Deň s Josém – príbeh z Barcelony

Vedľa vchodu do nášho airbnb privátu žil rovno na ulici muž vyššieho veku. Príbytok, pre niekoho provizórium, niečo viac ako škatuľa od televízora, jemu domov, na ktorý bol hrdý, si vlastnoručne zostrojil vo výklenku bytového domu. Zahradil ho všeličím, čo našiel na ulici a vyzdobil na svoj obraz. Ako môžete vidieť - umelými a živými kvetmi, predmetmi z cintorína, obrazmi vycivených farieb, šatkami a rôznymi, voľakedy trblietavými "cetkami" z osláv a Vianoc, ktoré po skonzumovaní zvyčajne končia na smetisku. Vystaval si tak kompletný svet jedného muža žijúceho na Zemi. Na tej istej Zemi, kde iní ľudia spôsobujú vypaľovanie bujných dažďových pralesov a močaristej nedosiahnuteľnej tajgy. Keď sme prichádzali a odchádzali, z jeho bivaku znela tlmene, inokedy hlasnejšie, z neurčitého zariadenia, ktoré bolo iste vyrobené v minulom tisícročí, rocková hudba. Odhadujem sedemdesiate roky, Woodstock a tak. Človek, o ktorom vám píšem, stál uprostred svojho stánku za pultom a natešene sa zdravil okoloidúcim. Rozdával bezzubé úsmevy, akoby to bola jeho práca, za ktorú ho štedro platia. Usmievať sa na celý svet. Turisti s ruksakmi a mapou v ruke, autá a skútre prechádzali okolo a niektorí so znepokojením alebo v rozpakoch odvracali svoje pohľady. Miestni, zdalo sa mi, sa mužovi zdravili. A jemu to napĺňalo deň. Pôsobil vyrovnane a spokojne a na prvý pohľad, ten ktorým kĺžeme po povrchu sa javilo, že nič nepostráda. Áno, už som si spomenula, koho mi pripomenul.

Kuba je známa množstvom nedotknutých pláží. Napríklad taká tyrkysová lagúna Cayo Coco, čistá a divoká, kde rád rybárčil a spíjal sa do nemoty Hemingway, tam sa motali od rána do večera bez kontaktu so živým človekom.

Slnko ich v ten deň riadne spieklo, večer po sprche chladili rozpálenú pokožku priamo na dlažbe terasy, pozorovali hviezdnu oblohu z opačnej pologule a bafkali kubánske cigary. Bolo to vtedy, keď na pláži lovili oranžové morské hviezdice. Pomarančovo oranžovej farby, ktorá po vybratí z prirodzeného morského prostredia zmení odtieň na béžovo hnedú. Vtedy na Cayo Coco našla najväčšiu mušľu vo svojom živote, aj s vystrašeným krabom vo vnútri. Kraba potom niekoľko, dúfajme chvíľ a nie hodín, či dní týrali, to dokážu len ľudia, v kufri prenajatého Puegota, v igelitke, kým chudák neuhynul. On potom schránku starostlivo vyumýval. Ukázal jej ju až čistú. Bola lesklá, obrovská ako dve dlane, pekne zvinutá na spôsob Gaudího schodišťa a primerane tomu ťažká. Nechápem ako, no podarilo sa im ju prepašovať ponad oceán až k nej domov na Slovensko. Nejaký čas zdobila podlahu prerobenej, ženským konceptom veľkoryso riešenej panelákovej kúpeľne, spoločne s hviezdicami veľkosti rozprestretej dlane. Všetky tie schránky dlho voňali tyrkysovým Karibikom. Hviezdice potom, jednu po druhej schrúmal jej nenásytný labrador a mušľu, keď sa definitívne rozišli,niekoľko mesiacov po ceste na ostrov, vyhodila bez mihnutia oka do kontajnera medzi odpadky.

Spomenula si na inú pláž a na iného človeka. Pláž v Baracoa tvoria drobné sivé a čierne kamienky vulkanického pôvodu. Rozprestiera sa pod dažďovým pralesom, v provincii Guantanamo, na východnom cípe ostrova, na okraji mesta, ktoré je známe tým, že k jeho brehom priplávali španielske lode pod vedením Taliana Krištofa Kolumba, keď objavili v novembri roku 1492 Ameriku, mysliac si, že objavili Indiu. Na tejto pláži sa v jedno ráno ocitli. Sivá piesková zem pôsobila neupraveným dojmom a už už sa chceli vrátiť späť na súkromné ubytovanie v centre, mračilo sa, keď tu prišli k zvláštnemu miestu. Zhora rinúca rieka sa v úzkom mocnom prúde vlievala do mora. V mieste stretu slanej a sladkej vody krúžil silný vír. Zopár domorodcov tam sedelo na dlhých tenkých týčia, lovili ryby a holaté snedé deťúrence sa obďaleč s bezstarostným smiechom spúšťali dolu naoko nebezpečným prúdom, akoby šmykľavým prírodným toboganom. S plným zaujatím ich pozorovali, on vybral zrkadlovku, zakúpenú na bulvári v Hollywoode a spravil niekoľko záberov, svetlo bolo akurátne. To miesto im dalo zážitok, na ktorý sa v živote nezabúda, a to ešte nevedeli, že ich čaká deň strávený s Josém. José, v jednom kuse usmiaty kubánec neurčitého veku i sociálneho statusu sa objavil znenazdajky. Rukami - nohami im ponúkal kokosovú šťavu na osvieženie.

–"Koko? Koko?!"

Mal živé oči, široký úsmev – áno, rovnaký úsmev ako muž v Barcelone, narozdiel od neho plný zubov. Mal ich biele ako perličky, nie od chémie, ale vďaka genetike a spôsobu života. To pre ten úsmev si naňho spomenula. Živý úsmev typu - nič neskrývam, na nič sa nehrám, natiahnutý najlepšie od ucha k uchu. Oblečené mal trencle neurčitej farby, to bol jediný kus odevu, ktorý mu pokrývali svalnaté telo nižšieho vzrastu. Niesol si prostú handrovú kapsu. Polonahý a bosý. Neskôr si všimla, že v zadnom vrecku trenclí (tvrdiť, že sú to kraťase by bolo pritiahnuté za vlasy) nosil zasunutý malý hrebeň typu štilka. Hrebeň počas dňa príležitostne vybral a prečesal sa so šarmom Marlona Branda. Ani sa nestihli dohodnúť, či chcú, vedeli, že zadarmo to nebude, a on už šplhal na desaťmetrovú palmu, s kapsou cez plece. Na vrchole vybral z kapsy mačetu odsekol zrelý plod, a za moment bol dole. Bolo nemožné povedať mu nie. Niekoľkými zručnými ťahmi plod zázračne osekal, otvoril a podal jej ho v špinavých dlaniach ako božskú mannu, aby sa napila prvá.

–"Pi."

Bolo to biele a teplé, ako... šťava z trstinových prútov, ktorú vyrábali na pekelnom stroji pri najstaršom kamennom moste na Kube, vo vnútrozemí, neďaleko mesta Sancti Spiritus. Predávali ju za domáce menu, nie doláre, vo vratných umelohmotných pohárikoch škôlkárskej veľkosti, lepkavých a ufúľaných od mnohých rúk a úst, ktorými prešli. Podľa mňa, možno raz za rok mali sanitárny deň a poháriky umývali, ak vôbec.

Prekonala prvý pocit odporu a napila sa. Bárs teplé, bolo to osviežujúce najviac, ako sa dá v horúcom dní. Zopár dúškov a okamžite im to dodalo energiu a silu. V tej chvíli si ich bezprostredný José získal. Keď kokosový orech vypili do dna, José vytrielil na palmu, jednu z dvoch, čo na pláži na brehu rieky vlievajúcej sa do mora rástli a ponúkol im ďalší orech s božskou mannou. V ten deň im José ukázal veľa. Spýtali sa lámanou španielčinou na jaskyne, ktoré sa v okolí mali hojne vyskytovať. Že či by ich k nejakej nedoviedol. José chvíľu premýšľal, vyceril zuby a zároveň prikývol. Tak sa spoločne s ním, s dôverou v srdciach vydali v sandáloch, hoci športových, na cestu pralesom. Domnievali sa, že jaskyňa je toť tu niekde za rohom. José ich však zobral na poriadnu, niekoľko hodín trvajúcu túru cez bujnú prírodu. Nemali so sebou jedlo, ale prežili to. Cestou im José ukázal, ako rastie - tu káva, tam kakao. Oregano. Zaujali ju zvláštne suché hnedé plody oválného tvaru plné tvrdých červených guličiek. Neskôr niekde čítala, že sa nimi napĺňajú hudobné nástroje. Také, čo hrkajú a používajú sa v hudobnom štýle, aký hrá jej srdcová Buena Vista Social Club a tisícky ďalších pouličných kapiel tejto krajiny, hrajúcich pieseň Guantanamera hocikedy a hocikde vo fenomenálnom prevedení. Keď už to chceli otočiť a vzdať sa pohľadu na sľubovanú jaskyňu, José, stále bosý a stále vysmiaty,ich doviedol k chatrči, pred ktorou sa batolili deti. Bývali tam Joséh asi známi. Dali si pri ich skromnom príbytku pauzu a posadali si na hlinenom priedomí do tureckého sedu. Zoznámili sa s domácimi, dokážete si predstaviť ten spôsob, keď spolu komunikujú ľudia, ktorí neovládajú žiadny spoločný jazyk a komunikuje sa sa iba rečou tela, a dostali mätový čaj na osvieženie. Utešenej rodinke darovali mince, perá a cukríky, ktoré nosili neustále so sebou. Rozdávali ich na svojej púti okolo ostrova vždy, keď natrafili na dobrých ľudí, a to bolo skoro všade. José ukazoval rukami a gestami sľuboval, že jaskyňa už nie je ďaleko a akoby im chcel povedať - to sa vám budú panenky pretáčať. A veru sa im aj pretáčali. Boli poriadne utrmácaní, hlavne ona. Nepripravení na fakt, že deň naberie takéto obrátky, našťastie ako kráčali vyššie a vyššie, začali sa pred nimi vynárať nádherné výhľady na pobrežie lemované dažďovými lesmi a divočinou a už len tie pohľady stáli za to. José sa odrazu zatváril tajomne a víťazoslávne a voviedol ich popri skalnej stene do „jeho“ jaskyne. Bola to najmenšia jaskyňa, akú kedy kto videl a bola v nej aj malá úžľabina s vodou. Pozerali na seba a smiali sa ako blázni, keď tu José vošiel do vody a zavolal aj ich. Šťastne dookola opakoval:

–"Cave! Cave! Heej, doviedol som vás do najkrajšej jaskyne na ostrove!"

V tej tme mu svietili a drkotali zuby, voda bola prekvapivo ľadová a ona z nej po chvíli utiekla. Bála sa hmyzu a cicavcov, ktorí tam mohli mať úkryt. Chlapi sa do vody vnorili až po krk a smiali sa nahlas ako – pamätáte si tú scénu - malý Vašek, keď ho dedo umýval nahatého rovno pod studňou na dvore. Spravili tri pamätné zábery, každý s každým a pobrali sa svižným krokom naspäť do dediny. José popred nich spokojne hopsal, zarobil pre svoju rodinu za jeden deň príjem, z ktorého budú žiť možno týždeň, možno mesiac. Večer si s ním dohodli stretnutie v meste a pozvali ho na pivo. Prišiel oblečený a obutý a vážny. Daroval mu na rozlúčku svoje európske tričko a tým sa ich cesty navždy rozišli. Na zdrap papiera im napísal svoje meno a adresu, na ktorú mu potom obratom poslali pohľadnicový pozdrav zo Slovenska. Ten deň im ukázal lekcie na celý život. Pochopili, že hovoriť rovnakou rečou nie je podmienkou porozumenia a spoločného prežívania emócií. Pochopili tiež, že byť šťastný je vecou mentálneho nastavenia, nie módneho vzhľadu a už vôbec nie vecou vlastníctva a sociálnych istôt.

Doteraz si vyčítam, že som s ním neprehodila viac než nenápadný úsmev a bežný pozdrav. Úsmev jeho očí sa dotýkal vrúcnosťou, čo bublala a toto nech mi niekto vysvetlí. Prepásla som všetky šance dozvedieť sa o ňom niečo osobnejšie. Vždy si to v prípadoch ako tento vyčítam. Napadne mi to až následne, keď som mimo miesta, času a situácie. Mohli sme si vzájomne ozvláštniť deň. Tým, čo je zadarmo - ľudskosťou. On mne svojim príbehom, ja jemu záujmom, neodvracajúcim sa pohľadom, stiskom dlane. Mohla som mu podať vodu. Darovať jedlo. Mincu. Päťku. Desiatku. Päťdesiatku. Spraviť portrét a zaplatiť mu za pózovanie. Zistiť jeho meno, predstaviť sa. Vyčítam si, že som si lepšie neprezrela je tvár, jeho ruky, odtieň jeho očí. Oj, tie premárnené príležitosti. Nabudúce nezaváham.

Niekedy, keď sme s mojimi ženami barcelonskými vracali neskoro večer, mal starý muž zastreté všetky svoje opony. Vchod do domu, kde sa nachádzal náš byt, bezprostredne susedil s jeho skromným životným priestorom. James Morrison znel tlmenejšie, z tranzistora alebo z magiča pod vankúšom. Spoza závesov sa šírila vôňa fajčiva a vonnej tyčinky. To je aj prípad tejto ukradnutej fotky, fotenej naponáhlo. Ako keď si beriete do očí, siahate čo i len nepatrnou myšlienkou na niečo, na čo nemáte nárok...

A potom, počas poslednej noci, keď naše kufríky hrkotali spiacou štvrťou Garcia, za závesom bolo ticho. Muž za ním spal, ktovie, či na boku alebo s rukami za hlavou, možno na bruchu. A možno sníval o cudzinke, ktorá si sňala z hlavy voňavý bavlnený šál a s pýrom v lícach mu ho podávala spolu so šálkou kávy, z ktorej sa parilo. Navlhnuté vlasy sa jej rozsypali dolu lopatkami vo vlnách mnohých tónov hnedej. Smetiari práve zberali z ulice vrecia s odpadkami a stopy nočných výtržností splachovali do útrob páchnucej kanalizácie.

Ukladám si sem pre spomienku na človeka, ktorý šťastne žije svoje dni vo výklenku úzkej dlhej ulice. Pozdravujte ho, až tam pôjdete. Alebo tam radšej necestujte. Do milovanej Gaudího Barcelony. Turistov tam nemajú radi. Ale to by bol celkom iný príbeh.

A.


Iné príbehy z mojich ciest:

Malaga

Budapešť  

Katar

Nórska jednohubka 

José z Baracoa, Cuba Island