Dnes to bude bez presne váženeho a vyváženého receptu, dokonca to bude s mäsom a kosťami, neviem kam až v slovách a spomienkových mapách zablúdim. To sú tie soboty, keď som o pol tretej v noci do ružova vyspatá. Skúšam zaspať, no nespratná myseľ mi nedovolí ani driemať, rozbehne svoju činnosť na plné obrátky a čulo skáče z témy do témy. Dobre teda. Pokúsim sa naznačiť niektoré nadväznosti mojej kuchyne, keď nechcem plytvať potravinami a varím tak, že jedlá plynule prechádzajú jedno do druhého. Premýšľam odkiaľ začať. Začína to špikovou kosťou? Alebo údeným rebierkom? Rajčinou, čo odkalí mäsový vývar alebo kuracím trtáčom, ktorý ho premastí? Nie. Začnem v tichu lesa, kde sme v septembri zbierali hríby. Časť z nich je uskladnená v špajzi vo veľkých sklenných fľašiach (sušené) a časť v mrazničke (obvariť a zamraziť). Minulý piatok v som natrafila na maslovú tekvicu. Na jeseň zbožňujem tekvicovú krémovou polievku. Pijem ju rovno z misky. Obedujem, večeri am, raňajkujem. Robím ju od oka a neriešim čoho koľko. Pálivú po zázvore a chilli, sladkastú medom a skaramelizovanou cibuľkou zaliatou portským. Nemala som naposledy portské, dala som rum. Diplomatico sa u nás hneď vypije, účelu poslúžila aj fajnová česká Republica. Upečená tekvica, vývar. Rozmixovať, prepasírovať, zjemniť kokosovým mliekom. Dochutiť dijonskou horčicou a citrónovou šťavou. Pravdaže základ je tekvica. No a vývar. Preto som v piatok postavila vývar. O poctivom vývare sa môžeme rozprávať hodiny. Už som o tom nie raz písala. Že sa varí zo studena a slabým varom bez miešania, čas mu dodáva silu. Prvú pochúťku z vývaru - horúci špik z kostí, opatrne vyberiem z hrnca a vyklepnem na chlebík. Rozotretý, posolený a okorenený, je delikatesou plnou zdravého tuku. Kostičku zanesiem Gordonkovi, to je radosti. Vetvička ligurčeka, tymiánu, cibuľa v šupke, cesnak, kúsok póru a ďumbieru, čierne, nové korenie a bobkový list, mrkva, kaleráb, petržlen, zeleru - to všetko sa podpisuje na finálnej chuti vývaru. Po zliatí vývaru cez husté sitko, kuracie mäso oberiem z kostí a odložím spolu s uvarenou mrkvou a kalerábom do chladničky. Na druhý deň to spolu rozmixujem a zmiešam s ryžou, čo ostala z nedeľného obeda. Áno, už je nedeľa. Pridám mleté mäso, 1 vajíčko, soľ korenie, niekedy pretlačíme aj cesnak, nadrobno posekaná petržlenovová vňať. Zmes premiešam a tvarujem guľky, ktoré obaľujem v strúhanke. Polovicu guliek odložím do mrazničky. Druhú polovicu v pondelok uložím na papier na pečenie a pokvapkám olivovým olejom. Upečiem ich v rúre do chrumkava. Pomedzi to k nim šup - šup uvarím jemnú paradajkovú omáčku (med+citrón aj tu výborne funguje) a podávam mojim malým futbalistom s knedľou ako sýtu večeru. Tí chlapci stále pýtajú jesť! Knedľa je z nášho bufetu, chutí ako domáca. Čo z nej zostane, opečiem v iný deň vo vajíčku, hádam ju nevyhodím. Keď už je všetko do poslednej odrobinky zjedené, príde sobotné ráno. Mrazivý 17. november. Skoro ráno postavím Štiavnicku kapustnicu. To je tá s ryžovo-mäsovými guľkami a širokými rezancami. Robievali ju tradične v jednej reštaurácii u Z., kam sa roky chodievalo v zime plesať a silvestrovať. O polnoci ju pariacu sa nanosili v misách na stoly a ľudia vytancovaní, rozbláznení, spotení sa do nej hladne pustili a sŕkali. Dodala sily do ďalšej zábavy, ktorá neraz trvala do prvého svetla a zodratia topánok. Varím ju podobne ako vývar. Stoji na platni od rána, nesmie chýbať údené rebierko, domáce klobásky, odmočené hríby. Guľky do nej hádžem až nakoniec, kým oberiem mäso z kostí, uvaria sa a vyplávajú. Zavŕšim ako inak - majoránkou. Vonku je citeľne chladno, ráno bola dokonca námraza. Na Váhu sme s Gordonkom pomáhali slnku poprebúdzať spiace volavky, čajky a kačice. Kapustnica je zimná polievka a ja zimušku takto privolávam. Tak dobrú chuť!
.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Vložte svoj komentár: