Motýľ admirál 🦋

Ostrov Ugljan, dedinka Preko na dohľad do Zadaru, nás s mladším synom prichýlil v tomto jesennom období ako ten najlepší starostlivý hostiteľ****. Zľahka vydýchol po ukončení letnej sezóny a viacerým som písala, keď sa pýtali, ako sa tu máme - v októbri ostalo miesto ľudoprázdne a pritom stále idylické, zelené, slnkom vyhriate. Zmrzlinu sme mali v prvý deň, potom celý stánok a priľahlú terasu osprchovali vodou a zatvorili. Neďaleká pizzeria Gajo je od prvého dňa nášho pobytu zatvorená, magnetky predávajú  v jedinom obchodíku v centre, z reštaurácií a miestnych kanob  funguje v plnej prevádzke iba Vale, kde nám chutilo a obľúbili sme si tam pani čašníčku. Vždy je tam tá istá, a tak to máme radi. Známe tváre. Tento týždeň z mora stiahli reťaz bielych bójí a drevených ležadiel je na pláži každý deň menej a menej. Ulice zametajú zhovorčiví domáci a keď treba, pomôžu zohnať miestnu pýchu "ulje" domáci olivový olej. V litrovej  fľaši od Jamnice za 20€ a balík sušených fíg predkladaných bobkovými listami. 

This is a present for you. From my garden. 

Je to tu balzam na nervy. Večer je vonku také ticho, aké som nikde na Zemi nezažila, nulová premávka dopravných prostriedkov a ľudí, iba Jadrolíniu počuť v pravidelnom čase, šinie si to cez vody do vzdialeného prístavu. Najjednoduchší spôsob presunu po ostrove je bicyklom alebo peši. Ráno nás prebúdza štebot vtákov a keď slnce ☉ rozohreje všetky betónové chodníky a suché kamenné múriky, zbehneme polonahí dolu schodami k moru. Samotárske a zvedavé jašterice pred nami na každom kroku šušťavo odskakujú do najbližšieho úkrytu. Čajky škriekajú a z diaľky sa posmievajú, keď krôčik po krôčiku vchádzame po piesočnatom dne hlbšie a hlbšie do vody. Neúnavne pozorujeme rybky a krabov pustovnikov, keď za sebou vyplašene prášia a napokon do nekonečna so sklonenými hlavami skúmame opustené schránky a mušle ✧๑.

Pristrihnutý rozmarín vyháňa nové výhonky a na každom rohu kvitne bledými fialkovými kvietkami, ostrov by mohol byť pokojne rozmarínový, keby nebol prezývaný Olivový. Na päťdesiatich kilometrov štvorcových tu rastie dvestotisíc olivovníkov všetkých možných druhov. Alebo by mohol byť figový. Sú všadeprítomné a pomedzi odkvitajú rododendrony, cikasy,  pínie a brečtany.  Dozrieva hrozno, citróny a v záhradách vedieť kríky obsypané limetkami. Granátové jablká. Spoznali sme nový a vraj mimoriadne zdravý plod Jujuby holej  "žižula", možno takú aj doma zasadíme. K moru modrému ako nebo vidím denne prichádzať  vysoké postavy. Šľachovité telá opálených starcov, domáci. Idú si len tak zaplávať, posedieť, pozorovať. Majú prívetivé južanské črty tváre a s úsmevom odpovedajú na naše kostrbaté "dóbár dan" svojim ráznym "dan". Mám také tušenie, po zhliadnutí dokumentu o Modrých zónach (Blue Zones) vo svete, že aj tu by mohla byť jedna z nich.  

Upokojujeme sa a v duchu sa teším z každej chvíle, ktorú trávi  Maroško v mori. Trpí autoimunitným ochorením kože. Po covide sa mu rozliezlo z niekoľkých malých plôch po celom tele.  Život mu dvadsaťštyri hodín denne strpčujú tiež následky užívania kortikoidných mastí. Red Skin Syndrom ako ochorenie a jeho liečba je na Slovensku v plienkach. Naša vďaka patrí MUDr. Zuzana Rennerovej, PhD. a MUDr. Natálii Čárskej, tiež MUDr. Danielovi Lučaníkovi.

 

 #topicalsteroidwithdrawal 

#redskinsyndrome

 

Morská voda, vzduch, otužovanie majú blahodárne účinky na jeho imunitu a zmiernenie nám zdravým nepredstaviteľného svrbenia pokožky po celom tele. Zimnice a nevoľností. Fyzickej bolesti kože. A s tým všetkým súvisiacim rozladením psychiky a emócií. Vplyv na fungovanie našej rodiny. Začarované kruhy. Pocit vyčerpania  mnohých možností, pocit zlyhania. Som vďačná všetkým, čo k tomu prispeli, že nám bolo umožnené, aby sme sa sem v októbri, kedy je slnko  zubaté a pritom stále prítulné a liečivé, pre nás tak akurát, presunuli. 

Vyprosujem pre Maroška a pre  všetkých blízkych aj vzdialených to najdôležitejšie - zdravie. Premýšľam nad mladou ženou, ktorú som v júni stretla na rodičovskom združení. Bola plná síl, mala plány a nápady, vyžarovala  z nej ženskosť, iskra. Sebavedomie a sebauvedomenie. Zápal pre prácu s deťmi. Začiatkom nášho pobytu mi prišla správa, že umrela, že to prišlo nečakane. Stále sa mi to vracia a premietam čas. Nesmierna krehkosť života. Tri mesiace. Jedno leto. Nič. Ani obraz, ani zvuk. Len závan spomienky na človeka, čo tu zanechal stopy, koľko stihol dokončiť a koľko už nestihne.

Prosím, dávajme na seba pozor. Všímajme si, kade kráčame a ako sa máme. Vnímajme. Sila pocitu je viac než len skutky, ktoré nás ovládajú. Naše cesty sú vzájomne prepojené neviditeľnými niťami. Sú plné znamení, ktoré by nám mohli a mali pomôcť dostať sa bezpečne domov a na ceste zažívať malé i veľké dobrodružstvá🍂.