3/06/2020

Šesť hodín v Ronde (úvod)


Šesť hodín v Ronde (úvod)

Priala som si rozpísať zopár poznámok  o Ronde pred rokom v marci, bezprostredne po absolvovaní  mojej španielskej cesty a  konečne  sa k tomu dostávam, mám pocit, že keby to nespravím, vety a slová uviaznu na polceste a skamenejú.  Rozpadnú  sa na prach a ja úplne  prestanem písať  a ten pocit nie je príjemný. Pozorujem ho v sebe týždne,  ba až mesiace.  Je zvieravo  ľahostajný v celej tej prokrastinácii. Dlhujem si tento text, tak dovoľte:

Na   jednodňovej otočke do malebnej španielskej  Rondy (ak Sevilla je kráľovnou Andalúzie, Ronda je jej Popoluškou), ktorej história sa píše od čias šesťsto rokov pred Kristom, vzdialenej od Malagy stopäť kilometrov, som si želala túlať sa v stopách Ernesta Hemingwaya. Niečo ako  posledný  pokus o dosiahnutie súladu medzi tým, čo cítim a čo konám. Aj za cenu cesty,  kde osamelosť, krik  a ticho spolu súperia tak dlho, kým vo mne nezvíťazí  vnútorný pokoj.

Dvere  do vlakovej stanica sa predo mnou automaticky otvorili a ocitla som sa na obrovskom nástupisku stanice María Zambrano. Nádych výdych, jeden dva osem elektronizovaných perónov vysokorýchlostnej železnice zívalo prázdnotou. Rozložitou stavbou cez presklenú strechu prestupovalo slnko,  hrialo ma spolu s  radostným vzrušením z blížiacej sa cesty. Mám pasiu v premiestňovaní sa vlakom,  v posledných rokoch takto cestujem  iba zriedkakedy.  Vlakom som rada chodila za študentských čias, keď sme  to  každú  nedeľu proti noci  točili do Bratislavy. Tešila  som sa na proviant - chlieb s malokarpatskou salámou a horčicou, ktorú bývalému do cesty balila jeho mama - a na naše pritúlenie v studenom, alternatívne prekúrenom kupé.  V živote som mu spôsobila nejedno sklamanie a dnes si kladiem otázku, či premisa „Kto do teba kameňom, ty do doňho chlebom“  platí aj opačne. Pravdepodobne áno. Registrujem, že premávka vlakov  je dočasne obmedzená kvôli prebiehajúcim rekonštrukčným prácam na trati.  Spolu s hŕbkou zhromaždených  cestujúcich nás vyvedú zo stanice núdzovým východom, kde stojí  o pár metrov ďalej  na boku budovy pristavený diaľkový autobus. Nastúpim a usadím sa na druhé sedadlo a žilky   vo mne tak, či tak ihrajú. Šofér  nás nenecháva dlho čakať a presne v čase plánovaného odchodu vlaku štartuje  a vozidlo vyráža na cestu.  Nemám potuchy,  či  do Rondy dorazíme skôr, alebo neskôr,  než  určuje vlakový cestovný poriadok a je mi to vlastne  jedno. Vymotáme  sme sa z rušnej Malagy, mestská zástavba postupne  redne, cesty sa zužujú. Cieľavedome  si to šinieme  úzkymi cestami španielskej periférie. Lemujú  ich od seba kilometre vzdialené  neomietnuté hospodárske usadlosti, pomedzi ne  pomarančové a citrónové háje, stromy  obsypané zrelými plodmi. Usmievam sa. Tu somár,  tam kôň, voľne pasúce sa kozy. Kobaltovo modrá obloha  žiari, občas mám v serpentíne  šťastie a zazriem zmenšujúcu sa trblietavú stuhu pobrežia. V slúchadlách počúvam  možno Roya Orbisona -  She´s a Mystery To Me,  možno  Chrisa Isaaca - San Francisco Days.   Čo viem určite,  že mi je fajn a postačujúco. V taške  nahmatám dokrčené  áštvorky zozbieraných článkov o spisovateľovi a jeho vzťahu k historickému mestečku. Otváram vrecko s karamelovými orieškami a chrúmem ich,  opretá o okno vnímam  krajinu, ktorá plynie a čítam si. Podčiarkujem ceruzkou a krúžkujem  dôležité body. Pre mňa dôležité. Nie pre teba a ani pre teba. Oblé zazelenané kopce a v  v nich  v jednom šíku zasadené biele veterné turbíny -  gýč a šetrič microsoft,  toto keby nevidím na vlastné oči, neuverím. Na informačných ceduliach sa začína objavovať Ronda, približujeme  sa k cieľu, odložím slúchadlá. Cestujúci v autobuse  ožívajú a trkocú jeden cez druhého, tak zvedavo natrčím uši a načúvam rečiam, ktorým nerozumiem - španielčine,  japončine - iba z tónu hlasov dedukujem obsah. Tešia sa ako ja. Upokojujúce vciťovanie sa.

Pred pár dňami mi jedna spolužiačka písala, že niekto, koho knihu práve číta, napísal, že EMPATIA  je sila, ktorá drží tento svet pohromade. Moja roky vžitá definícia, pokiaľ pripustíme definovateľnosť nedefinovateľného je, že empatia je tvoja bolesť v mojom srdci.
Ako ju prebudiť v deťoch ešte skôr, než sa začnú formálne vzdelávať?
A čo dospelí?
Je jej dosť?
Je jej málo? 
Ako ju cítia iní ľudia?
A kde presne ju cítia  -  v srdci, v mozgu, v črevách...?

„Vystúpte si. Tí, čo sa chcú dnes vrátiť do Malagy, podvečer  o pol šiestej vás naložím na tomto mieste,“  porozumiem vodiča. Dvere sa so sykotom otvárajú.  Ľudia sa raz-dva rozpŕchnu, kým ja hľadám správnu vzdialenosť, uhol a fotím si dva obrie ihličnany, strážcov miestnej stanice.
„Prosím vás,  sme skutočne v Ronde? Ktorým smerom sa dostanem do centra?“ – oslovujem starší, zdá sa manželský pár, chvíľu sa zdržali, rovnako ako ja. Krásna tmavovlasá pani okolo šesťdesiatky s jabĺčkami namiesto líc a vysoký, vidno to so spôsobu ako je poskladaný,  štíhly sivovlasý muž v svetlej károvanej košeli, ktorý  niečo kutre v ruksaku. Keď zodvihne ku mne tvára naše pohľady sa stretnú, v zátylku mi prebehne mravčenie –  vyzerá ako papá Hemingway.  Tvár má ošľahanú vetrom a opálenú. Zbrázdenú kohútimi stopami, keď sa pousmeje.  Ľudská tvár je jedinečné   a spoločné umelecké dielo  človeka a prírody, neprestane ma fascinovať.  Podobnú tvár má aj môj lekár, pán doktor Hajdák.  Prívetivá  ľudská tvár je výkladnou skriňou dobrého, prežitým vybrúseného a vnútorne bohatého  človeka, práve v tom spočíva jej dokonalosť.  Muž má svetlobelasé oči farby mora, ako Santiago, Ernestov starec. Ernestove oči mali vraj tiež modrú farbu, na väčšine prístupných fotografiií sa javia byť hnedé.  Jasné, že dodnes banujem, že som manželov nepoprosila o fotku. 

“Everything about him was old except his eyes, and they were the same color as the sea and were cheerful and undefeated.”
The Old Man and the Sea by  EH

Nežiada sa mi rovno sa rozbehnúť a hľadať most Puento  Nuevo (Nový most) -  najvýznamnejšiu atrakciu mesta.  Chcela by som  si mestečko vychutnať v širších súvislostiach, popýtať sa miestnych, čo a kam, niekde sa dobre najesť, prípadne sa niekomu pritúlať do pootvorených dverí súkromia.  Radšej sa obšmietam len tak okolo a nikdy nejdem priamo, všetko podstatné by mi ušlo.

Dlhodobo sa zamýšľam nad zámenom NIKDY.  Pre mňa  je vo svojej podstate synonymom slovného spojenia "súdim ťa". Alebo sa k nemu približuje, v zmysle - hádžem do teba kameňom. Keď povieme že ja bysom nikdy toto a hento, tak súdime. Súdime  tých, ktorí použijú namiesto nikdy slová ako niekedy, občas, pravidelne alebo vždy.  No my - nikdy.
Tetovanie na tele?  Nikdy.
Cukor do kávy?  Nikdy.
Tomu by som nikdy nedala.
Nikdy nevpisuj do knihy, je to barbarstvo, čo aj ceruzkou.
Nikdy by som nezložil noviny len tak ledabolo ako ty, vravieval a celý sa pri tom zježil,  inak mierumilovný muž, ktorý by muche neublížil. Nikdy! Čo nevidíš tie pôvodné preklady strán a ich poradie? A prečo na nich ješ, pozri, aké sú umastené a znehodnotené, lamentoval. To je niečo strašné, čo dokážeš ty urobiť s novinami. Nikdy by som sa k novinám takto nezachoval. Pochopila som to až nedávno, keď mi dcéra vysvetlila, že mu stále cestou z Bratislavy nosí čerstvé české noviny, na ktoré on čaká a ktoré sú dostupné len na troch predajných miestach. Okamžite ich hladný a posadnutý po poznaní a informáciách, ktorými nie každý v danej chvíli disponuje, číta. Od prvej strany po poslednú. Tak, aby držali pohromade a strany ostali  zoradené v správnom poradí.
Nikdy by som nedopustila, aby moje dieťa žilo v striedavej výchove.
Už nikdy nechcem začínať svoj život odznova.
Ja to nechápem, ten rozvod, ale veď oni boli tak v pohode, veď  sa nikdy  nehádali.
Prečo mi nikdy neprinesie prvé snežienky? Môj bývalý mi na jar nosieval snežienky, a nie raz. A tento - nikdy. No nikdy, keďže ide z práce rovno domov, ty múdra. Neprechádza centrom mesta popod laubne, kde ich staré cigánky v košíkoch ponúkajú koncom februára.
Kto vysloví nikdy, dráždi karmu a roztáča božie mlyny. Tie mu ukážu, že čo. A ako. Preto som s "nikdy" opatrná a nemôžem povedať, že ho nepoužívam nikdy, ale keď, tak len zriedakedy. Ži a nechaj žiť. Bolo (a stále je) mojou  znelkou, až dokedy som nespláchla čerstvo narodené, hádam ešte slepé škrečky dolu záchodovým potrubím nášho prvého jednoizbáku na Jarnej, odkiaľ sme sa neskôr sťahovali na Lúčnu a dnes žijem Na háji. Kúpili sme dcére dvoch džungarských, nech sa spolu hrajú. O tri týždne ich bolo v malom akváriu dvanásť. Narodili sa z ničoho nič a  rodičia sa išli vzájomne pozabíjať a aj tie mladé. Pišťali, vrešťali, hrýzli sa do krvi, nedalo sa to zniesť. Nezvládla som to a dodnes ma  obraz vlastnej krutosti a absencie citu prenasleduje.

Hemingway Rondu obzvlášť miloval a chvíľu sa tam  s ľuďmi, ktorí ho okrem vlastnej štvrtej manželky Mary na cestách doprevádzali, aj zdržal.  Hemingway, majster beletrizácie skutočných udalostí, vo svojej poviedke z roku 1932 Smrť popoludní  napísal: „Existuje jedno miesto, kde by bolo lepšie ako v Aranjuez  zažiť svoj prvý býčí zápas, ak by ste sa rozhodli zúčastniť sa ho, a to je Ronda. Ronda je miestom, ktoré by ste nemali vynechať, ak by ste sa niekedy vybrali do Španielska na svadobnú cestu alebo ak by ste niekedy išli s niekým vo dvojici na cesty. Celé mesto a všetko, kam vaše oči v Ronde dovidia oplýva  romantickým pozadím.“   Jeho poslednú knihu Nebezpečné léto ( vyšla v češtine po prvýkrát pri päťdesiatom výročí jeho smrti), z prostredia býčích zápasov, s ozajstným čitateľským  zaujatím hltám počas celej španielskej cesty a dočítavam ju až doma, no býčím zápasom a koride sa na mieste činu z diaľky ostentatívne vyhnem. V skutočnosti  si ma Ronda  okamžite podmaňuje očarujúcou pokojnou atmosférou, a to nehovorím o tom, že je to mesto, ktoré vonia. Skutočne vonia a vonia sladkosťou  čerstvo upraženého karamelu. A jedla som tam fantastickú držkovú z býčích držiek. Recept bude.

Moje dni v Malage tu:

Príbeh z Malagy časť prvá
Príbeh z Malagy časť druhá
Ronda - približovanie





1 komentár:

Vložte svoj komentár: