Spomienky na Budapešť

Stalo sa pred 73 týždňami:

Ako by to bolo toť včera, zvesila som  po všetkých tých počatiach, pôrodoch, materských a rodičovských dovolenkách z  klinca moju cestovateľskú dušu, ktorá sa realizovala v iných sférach, viď tento blog. V auguste 2016 sme trávili niekoľko málo krásnych dní v Budapešti. S mojou dcérou a jej priateľmi. S motýľmi objavovača v bruchu. Sama so sebou. Nechala som sa unášať tempom dnešných mladých ľudí. Keď opustíme pracovnú rutinu, deň  odzrazu plynie celkom inak, nenáhlivo. Má rád, keď sa za ním neženieme. Či už si počkáme  na východ slnka na ľudoprázdnej vlakovej stanici s holubom samotárom, alebo na nádhernom moste, všetko sa zdá byť iné. Intenzívne. Naliehavé. Dôverné. Obyčajný pozdrav, pohľad a úsmev neznámeho, hrdzavé pánty - to všetko buráca naším vnútrom. Rovnako vietor, čo sa premŕva vo voľných vlasoch. A ako bonus panoramatické zrkadlo na Dunaji. Cítime, ako v nás rastie vedomie zmeny, ktorá nastane, aj keď sa jej človek všemožne chce brániť a nepohne pre ňu jediným prstom. Na svitaní sa  otázky menia na odpovede, tma na svetlo a až čas ukáže čo, prečo a ako. Poznanie, že doma vôbec nemusí byť iba tam, kde je adresa, na ktorú nám chodia balíky, toto poznanie je omračujúce. Necháme sa unášať nepovinnosťami,  plachtíme časom, ako také vetrone v letnom dni bez mráčika. Pozorujeme obyčajných ľudí pri tom, ako sa im deje bežný život a emócie a zrazu sa nám ukazuje to neobyčajné.  Viem, že minule som sa rozplývala, že cestovanie je krásny spôsob ako uniknúť z reality.  Zároveň platí aj presný opak - nepoznám krajší spôsob ponorenia sa do reality, než je cestovanie, spoznávanie cudzoty. Iba sa tomu otvoriť...

Nie, neochutnala som halaszle, paprikáš ani pálinku. Zato som sa strašne dobre najedla v Hummus Bar! Jedlo pripravovali priamo pred našimi očami, všetko čerstvé, jednoduché a neprekombinované, chutné. Úžasné!  Pre mňa bolo zážitkom  už len pozorovanie ručnej výroby pita placiek v peci, vrátane očného kontaktu s milým pekárom, ktorý s cestom narábal so všetkou láskou, starostlivosťou a úctou, ktorá jedlu prináleží. Mám rada hummus, falafel a tam som si mohla vyskúšať ako majú správne chutiť. Jedli sme krížom - krážom obrovské porcie, konverzovali, vybuchovali smiechom, všetko bez náhlenia, uchodení a vyhladovaní.  Reštauráciu sme opúšťali so spokojným úsmevom na perách. Ďalej, po prvýkrát v živote,  som ochutnala japonskú polievku ramen v  Ramenke, dokonca sme na ňu zašli dvakrát. Jakub sa do nej zamiloval na život a na smrť, sníval o ramene v Budapešti ešte pred výletom a sen si splnil. Kávu sme pili v pravidelných intervaloch, dva - trikrát denne na miestach odporúčaných kávomilcami. Dať si kávu len tak, hocikde po ceste v meste preslávenom práve kaviarničkami a cukrárňami? Neprichádzalo do úvahy. Podvolila som sa. Keď na kávu dostali chuť, zaborili nosy do mapy (ooooch, ešte mnoho dní strávených chodením po /hocijakom/ meste s mapou v ruke, prosím...) a hľadali to správne miesto. Tam im, a vlastne ani mne, neprekážalo celé kilometre v tempe kráčať za dobrou kávou. Nevyšla som na Rybársku baštu, k BP hradu sme sa ani nepriblížili. Spolu  s nimi ostali v nedohľadne i ďalšie moje cieľovky, ako návšteva mestského parku, ochutnávaka  maďarskej kuchyne v niektorej chýrnej rešturácii. Môj BP travellist bol viacmenej  formalitou. Boli traja, tak som sa im prispôsobila, nemala som s tým žiadny problém. No dobre, na mestskú krytú tržnicu so mnou išli. Ale len preto, že kúsok odtiaľ sme vliezli do modernej architektonicky pozoruhodnej a poriadne hlbokej  stanice metra a previezli sa na druhú stranu Dunaja,  z Pešti do Budy. Tam sme sa nebadane vyštverali na vyhliadku pod maďarskou Sochou Slobody pri Citadele.

Mladí mi ukázali, že žiadne dáta k životu nepotrebujem:

- Mami, veď v každej kaviarni je wifi!

Keď  boli z toľkého chodenia znavení,  sa uložili  sa rovno na zem, v najbližšom zelenom parku. Predtým si pravdaže, presne ako malé deti, zašantili vo fontáne. Veď aj ja s nimi. Na tráve, pomedzi slnečné lúče spokojne rochnili hodiny, čítajúc Rešpekt. Ten nosil Jakub po celý deň v plátennej taške. Rochnili až do úplného načerpania nových síl a ešte aj trochu dlhšie, hoci mňa svrbeli päty. Poddala som sa ich tempu. Toľko nás naše deti môžu učiť, iba to prijímajme. Tak isto hovorím aj o starkých.

- Mami, odlož  ten foťák. Schovaj ten mobil. Foť si to očami. Vychutnávaj prítomnú chvíľu.

- Keď ja si to vychutnávam presne cez tú fotku...

- Telefón nepotrebuješ, veď sme tu my. Spolu s  tebou. Užívaj si to!

Čo ma ohúrilo, boli dve dominanty, ktoré som pôvodne nemala v pláne navštíviť. Pritom sme o ne neprestajne zakopávali a mali, aspoň pre mňa, čarovnú atmosféru:

Bazilika Sv. Štefana, pred ktorou v iste posvätných kruhoch a iných geometrických vzoroch položenej hladkej mramorovej dlažby, najmä večer, keď sa stmievalo pobehovali bosonohé rozjarené deti  batolivého veku. Jeden drobec iba v pamperske, za deťmi v závese niektorý z rodičov... na tom mieste sa evidentne cítili slobodne a šťastne! To mu pridávalo na úchvatnosti. Nezabudnem!

Za druhé, rozľahlý komplex maďarského parlamentu. Videla som kadejaké monumentálne stavby, počnúc neuveriteľnou a najtop jordánskom  Petrou, moskovským Kremľom, barcelonskou Sagradou, či Ermitážou v Petrohrade, atď...ale toto je v mojich očiach impozantné dielo. Neohrozene sa vyníma na brehu Dunaja, v priestore ušmudlaného, južansky páchnuceho veľkomesta, akým sa Budapešť javí na prvý, aj stý pohľad. Tam, kde domy dosahujú maximálnu výšku päť poschodí. Parlament sa vyníma cez deň, či v noci. Z toho, či onoho mosta. Aj z brehu. Toho, či onoho. Strážia ho švárni urastení vojaci, čo nemihnú brvou. Keď však Janulka okolo nich prešla svojim tanečným krokom a popiskovala si, pekne zvesela známu melódiu, jeden z nich si ju pár sekúnd pískal spolu s ňou. Načo sme sa všetci (ja neveriacky, dvaja strážnici len na krátky moment a Janka zoširoka a nahlas, veď ako inak) rozosmiali.

Tak zas niekedy dovidenia, Budapešť!

Kto má čas, zbehnite fotky. Milujem každú jednu. Takmer upadli do zabudnutia. Vrátila som sa k nim ♥

🖤