Sú stretnutia, ktoré vás unavia
a stretnutia, ktoré vás privedú späť do sveta.
Môžeš pochopiť, ako sa potom cítiš
nie je to tým, ako dlho ste rozprávali.
S niektorými vyplníš hodiny a vyprázdnia ťa,
s niektorými stačí byť aj v tichu,
máš pocit, že sa niečo vracia späť na svoje miesto.
Nezáleží na názve puta,
nie na tom, ako dlho to trvá,
bez ohľadu na to, koľkokrát hľadáš,
počítaš sa, ak smieš byť pravdivý.
Ak sa dych predĺži,
ak sa nemusíš vysvetľovať,
aby si existoval.
Putá, ktoré vyživujú,
nežiadajú ťa, aby si bol iný,
držia ťa, kým si tu,
nechajú ťa rásť bez toho, aby ťa ťahali.
Nedržia ťa späť, stúpajú.
Nekonzumujú, obnovujú.
A keď stretneš niekoho takého,
hneď to spoznáš:
Život prestáva predstierať a začnú návraty.
Neviem ako ich nazvať.
Len viem, že sú ojedinelé,
ktoré, keď prídu,
na nič iné sa ťa nepýtajú,
iba ako zostať.
~ Oliver Grant
Dnes, keď sa všetky mi škrabance a modriny zahojili, už by som mohla byť schopná napísať text o Taliansku. Niektorí naň možno zvedavo čakáte. Počujte, nie je to vôbec ľahké. Skúsim tieto spomienky zlepiť, aby sa obrazy z našej cesty nerozpadli. Nech ostane celkový pohľad poskladaný ako z kúskov puzzle. Nech vnútorný pocit neodíde niekam do zabudnutia. Rada sa vraciam k mojim starším textom, rovnako k básňam. Vždy tam nájdem presne „to niečo", čo som tam zanechala a odznovu môžem prežívať rovnaký pocit v celej svojej intenzite.
Keď cítim túžbu písať, tak píšem. Nečakám na jasnosť myšlienky, na dokonalosť textu, keď to na mňa príde. Musí existovať dôvod, prečo mi slová občas zaklopú na okná. Nemám predstavu, kto čaká, aby si prečítal, čo presne dokážem vyjadriť slovami len ja. Neviem, ktorá veta obmäkčí srdce, prebudí myseľ, alebo niekoho vráti k sebe. Neviem, na čiu tichú prosbu môžu moje slová odpovedať. Tvorenie nie je vždy plánované. A tak ho nechávam slobodne plynúť. Nefiltrované, kostrbaté, živé. Píšem, pretože niečo vo mne vrie a vie. A niekde to niekto potrebuje.
Bolo to pre mňa prvýkrát Taliansko, ak nepočítam rodinnú dovolenku na Sardínii pred desiatimi rokmi. Náš blízky kamarát Alex, s ktorým sme sa s Ivi, ako mnohí viete, NAŠLI v septembri v Portugalsku, nechal pre nás otvorené dvere svojho bytia dokorán. Umožnil tak, že sme sa na pár dní mohli stať prirodzenou súčasťou jeho života v Ríme, kde žije v panelákovom dome v štvrti Pigneto. Ďakujem.
Určite ma nesklamalo, že zo samotného Ríma sme videli sotva Koloseum, aj to len tak, akoby mimochodom. Naozaj. Davy turistov, ktorí vyhľadávajú známe rímske pamiatky a monumenty v Najkrajšom meste sveta 2026 rozhodne nepotrebujem v tomto svojom živote zažiť. Ďakujem, nie. Veľa vecí bolo celkom inak, ako sme si pôvodne predstavovali. Niečo bolo celkom naopak, no i tak to bolo najlepšie, ako mohlo byť. Je nespravodlivé, že niekedy sa čas vlečie ako slimák (od nákupu leteniek do dňa, kedy začne výlet) a inokedy (samotný trip) preletí rýchlejšie, než dopadne svetlo na zem. Prečo všetky dobré veci skončia (skončia)?
Ivica a Alex, moji dvaja drahí ľudia, mohli ma v Taliansku spoznať v mojej nefalšovanej chaotickej a zraniteľnej polohe. Ľudia dobrí, dvakrát som spadla. Celá aká som. Najprv horeznačky, ako obrátený chrobák a druhý raz celým telom na brucho, ako Superman s natiahnutou rukou vpred.
Prvý pád nenechal na seba nenechal dlho čakať, mala som svoj šťastný deň. Začalo to tým, že ráno na letisku v Bratislave, akonáhle sme prešli kontrolami, som zabudla kufor na bežiacom páse. Mala som ruksak a potom ešte vankúš vypchatý mikinami. A príručný kufor. Z kontroly, Ivica sa ešte obúvala do čižmičiek, sme sa šťastne presunuli do stánku s novinami a tabakom. Zháňala som nové vydanie Vogue, kde mojej dcére uverejnili už druhý článok. Pripravuje aj ďalšie. Pociťujem pri pomyslení na ňu nesmiernu hrdosť, je taká múdra. Má to po svojom otcovi. Áno, má niečo aj po mne, dnes to už vieme celkom presne. Napríklad, pred niekoľkými rokmi, keď niesla do Brna na katedru žurnalistiky svoju bakalársku prácu, až v Brne zistila, že všetky zviazané výtlačky zabudla v plátennej taške na toaletách v obchodnom centre v Bratislave. To len jeden príklad za všetky.
Po presune do obchodu s alkoholom sme vyberali rum pre nášho priateľa, Ivicka zrazu na mňa pozrie: "Ty, Aďka, a kde máš kufor?" Utekali sme späť a hľadali kufor. Najprv pomedzi pulty dvoch obchodov, až napokon nás spätný chod doviedol ku vstupnej letiskovej kontrole. Colníci sa tvárili vážne, môj kufor som zazrela položený vedľa skenerov. Povedali, že musia zavolať vedúcu zmeny. Tá o chvíľu prišla. Začala som skormútene vysvetľovať, ospravedlňovať sa, že som roztržitá. Že aj keď varím a idem do špajze po cibuľu, cestou zabudnem, čo idem vziať. Alebo niekam telefonujem, a pokiaľ na druhej strane dlho nedvíhajú, zabudnem za tú chvíľu a pýtam sa sama seba - kam vlastne telefonujem? Vedúca zmeny mi s kamennou tvárou oznámila, že už chcela volať pyrotechnika. Že podľa protokolu to musia spraviť okamžite, ako takáto situácia nastane. A nech sa to už nikdy nezopakuje. Ach, moja hlava deravá! Niektoré záležitosti v nej uviaznu na dlhé roky a iné ňou preletia ako voda cez sitko.
Takže, môj prvý pád v slávnom Ríme: Presúvali sme sa metrom a schody nás viezli do hĺbky. Ivica s Alexom konverzovali a ja som si začala natáčať schody, metro, ich dvoch. Celým telom otočená. V tej sekunde, keď som vypla nahrávanie, pohyblivé schody končili a zmena podlahy na plošinu ma vymrštila do priestoru, veď fyzika. Dopadla som na chrbát, končatiny hore, v šoku. Mobil mi z ruky vyletel oblúkom do vedľajšieho schodiska, ktoré sa hýbalo z 10-15 metrov na našu úroveň, našťastie, úplne prázdne. Mobil dopadol do hĺbky na schody a tie ho pomaly viezli na opačnú stranu. Tam poň Alex dobehol. Doteraz nechápem, že ma z toho pádu bolela iba päta, a to iba v prechode z pokoja do pohybu. Za dva dni bolesť odznela. Mobil normálne fungoval, má sedem životov ako mačka. Môj milovaný Samsung S23 Ultra, a to nie je reklama, to je fakt. Keby som bývala v paneláku na štvrtom poschodí, ako kedysi, a v amoku ho vyhodím von oknom, prežil by to. Amoky už nemávam. Som v pokoji, až príliš.
Druhý pád bol podobne epický. Utekala som dolu lesným chodníkom na ostrove Giglio, pravdaže, v ruke mobil. Alex ma dobiehal, pretože chcel víno, ktoré som niesla v taške. Zakopla som a letela dopredu. Aj sme sa všetci nahlas smiali, aj mi bolo do plaču, ako dieťaťu, keď si ublíži. Vyrazilo mi dych, oškrela som si dlaň, koleno o kamene. Bea pomaly povedala, keď som jej to opisovala počas telefonátu: "Mama! Preboha!". Telefón mal z toho poškodený obal, no funguje. Sklíčko bez škriabanca. Ten obal si zaslúži toto elektronické poďakovanie.
Smiali sme sa, až nás boleli bruchá a mne slzy tiekli, potom v noci po dlhom dni, po sprche a po večeri. Alex nadiktoval do prekladača vetu a vtom zaznel z jeho zariadenia hlas AI - po slovensky:
"Spadla si ako taká guľa!"
"Spadla si ako malé káča!"
"Spadla si ako vrece zemiakov."
Go, take off a
load
Letting your wings unfold
And keeping everything
Down to a minimum
Everything a bit low
Tell'em what you know
But all that you know, though
The truth be told you need it
More than you thought
But you're managing
That's how you evened out (out)
V rovnaký večer som svoje osobné talianske fiasko zavŕšila - uvarila som svoje najhoršie cestoviny vo svojom živote. Alex sa po pár sústach so zamračeným čelom podozrievavo opýtal:
"Andre, kto ťa naučil tento recept?"
Bolo mi do plaču a aj do smiechu. Ihneď som si uvedomila, kde som spravila chybu. Dala som priveľa fety a ešte som ju do cestovín v panvici na ohni vmiešala a poriadne, aby som jedlo udržala teplé. Feta sa rozpustila, cestoviny ostali mazľavé - ale tak nepríjemne, lepili v ústach. Och, na zaplakanie!
Je to inak výborný recept, ktorý nám pripravila Ivetka, keď sme ju medzi Vianocami a Novým rokom 2026 s mojimi dievčatami navštívili v Púchove. Zaradila som ho okamžite medzi obľúbené jedlá - ľahké na prípravu, ľahké do bruška.
ŠPECLE S CUKINOU, SUŠENÝMI PARADAJKAMI A FETOU
Na panvici rozohrejem olivový plej, krátko restujem pretlačený cesnak, pridám mladú cukinu pokrájanú na miniatúrne kocky a sušené paradajky v olivovom oleji, pokrájané na kúsky. Do zmesi vmiešam uvarené špecle a krátko všetko spolu prehrejem. Odstavím z plameňa a posypem fetou pokrájanou na malé kocky. Ideálna je tá od Lučiny, nie je chuťovo výrazná a ani drobivá ako grécka feta, kocky sa nerozpadnú ani neroztečú, ostanú celistvé. Ozdobím pažítkou a podávam.
Alex mrzuto poznamenal, ešte chvíľu predtým bol veľmi hladný, že je to jedlo, aké pripravuje jeho mama na Sicílii. Lenže fety nesmie ísť priveľa a nemala by obaliť cestovinu, lebo takto prekrýva chuť ostatných ingrediencií. Neviem, či dojedol svoj tanier, asi nie všetko a viac si nenakladal. Očervenela som v rozpakoch. Navyše, jazyková bariéra mi neumožňovala dostatočne vysvetliť a obhájiť sa, že presne viem, kde som spravila chybu v postupe a ako ma to mrzí. A najmä, že som toto jedlo nevarila ako typické "sicílske", aby som urobila na Alexa dojem. Bola to náhoda, ako so všetkým. No hrôza, volám sa Andrea a dokážem toto.
Anjeli, čo mi radi sedia na pleciach a sprevádzajú ma s hompáľajúci nohami všade, kamkoľvek sa pohnem, museli mať ohromnú zábavu. A ja množstvo lekcií.
Čo k samotnému Taliansku? Bolo nám božsky, nadpozemsky, dobre. Káva, káva, káva, tá tvoja káva. Prvý deň sme stihli Koloseum a okolité uličky, focacciu plnenú mozzarelou, sekanými pistáciami a mortadelou, mňam. Jedli sme na lavičke na utešenom námestí bez turistov, pri zmrzlinárni. Nazreli sme do komornej umeleckej galérie, plnej vesmíru a potom nasledoval hrejivý oranžový západ slnka niekde v priestore. Naše energie sa iba prepájali, vibrácie nabiehali.
Ďalší deň sme sa prebudili do dažďa, nám to neprekážalo. Prežili sme ten deň plnohodnotne, v domácom talianskom prevedení. Neskoré raňajky nás pomaly naštartovali. Keď prestalo pršať, vybrali sme sa na peší okruh okolo blízkeho viaduktu. Znovu sa rozpršalo a poriadne, padali krúpy, zmokli sme ako myši, zmáčaní od hlavy do pol lýtok, veselí. Vrátili sme sa domov, Alex postavil kurací vývar s mrkvou a drobnou cestovinou, aby sme sa zohriali a zasýtili, chutil fenomenálne. Popri tom šikovne prichystal a upiekol jablkový koláč so škoricou, dokonalé momenty, milujem takéto chvíle. Tak má voňať domov – vývarom a jablkovým koláčom so škoricou. Medzitým nás ponúkal domácim likérom zo žihľavy od jeho sesternice. Tmavo zelený ako pravý elixír, ako mumia majstra Savaryho z Angeliky. Našla som taliansky recept, určite ho vyskúšam až v mojom okolí vyrastie mladá žihľava. Chcete aj vy?
ŽIHĽAVOVÝ LIKÉR
Je to remeselný digestív s bylinkovou príchuťou, pripravený maceráciou približne 30-50 čerstvých žihľavových ružičiek v 500 ml 95° alkoholu počas 15-20 dní, následne zmiešaný so sirupom z vody (500-600 ml) a cukru (300-350 g). Je výborným prírodným tráviacim a diuretickým prostriedkom.
Ingrediencie a príprava (základný recept)
Žihľava: 30 – 40 jemných púčikov (zber v rukaviciach na čistých miestach)
Čistý alkohol: 500 ml, 95°
Voda: 500-600 ml.
Cukor: 300-350 g.
Voliteľné: 4-5 lístkov mäty alebo bazového kvetu na dochutenie.
Postup:
Umývanie: Vršky žihľavy dôkladne umyte a dobre osušte.
Macerácia: Žihľavu (a mätu / bazu, ak sa používa) vložte do sklenenej nádoby, zalejte alkoholom a pevne uzavrite. Nechajte 15-20 dní odpočívať na tmavom a chladnom mieste.
Sirup: Po uplynutí času pripravte sirup rozpustením cukru v teplej vode (nevarte). Nechajte vychladnúť.
Filtrácia a spojenie: Odfiltrujte alkohol zo žihľavy a dobre ich stlačte, aby ste získali všetku arómu. Vychladnutý sirup zmiešame s alkoholovým nálevom.
Odpočinok a plnenie do fliaš: Zmiešajte a fľaškujte. Pred konzumáciou nechajte likér zrieť ešte aspoň 10-15 dní.
Poradenstvo
Zber: Na jar si vyberajte len najjemnejšie končeky žihľavy, ďaleko od rušných ciest.
Použitie: Výborná ako digestív, podávaná za studena po jedle.
Chuť: Výsledkom je sýtozelený likér s osviežujúcou bylinkovou chuťou.
Poobede nás prišla navštíviť pani Marcella, 86 - ročná suseda z paneláku, kde sa všetci poznajú. Najmä od čias covidu, kedy spolu, každý u seba v okne, či na balkóne spievali a tancovali skrze spoločný dvor, ktorý spája všetkých obyvateľov dohromady. Je to silné poznanie, že ľudia dokážu byť ešte ľuďmi a prežívať radosť, čo nestojí ani cent. Marce neskôr vystriedala Giulia, Alexova dobrá kamaratka. S Giuliou sme pri víne trkotali až do večera, k tomu výborný koláč, jahody so šľahačkou. Ochutnali sme ďalšie moky - ríbezľový likér a ešte jeden, nepamätám si aký. Všetko domáce, hrejivé. Chvíle, čo voňajú človečinou, vo vlasoch kvapky dažďa a prvé nakrojenie jablkového koláča. Je v tom čaro robiť veci jednoduchým spôsobom a spolu. Mám rada, keď obyčajný deň vypáli špeciálne. Toto bol taký deň.
You know I never meant to see you again
and I only passed by as a friend
All this time I stayed out of sight
I started wondering why
Now I, I wish
it would rain down, down on me
Yes I wish it would rain, rain down on me now
Prebudilo nás slnko. Ďalšie tri dni sme trávili aj v prenajatom aute. Okúpali sme sa v prírodnej termálnej vode v Saturnii, nenormálne dobré, chcem sa tam presťahovať. Neskôr sme sa presunuli do Porto Santo Stefano, odkiaľ nás trajekt vyviezol na Ostrov Giglio, vzdialený šestnásť kilometrov od toskánskeho pobrežia. Slnko zapadalo, svetielka blikotali, farby na oblohe hrali, bolo mi do plaču z tej krásy a z toho ako rýchlo ubúda náš spoločný čas. Jeden z najtrpkosladkejších pocitov je uvedomiť si, ako veľmi ti bude chýbať okamih, kým ho ešte žiješ.
Sun's in your
eyes
The heat is in your hair
They seem to hate you
Because you're there
And I need a friend
Oh, I need a friend
To make me happy
Not stand here on my own
Domáci z Airbnb Filippo nás vyzdvihol v prístave. Odviezol naše kosti a batohy v tme okolo ostrova k ubytovaniu pri pláži v dedinke Giglio Campese. Cestou pristavil pri rodinnej reštaurácii, kde stiahol okienko a povedal šéfovi, že sme hladní a prídeme na večeru. Bola to pizzeria, no mali sme chuť na cestoviny, tak nám po dohode pripravili špagety s ragú z kalamára. Mňam do***i. Zatiaľ čo sme čakali, majiteľ a zároveň pekár pizze nám priniesol horúcu pizzu z parmezánom, aby sme si prejedli, kým bude naše jedlo hotové. Počuli sme, ako mu manželka za závesom vynadala, že jej komplikuje práce v kuchyni, keď nám sľúbil iné jedlo, než pizzu. Potom prišla k nášmu stolu ako fúria. Strapatá, v umastenej zástere, ktorú mala nakrivo a z jednej strany jej trčal cez tričko voľný prsník s výraznou bradavkou, nemala podprsenku. Zdalo sa, že som bola jediná, kto si to všimol. Jedlo, ktoré pre nás pripravila ohromne chutilo, hoci podľa Alexa bol náš celkový účet nehorázne predražený, nahnevalo ho to. Nahnevaný Talian vyvoláva u Sloveniek úsmev a nehu. V Taliansku chceš a musíš zažiť oheň talianskeho rozhorčenia.
Z reštaurácie sme sa pobrali na neosvetlenú pláž, kde sme v tme a tichu ešte dlho sedeli na vyplavenom dreve a počúvali morský príboj. To nekonečné vlny spievali uspávanky. Po sprche, ktorú sme po dlhom dni už veľmi potrebovali, až dokým nás nepremohol spánok, sa rozprúdili v spoločnej izbe smutno veselé spovede, úprimné monológy, na ktoré nikdy nezabudnem. Bola to mágia, dúfajme, že aj liečenie. Zlomené srdce, keď si spomína na to, aké je to byť celé a videné. A nejako bez toho, aby ste o niečo žiadali, vracia život späť do tých častí, ktoré boli prázdne a opustené. Ako roky plynú, snažíme sa liečiť, snažíme sa smútiť, snažíme sa odpustiť, snažíme sa zabudnúť, snažíme sa milovať a snažíme sa byť milovaní. Na jedno srdce je toho toľko...
The way you walk, the way you understand me
The way you move, the way you just whisper me
The way you touch, the way you used to kiss me
I want you just, just the way you are
Skoro ráno na svitaní som sa v pyžame vytratila na pláž a čoskoro sa ku mne pridala Ivi. Pláž bola presne taká, akú som ju už celé týždne predtým obzerala cez live webkameru. Tichá, ľudoprázdna, zabudnutý opustený raj. Tu žiť niekoľko mesiacov alebo už navždy...
Rovnaký bol aj samotný ostrov, prešli sme ním krížom - krážom. Naštartovali nás skvostné raňajky od Filippa. V dedinke Campese bolo ľudoprázdno, stretli sme len dvoch chlapov, čo pracovali pri ceste. Ochotne nám poradili ako sa dostaneme na trasu nášho výstupu k stredovekému hradu Giglio. Jeden nás naviedol a prešiel s nami kus cesty, aby nám ukázal správny chodník, ktorý by sme bez jeho pomoci sami nenašli. Bol to nádherne sa vinúci kamenný chodník, miestami prerastený pichľavými kríkmi, ktorými sme sa predierali, viedol nás hore, stále vyššie a vyššie. Alex plašil smiešnymi zvukmi hady, ktorých sa obával. Alebo ma nechal ísť ako prvú☺☺ . Na konci výstupu (alebo v jeho prevažnej časti), keď som už nevládala, utekal nedočkavo popredu. Ivka vždy posledná, aby chránila najslabší článok našej skupiny, podala vodu, krém na ruky, ochranný faktor, pomádu na pery, či len ruku, prítomnosť, povzbudenie...♥ Všade na našej trase nás obklopovala divoká flóra, farebné kvetenstvo, kaktusy obrieho vzrastu, pučiace vinice, pokoj. Jašterice a kamenné srdiečka nám uskakovali spod nôh. Naše tempo bolo plné odhodlania a hlbokých nádychov. Výhľady na tyrkysové more, čo vyrážali dych. Stúpali sme stále vyššie a vyššie, intenzívne liečenie našich duší a tiel už nebolo možné prerušiť ani zastaviť. Ďakujem, ďakujem.
Gimme gimme,
gimme just a little smile,
that's all I ask of you.
Gimme gimme, gimme just a little smile,
we got a message for you.
Namiesto toho, aby sme prešli bránami podhradia a navštívili hrad a okolité uličky, veď kedy sa tam znova dostaneme..., zložili sme naše batohy a kosti rovno na jeho okraji, v prvej lokácii. Lebo nedokonalosť je forma slobody. V záhrade, v neexistujúcej tôni spiacich olivovníkov, odkiaľ sa nám nechcelo pohnúť. Na mieste sme spočívali celé hodiny, víno tieklo tak akurát. Ivi a Alex objednali v priľahlom obchode chlieb, nakrájali nám do papiera kus syra a tri druh rôznych salám. Keď vesmír upadne do rovnováhy, je to neopísateľný pocit.
Quando sono con te sento dentro di me un frastuono una musica
che non so da dove viene e forse non ha un nome ma mi accarezza e mi invade
E corre e corre e corre sotto i vestiti e urla e salta lascia che si avveri
E corre e corre e corre sotto i vestiti e urla e salta lascia che si avveri
Ako čas lenivo plynul v sladkom ničnerobení, nastalo neskoré popoludnie. Pokračovali sme druhou stranou dolu ostrovom späť do prístavu, aby sme nezmeškali trajekt. Sprevádzal nás hlasný smiech, bláznovstvo a miedtami aj tichý smútok. Každého dobiehali vlastné spomienky, asociácie aj budúce predstavy. Vkrádala sa melanchólia, že ďalší deň, tak nekonečný, končí. Trajekt nás vo vysokom vlnobití teleportoval do prístavu, naskákali sme do auta a smerovali späť do Ríma. V aute znel obľúbený playlist nášho talianskeho priateľa, pri šoférovaní si melodicky v taliančine nahlas pospevoval, bolo to pre mňa aj Ivi nezabudnuteľné. Zaplavovala nás neha, vďačnosť, odovzdanie. Tichý nevyslovený obdiv, spolupatričnosť. Bol to taký perfektný deň ako z hociktorej piesne od Coldplay.
Mi accorgo adesso che te ne vai
Tra le mie mani sei piccola
Muovi le ali, sei libera
(Yeah, baby, tu non mi vedi)
(Yeah, baby, tu non mi vedi)
Stále boli pred nami tie najkrajšie vyvrcholenia našich spoločných chvíľ. Nielen podmanivý západ slnka na tichej pláži, nebeské divadlo iba pre nás, ako na objednávku u Boha. V nedeľu sme mierili do Tivoli, veľa som fotila a fotky možno povedia viac, než moje slová. Poobedie sme si oddýchli na vidieckej usadlosti, kde Alex rezervoval obed. Ostali sme sedieť vonku, čo spravilo radosť Angelovi, bielemu salašníckemu psovi. Angelo nemo strážil našu veselú pospolitosť a užíval si našu prítomnosť. Jedlo bolo výborné, víno nám rozviazalo jazyky. Obtelefonovali sme celý svet - babky, tetky...a poprosili Deliu, sestru Alexovej tety Nunzie, aby sa za nás modlila. Mala nalíčené krikľavé červené pery a dychtivú tvár večného dieťaťa v dospelom tele na celý display. Chystala sa práve na nedeľnú omšu do kostola, sladká Delia.
And at the end
of the day remember the days
When we were close to the end
And we wondered how we'd made it through
and at the end of the day
Remember the way
We stayed so close to the edge
Po neskorom obede sme sa už náhlivo presúvali k pobrežiu, tesne nad horizontom netrpezlivo čakalo Slnko. V oblasti Sabaudia, kde na dlhý čas uviazli Alexove spomienky na lásku, čo skončila bez riadneho ukončenia, niekde uprostred. Kto to zažil, vie. Smútok taký ťažký, že sa drží hlasu, tváre, držania tela. Je to smútok, ktorý sa stáva viditeľným v spôsobe, akým sa niekto pohybuje svetom. Pomalý a zatienený. Neďaleký vrch Monte Circeo, ktorý sa týči z roviny pripomína z profilu tvár spiacu ženu, s pootvorenými ústami, čo dodáva miestu magický nádych. Je to čarodejnicoa Kirké (Circe), ktorá tu podľa Homérovej Odysey zvádzala Odyssea a jeho posádku. Keď Odysseus pristál na tomto pobreží, Kirké premenila polovicu jeho posádky na ošípané. S pomocou boha Herma sa však Odysseus jej kúzlam vyhol a prinútil ju vrátiť mužom ich ľudskú podobu. Následne s ňou zostal rok, než pokračoval v ceste domov. Vrch, ktorý z diaľky vyzerá ako ostrov, bol jej sídlom, kde premieňala mužov na zvieratá, čo z neho robí fascinujúce miesto spájajúce prírodu s históriou a mytológiou. Tyrhénske more malo príjemnú teplotu, musela som sa vyzuť a dovoliť mu, aby sa ma dotklo, zas a zas. V piesku boli vyplavené veľké mušle, na každom kroku, tak málo mi stačí, aby som bola úplne šťastná a naplnená. Súmrak menil farby každou minútou a Rayleighov rozptyl vyšiel mysticky, tajomný a upokojujúci. Do identickej nálady sme upadli aj my a požičali si ten jas pre seba. Áno, doteraz z neho fungujem, stratená v preklade.
Let's go
outside!
Let's go outside!
Outside's nice as it goes wold wide
You never know where you might go
When you take your feet and your button toe
Posledný deň bol jedinečný ako všetky dni. Odkladali sme najviac ako sa dalo debatu o nadväznosti spojov pri odchode, samotné balenie, vyúčtovanie, určenie času, kedy opustíme byt. Všetky momenty sme využili na maximum, boli obyčajné a bola to čistá krása.
Čo bolo v Taliansku ťažké (pre mňa): Ranná jazda preplneným metrom a uprené pohľady cudzincov zízajúce prázdnotou. Sklopila som hlavu, pohľad a tkala neprekonateľnú bublinu okolo mňa. Mala som strach, že sa viac nenadýchnem, keby to trvalo ešte o minútu dlhšie. Že sa stratím a už ma nikdy nikto nenájde.
I stay
I pray
See you in heaven far away
I stay
I pray
See you in heaven one day
Top momenty našich ciest:
Neprezradím. Bolo ich veľa a ostanú v dušiach nás troch zúčastnených, opatrované ako vzácne poklady, odteraz až navždy.
Ďakujem, ak ste dočítali až sem.
Ďakujem Ivi, ďakujem Alex, bolo to silné, súkromné a transformačné.
Tak niekedy nabudúce.
Nech nás všetko dobré nájde, nasleduje a zostane s nami!
Andrea 
φ
Rhymes that keep
their secrets
Will unfold behind the clouds
There upon the rainbow
Is the answer to a neverending story
~ Deň prvý ~
~ Deň druhý ~
~ Deň tretí ~
 |
