiem Gordonkovi, to je radosti. Vetvička ligurčeka, tymiánu, cibuľa v šupke, cesnak, kúsok póru a ďumbieru, čierne, nové korenie a bobkový list, mrkva, kaleráb, petržlen, zeleru - to všetko sa podpisuje  na  finálnej chuti vývaru.  Po zliatí vývaru cez husté sitko, kuracie mäso oberiem z kostí a odložím spolu s  uvarenou mrkvou a kalerábom do chladničky. Na druhý deň to spolu rozmixujem a zmiešam s ryžou, čo ostala z nedeľného obeda. Áno, už je nedeľa. Pridám mleté mäso, 1 vajíčko, soľ korenie, niekedy pretlačíme aj cesnak, nadrobno posekaná petržlenovová vňať. Zmes premiešam a tvarujem  guľky, ktoré obaľujem v strúhanke.  Polovicu guliek  odložím do mrazničky. Druhú polovicu v pondelok uložím na papier na pečenie a pokvapkám olivovým olejom. Upečiem ich v rúre do chrumkava. Pomedzi to k nim šup - šup uvarím jemnú paradajkovú omáčku (med+citrón aj tu výborne funguje) a podávam mojim malým futbalistom s knedľou ako sýtu večeru. Tí chlapci stále pýtajú jesť! Knedľa je z nášho bufetu, chutí ako domáca. Čo z nej zostane, opečiem v iný deň vo vajíčku, hádam ju nevyhodím. Keď už je všetko do poslednej odrobinky zjedené, príde sobotné ráno. Mrazivý 17. november. Skoro ráno postavím Štiavnicku kapustnicu. To je tá s ryžovo-mäsovými guľkami a širokými rezancami. Robievali ju tradične v jednej reštaurácii u Z., kam sa roky chodievalo v zime plesať a silvestrovať. O polnoci ju pariacu sa nanosili v misách na stoly a ľudia vytancovaní, rozbláznení, spotení  sa do nej hladne pustili a sŕkali. Dodala sily do ďalšej zábavy, ktorá neraz trvala do prvého svetla a zodratia topánok. Varím ju podobne ako vývar. Stoji na platni od rána, nesmie chýbať údené rebierko, domáce klobásky, odmočené hríby. Guľky do nej  hádžem až nakoniec, kým oberiem mäso z kostí, uvaria sa a vyplávajú. Zavŕšim ako inak - majoránkou. Vonku je citeľne chladno, ráno bola dokonca  námraza. Na Váhu sme s Gordonkom pomáhali slnku poprebúdzať spiace volavky, čajky a kačice. Kapustnica je zimná polievka a ja zimušku takto privolávam. Tak dobrú chuť!



.


10/10/2018

Pod strechami Jána Martona


Takýto rozhovor pravdepodobne  v skutočnosti nikdy neprebehol, ale keby sa Jána Martona niekto spýtal – „Prečo si ty vždy vyberáš tú ťažšiu cestu?“, možno by odpovedal:  „A prečo ty predpokladáš, že ja vidím dve cesty?“

Porozumenie je hlbšie ako informácia.  V našich životoch je mnoho ľudí, ktorí nás poznajú, len zopár z nich nám však skutočne rozumie. Láska bez pripútania je Svetlo.


Presne o tom je nový román básnika zo Svitu Janka Martona SPOD STRIECH.


Čítate? Teraz čítate moje riadky, áno. Ale čítate naozaj? Čítate svojim deťom? Robte to, je to jeden z kľúčov k ich rastu. Semienko ich predstavivosti a tvorivej fantázie. My sme na rodičovskom museli sľúbiť triednej učiteľke, že deťom budeme čítať aspoň päť minúť denne. Ja rada čítam. Rada čítam mojim synom, intonujem a smejeme sa spolu, hoci niekedy sa mi nechce a často vynechám. Poviem: „Dnes ma prosím už nechajte, dnes nevládzem“.  Rada fotím a mám rada Instagram. Nie je to iba o fotkách a textoch k nim, o ľuďoch tam, je to aj o tagoch. Tagy spájajú ľudí. (Nie, ľudí spája  láska.)  Tagy sú stopy. Nie je veľa hastagov, ktorým som vdýchla život, v zime dvetisícpätnásť to bola tuším #plotovka, neskôr #skoricanaceste a niekde medzi tým #citammartona .  Čítam Martona neprerušovane, odkedy mi prvýkrát prišli jeho knihy z Martinusu, vtedy uprostred leta v dvetisícšestnástom. Môj muž doma si neodpustil a uštipačne poznamenal – "Ďalší, čo ti píše venovania do svojich kníh?" - a ja som mu s úsmevom odniesla nedeľnú kávu do postele. No, chceli by ste vidieť tie venovania. Žiadne, alebo hrozné. O čo horšie venovania, lebo tento autor skutočne čmára nemožné venovania, o to pútavejšie vnútro. Čítam Martona a rada ho čítam. Aj niektoré moje kamarátky ho čítajú. Píše zvláštne, tak kadejako, inak a  po svojom.

Momentálne  virtualita prekvitá anonymnými nickmi - Odinmi, Tieňmi, Búrkami,  také Riadky, hentaké Zlomky, Úlomky a tak ďalej a podobne... tiež „požičanými“ fotografiami z Pinterestu, Instagramu a Flickru. Vnímate to? Páči sa vám to? Je to zrejme IN. Nebavia ma. Aj preto je v dnešnej dobe v mojich očiach skutočné autorstvo a  poctivosť v písaní nezaplatiteľné. Pod pseudonymom vie písať svoje kvázi diela mnoho kvázi spisovateľov, ozajstní  a podpory hodní sú práve tí, čo publikujú vlastné myšlienky pod vlastným menom a ak citujú iných, tak citujú. Neparazitujú, nevykrádajú, neberú cudzie za svoje. Je to ich vec a ja sa zariadim podľa seba, v sledovačkách a v mnohom ďalšom,  som prieberčivá. Keď začiatkom decembra minulého roku autor Marton, ktorý dosahuje dokonalú katarziu iba písaním, ohlásil, že pracuje na novom románe,  bola som zvedavá. Vo svojom prozaickom debute Nultý ston (2013)  popísal  lásku pomerne trefne, dal je krídla i kotvy a zdalo sa, že už ani nemožno inak, krajšie, či nebodaj viacej:

„Smiali sa, až im tiekli slzy. Ak dvaja k sebe patria, je úplne jedno ako vyzerajú, čo nosia na sebe alebo čo majú na hlave. Či má muž ženu a žena muža alebo žena ženu a muž muža.“

SPOD STRIECH je po e-knihe Klamár (2016) tretím románom básnika, ktorý vydal osem básnických zbierok, a je podobne ako Nultý ston, zasadený do súčasnej  slovenskej reality.  Možno aj tým to je, že nie všetkým, iste však mnohým čitateľom prináša zážitok z prežitého a tým sa javí v niektorých momentoch a mementách ako dôverne známy. Záleží na tom, ako si túto knihu čitateľ natočí a ako do nej dopadá Svetlo. Martonovské vrstvenie existencií a pocitov. Pointy voľne pohodené ako nápovedy na ceste, keď sa hráme "Hľadanie strateného pokladu". Metódou prekrývania charakterov jemu blízkych  a bližších ľudí, podobne  príbehov, ktoré sa autorovi naozaj stali, možno stali a vôbec nestali  (alebo aj tie sa stali?) akoby vymodeloval   jednotlivé kľúčové postavy a postavičky románu Spod striech, najmä tú hlavnú. Charaktery nielen prekrýva, ale aj štiepi. A nakoniec - ako keď dovaríš polievku, rozmrvíš majoránku v dlaniach a rozfúkneš do kastróla - toto spravil aj Marton so svojimi postavami, aspoň ja si to tak predstavujem, a na každého sa tak dostal kúsok toho druhého - to celé spojil a vychutil. Ohúrilo ma, že v čase Baričákovych šlabikárov jeho  priateľ napíše  milostný príbeh muža a ženy, ktorých vnútra sa stretli v nesprávnom čase a obkrútili ako špirála DNA. A hoci obaja majú zviazané ruky, spisovateľ im umožní prežiť sladké zakliesnenie myslí v tejto lovestory, úmyselne nepoužijem slovo nevera, je neadekvátne.  Kto má Facebook, ja ho nemám, skúste  opáčiť múdreho Paľka Baričáka na podobnú tému. Napíše vám (možno): "Boh s tebou." Veď čo možno robiť, keď stretne duša dvojča svojej duše za nepriaznivých okolností? No nič. Nemožno robiť takmer vôbec nič. Ustáť. 

„Na lásku sa netreba narodiť. Lásku buď stretnete, alebo nie. Nie je na to žiadny kľúč ani iný pohľad na vec. Je to jednoducho tak. Tu neplatí, že presne preto lebo. Nie sú potrebné ani dôkazy, ani aliby. Nie je potrebné nič, iba sa stretnúť. Iba sa na chvíľu stretnúť a dotknúť sa dlaní. Dotknúť sa bruškami prstov. Dotknúť sa dychom dychu. Iba tak. Nečakať, iba vnímať.“

Zakázaná láska je háklivá téma, s ňou chce mať každý pokoj a Marton sa do nej smelo a s hlavou v ohni pustil, uchopiteľne ju spracoval, možno chcel tak trochu nasledovať svoj básnický vzor Miroslava Váleka, v ktorého zbierkach nejedna čitateľka suší slzy, preklep, chcela som napísať lúčne kvietky, ako v herbári:

„Čo by ste chceli od básne?
Sú to len slová. Obyčajné.
Slabučký čaj, ba ani čaj nie.
Len obyčajné je obrazné.“
(Válek)

Príbeh nežnej túžby dvoch, čo sú si tak samozrejmí, až to bolí, odporuje dnes už všeobecne známym pravidlám o založení zdravého partnerského vzťahu dvoch ľudí.  Zdravého v zmysle, že do partnerstva  možno vstupovať, až keď majú obaja partneri usporiadané predchádzajúce citové vzťahy  a najmä až potom, ako majú vytvorený pekný citový vzťah k sebe  (#selflove) a vedia žiť sami so sebou. Neprispôsobivý  autor  „láske z papiera“ vdýchol dušu, papier znesie... Zakázanej najmä samotnými protagonistami, zakázanej v sebe a pre seba,  upierajú si nárok na seba a na všetky tie synchronizácie, čo sa im dejú. Zažili ste? Prežívať sen vo vnútri sna. Dá sa to vôbec bez ujmy prežiť?

„Ťahám tak káru márneho svetla so sebou. Veziem v nej aj teba. Nedokážem sa úplne postaviť na vlastné nohy. Pozerám sa na vločky, ktoré dopadajú na moju zem a topia sa. Mám miesto, odkiaľ na mňa nie je vidieť. Nemám rád, keď sa na mňa ľudia pozerajú a ja o tom neviem. Zajtra príde deň a bude iný ako ten dnešný. Zase si na teba spomeniem. Všetky dni majú spoločnú iba jedinú myšlienku a tou je myšlienka na teba.“

Dielo nesie  očividné i nepatrné známky autobiografie, samotný autor sa tým netají. Bez okolkov odkladá kúsok po kúsku vrstvy, vrstvičky a epitely  svojho povrchu, či už ako rozprávač, Heňo Stráňava, ktorý rozoznáva iba dva svety – s ňou a bez nej,  alebo ako  Pavúk, ktorý nosí milovanú Mušku vytetovanú na pravom predlaktí a ukazuje čitateľovi, ako to vyzerá uňho dnu v jeho vnútrozemí,  v konečnom dôsledku je však nevystopovateľný.  Aký je pomer faktov a fantázie autora románu SPOD STRIECH? Čo sa naozaj udialo pod strechami a koľko si doma za písacím strojom vymyslel? Je to také dôležité? Povedala by som, že ani nie.

„Strechy nemusia byť iba zo škridiel, z dreva alebo z plechu. Strechy môžu byť aj hviezdy alebo krídla našich povestných anjelov. Strechy môžu byť aj konáre obrovských stromov. Len tak. Keď vám chrbát hladí tráva a vy počítate pomyselné hviezdy. Pod našimi strechami sa dejú malé príbehy, ktoré sa lepia na tie veľké.“

Román tlmočí čitateľovi nádej v beznádeji, ukazuje ako funguje hojenie emočných rán, zanecháva citový zážitok a nastavuje zrkadlo následkov vlnobitia v našich životoch. Následkov stretnutí, rozchodov a návratov. Spúšť a prázdno, ktoré ostávajú, keď náhle kosí zubatá. Autor ho rozdelil do štyroch častí - I., II., III. a IV. - možno ho však začať čítať hocikde, začiatok dať do stredu, stred nakoniec, a tak prečítať a získať komplexný obraz a odpovede na otázky KTO?, KEDY?, KDE?, AKO? a ČO?. Kniha pravdaže neodpovedá na otázku PREČO? Láska bude vždy hľadať odpoveď na túto otázku a nikdy ju nenájde; keby ju  aj nebodaj našla, rozprskla by sa ako mydlová bublinka a niekde inde by sa v tej mikrosekunde narodila nová. Láska.

Ak dobre počítam, kniha obsahuje jedenásť básní. Spolu s pôsobivým obalom, na ktorom  zostali vyblednuté zvyšky po rozliatej káve, knižke vtláčajú jemnosť a zahaľujú príbeh do atmosféry sna, tá sa ním plazí, tak ako sa opar hmly vlní jesennou dolinou. Pohlcuje ma nezvyčajným spôsobom. Držím ju v ruke, je to neživý predmet. Akoby som si nebola istá, či ju chcem držať fyzicky v ruke. Dobre mi tak, mohla som si radšej objednať e-knihu. Akonáhle ju otvorím, ožíva. Pri plnom vedomí sa o nej odtrhnem, hľadím von oknom na ubiehajúcu krajinu,  veziem sa z roboty v relatívnom pokoji autobusu. Šumí v ňom to novodobé ticho, každý sa rozpráva so svojim telefónom. Prepadne ma nepokoj, že sa preveziem o dedinu ďalej, že zabudnem vystúpiť na správnej zastávke a ocitnem sa o dve dediny ďalej, niežeby na tom záležalo.


„Roky sa kotúľajú a život plynie. Naše domy ukrývajú hlboké podstaty všetkých snov a Zem sa dnes úplne normálne točí presne tou istou strechou vesmíru ako včera...“

Pustím si do uší Martina Gaišberga - Čo ševelí, zhrniem nasušené hríby zo sita, prepláchnem vodou, pridám bobkový list,  postavím kulajdu. Chlapci sa dnes na detskom ihrisku naháňali a smiali s Jajom a Julčou, malými súrodencami ich  veľkej sestry, ktorá sa zvykne predstavovať „pochádzam z piatich súrodencov“; teraz si stavajú lego,  je to vzácna chvíľa – pekne sa spolu hrajú. Započúvam sa do ich rozhovoru  a ruka mi letí na čelo, je to tu zas, najmenší sa hašterí: „Tento duch má  dvadsaťštyri životov, Matej! A tento má päťdesiattri životov...“  

Uzavriem múdrom Platóna:
"Knihy prepožičiavajú
dušu vesmíru,
krídla rozumu,
let predstavivosti
a život všetkému."

Andrea Macková, 10.10.2018


Predchádzajúca recenzia:

Iveta Zaťovičová - Príď v májovú nedeľu