7/17/2014

O mojej babke

Zima je lepidlo, jar je akvarel, leto je ako olejomaľba a jeseň je mozaikou toho všetkého. Jeseň sa už vkráda, hoci ešte neprišiel jej čas. Pekná myšlienka, jedna z mnohých, aké nachádzam na Pintereste.  Vždy sa tam odreagujem. Keď v noci vypínam všetky programy, sociálne siete, mail i blog,  pred spaním tam na chvíľu nakuknem. Niekedy je to chvíľa, niekedy hodina. Snívanie, nasávanie inšpirácie, alebo len obyčajne nadchýnanie sa  obrázkami, nápadmi. Mnohé z nich rozkliknem a objavujem nové svety. Inokedy iba  krútim koliečkom a občas funguje taká chémia, alebo je za tým luna, že sa preklikám k nádherným novým nástenkám, obrázkom, svet pineterestu ma vcucne, prestanem vnímať čas. Facebooku by som sa vedela vzdať kedykoľvek ale  nástenkárčenia asi nie. Ale nie o tom som chcela. 

Odkedy sme vymenili panelák za domček na okraji dediny, hrádze, lesov a lúk, odkedy mám svoju záhradu, kde mi všeličo rastie,  častejšie si spomeniem na moju babku. Aj predtým, akonáhle som sa z dlhoročnej maminy jedináčika stala zaslúžilou mamou troch detí, z toho dvoch chlapcov, ktorí majú vekový rozdiel 20 mesiacov, už aj predtým mi k nej blúdievali myšlienky. Podchvíľou  som sa pýtala sama seba (niekedy aj otca) ako to robila, keď vychovala svojich deväť detí, z toho sedem chlapcov. V čase, keď nemali jednorazové plienky, teplú vodu alebo vodu v kohútiku, toaletu doma. Mali sa čo obracať. Možno niekoho znechutím, ale pamätám si jej zásteru, s ktorou nám pohotovo pucovala špinavé kolená. Ak boli poranené, aj popľula. Keď bolo treba, tak aj nos nám do nej utrela, či slzy na lícach. Babkina zástera. Vlasy. Mám rovnaký účes. Je to náhoda. Ale keď prečesávam moje husté vlasy, myslím na babku a jej už starobou zriedené vlasy. Vždy v uzle. Tak to mam aj ja najradšej. Spomínam si na tie obrovské periny/duchny. Tými nás prikrývala, bárskedy uprostred noci prišla a znovu ich ponatriasala. Aby sme neponachladali, na kríže.

Babka milovala kvety. Mala ich na dvore v otlčených črepníkoch, alebo v starých hrncoch. V predzáhradke, aj popri chodníkoch. Kadejaké druhy, nemám ani šajnu aké. Keď jej šli do kvetu, vždy mi ich ukazovala - pozri, už bude kvitnúť. Keď kvitli, tak mi ukazovala kvety. Na verande bolo veľa okien, prakticky pozdĺž celej L-kovej verandy. Nebolo to ktoviečo dať sa do ich umývania, nakoľko všade boli kvety v kvetináčoch.  V jej záhrade bolo všeličo, no mne utkvela v pamäti  najmä rebarbora - usypala nám do starej ošuntelej kávovej šálky kryštálového cukru, vyfasovali sme stonku rebarbory, tú sme si máčali v cukre a odhrýzali a žuvali. Myslím na to, keď vidím mojich chlapcov ako gniavia jablká, mrkvu, ríbezle, egreše, josty melóny, kaleráby. Paradajky úplne najviac. Marhule. Hento, aj tamto. Myslievam na ňu, keď každé ráno v rýchlosti kontrolujem stav záhrady, kvetov aj pukov. Naozaj často cítim, ako keby bola moja babka pri mne. V kuchyni mám jej starú soľničku, ktorá nemohla chýbať pri žiadnom varení gulášu, teraz už ani toho nášho.  Rovnako jej zelená lavička, na ktorej sme sedávali, keď sme so železnou pravidelnosťou k nej chodievali v nedeľu poobede. Teraz zdobí našu záhradu, som tomu šťastná. Opierajú sa o ňu pivone.  Vidím moju babku ako v bielej glazúrovanej mise s ušami a modrým lemovaním vareškou ručne miešala piškótové cesto - ako jej rástlo z vajíčkok do nadýchanej svetlej a sladkej masy. Nevedeli sme sa dočkať, kedy ju oblížeme. Do piškóty dala kúsky rebarbory, hotový upečený koláč ešte posypala práškovým cukrom. Mám jeho chuť na jazyku, hoci sa v tejto dobe  cukru vyhýbame ako čert krížu. Keď v nedeľu varíme slepačí alebo hovädzí vývar, spomínam si na ten jej, ktorý stál od rána na peci. Ešte nebolo v nej zakúrené. Varil sa pomaly od najslabšej teploty, ako nás to dnes učia šéfkuchári. Aspoň štyri hodiny. Vtedy dosiahne číru konzistenciu, plnú farbu i chuť.  Vidím tiež dedka, ako sa holí britvou. V nedeľu doobeda. Potom obeduje vývar s rezancami. Takmer čierny, od Magi a polievkového korenia, ktorým dedko teda nešetrí. Babka ho pri všetkom obsluhuje, ako grófa. Vodu nahreje, uterák podá, pospratuje. Myslievam na to, keď som otrávená a protivná, že môj muž si nevie naložiť jedlo, keď je navarené. Alebo keď je hladný. Ja keď som hladná, tak sa najem. On nie. Musím mu naložiť. Moju maminku mala rada a volala ju ako jediná -  Marka. Počujem jej hlas, akoby to bolo včera. Babka mala zmysel pre humor, milovala, keď bola špajza plná jedla -  o to sa staral dedko; milovala, keď bola širokorozvetvená rodina  pohromade, milovala, keď dedko hral na harmonike a všetci sme spievali "Kdo to byl? Cigán černý cigáň" O dedkovi niekedy inokedy.


Babka milovala svoje deti, vnúčence,  pravnúčence. A tie kvety...


Babka, pozri, toto sú moje kvety:















17 komentárov:

  1. Si ma dojala! ***
    Krásna spomienka...ocovi pošli..
    U mňa je babka: zástera a šatka...okuliare v hrubom čiernom ráme na krížovke v kuchyni...veľký betlehem so živým ihličím...farebné presnidávkové fľaše ako svetielka na vonkajšej jedličke...tie nejlepšie palacinky na svete, hrubé pol centimetra...rezance s kakaom v umelej miske...tranzistor...levkova a babka, každá na svojej lavičke...rebarbora a miska s cukrom...kľúčik pod kvetináčom...veľké rodinné guláše na záhrade...prišli lučenčania...prišli bánovčania...necákaj sa tak vysoko!...a hlavne... nezabi pohár! :)))))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krasne spomienky Adulik, aj ja casto myslim na tu moju krasnu, rozpravkovu starku zo Zazrivej. Milovala som ju, jej vonu, jej vlasy, jej vsetko, vdaka nej som mala krasne detstvo, plne vonaveho sena, mastale plnej zvireta, kravskeho mlieka, korbacikov, vsetkeho co sa dalo nazbierat a zjest z lesa, tiez mala ferusku (zasteru) kto by nevedel, plnu dobrot, ked sme isli pre Brezaju a jahodu, vzdy mi znej vytiahla nejaku dobrotku...ale toto je tvoja spomienka...boli to krasne a mudre zeny, neskutocne pracovite a nekonecne milujuce, tie nase babky, starke, babicky a stare mamy...viem ze su s nami na vzdy :) CMUK moja za spomienky :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ...mna to straaasneee dojaloooo...fnuk...a som si to vsetko prestavovala ako som to citala a usmievala som sa,pritom som mala husaciu kozenku na sebe...a v oku slzu...a nie jednu...a veru som si aj ja teraz zaspominala na svojho deda a babku a na stary dom,psa,bratrancov a sesternice a na vsetko co sme u nasich starkych prezili a na to krasne dectvo...na vonu toho vsetkeho, zahradu, na fliacky s kapustou, parene buchty, orechove kolace,ktore vonali uz v Grnacke(to je ta cast za svadobnym palacom to sa tak volalo ze Grnacka) strasne vela huncuctiev, tajnu dedovu izbu a pivnicu v zemi... vsetok ten pach a vela, vela, pribehov z ich zivota...ako si vykladali zuby do pohara a chceli sme aby si ich vybrali a nieco nam povedali lebo to bola strasna sranda...a babku sme chceli stale cesat lebo mala dlhe sedive vlasy a nosila ich stale v drdole...je mi smutno veru za tym vsetkym...fnuk...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Moc hezky napsané. I já takhle vzpomínám na babičku. Ze tvých kytiček by měla jistě radost, jsou nádherné.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. No, vyzerá to tak, že si môžeme všetci plus/mínus v našom veku gratulovať a ďakovať vesmíru, že sme v detstve zažili naše babičky také, aké boli. Aj so všetkým, čo k nim patrilo: vôňami, chuťami, príbehmi. Je mi však ľúto jedného, že naše deti také spomienky nikdy mať nebudú. Doba sa zmenila, životný štýl, spôsob varenia, činnosti, ktorými sa dnešné babky zaoberajú. Je to fakt, smutný ...

    A ešte jedna otázka Adi, zrušili ste cukor na komplet vo všetkom? Čo cukor v potravinách? Ako ste to zvládli/zvládate? Čím všetkým si ho nahradila?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Katinka, dakujem. veru je v tom kus nostalgie, co bolo a nebude..odpoved na otazku s cukrom. cukor sme nezrusili. pouzivame ho co najmenej a ked ak hnedy, alebo agave,alebo med alebo javorovy sirup. kde ho treba, dam ho ale redukujem davku, pokial to ide. nenakupujeme sladkosti. no je pravda, ze ked sa tu nieco objavi (navstevy donesu),tak sa na tom zmrvim. ako som kojila, sladke mi berie a zatial nie som z toho von. ano, viem,je to aj o voli. vela veci ma clovek v sebe naprogramovanych s detstva a tazko sa s tym bojuje. deti nase poznaju sladkosti, ale nekupujeme im ich. miluju cerstve ovocie, mrkvu, kalerab, semienka, radi chrumaju...volime strednu cestu, bez extremov..

      Odstrániť
    2. Adi, to u nás sme na tom s cukrom doma padobne. Odkedy sme ho začali eliminovať, čo je vyše roka, používam ho iba v koláčoch, len hnedý a v min. možnom množstve. Inak sa u nás doma nájde agávový sirup alebo cukor a rôzne husté sirupy (ryžový, datlový, jačmenný) a potom ešte obilné slady. V potravinách si už sladkosti vôbec nekupujeme, max. tak tmavú čokoládu sem tam. No a ak náhodou niekedy na niečom bežnom sladkom uletíme (nestáva sa našťastie často), tak je nám vždy zle a to nás učí, že to nášmu telu nerobí dobre. Nám našťastie sladkosti nenosí nikto ;-) Teda tiež nie sme extrémisti - aspoň zatiaľ v tomto.

      Odstrániť
  6. ...nádherné...myslím, že lidi, kteří nosí ve svém srdci babičku, maminku maminky či tatínka, mají velké srdce...a hlavně bohaté...I já už jsem rok a půl babička...a snažím se pro toho prcka být babičkou. Ne ženou, která ho jen pochová a nakrmí. Ale ženou, která se umí smát, učit, povídat, mazlit a vonět mu. Čerpám ze svých dávných dnů... Myslím, že svět potřebuje babičky...o jedné takové právě píši knihu ...Krásný den...a děkuji za krásné čtení...Věrka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem Vierka. nechce sa mi verit, ze si i ty babicka! :) musim k tebe nazriet a spravit si v tom jasno. vdaka a prajem nadherne leto a s knihou nech sa dari!

      Odstrániť
    2. Jo jo, už je to tak...je to neuvěřitelné, ale je to tak. Mám dcerku, které je skoro 23 let a ta má ročního chlapečka. Synovi je 20 a nejmladší dcerce Carolince 5 let. Takže si hrají na jednom pískovišti teta se synovcem a protože je Carolinka drobná, jak princezna Drobulenka a vnouček je pořádný kus chlapa, mají skoro stejnou velikost oblečení...je to moc komické, když jdeme po ulici...nikdo neví, kdo ke komu patří:-) Krásné léto přeji...Věrka

      Odstrániť
  7. A ja som sa k tomu až teraz dostala....je to krásne napísané, celý čas som mala slzy na krajíčku. Tiež vidím babku - šatka, zástera...scukornatený med, plná špajza, diabetické keksíky :) chlieb hrubý asi 2 cm, nahrubo natretý maslom a tým medom, ako nám ho niesla do záhrady nech sa najeme. A vždy vyhrabala nejakú starú mikinu z povale, keď sme tam dovečera behali, oco vždy nadával nech to neberiem domov, že to má ostať tu:)

    OdpovedaťOdstrániť

Vložte svoj komentár: