10/15/2020

Za hranicami Chráneného územia Hany Koškovej 

 


Za hranicami Chráneného územia Hany Koškovej
(Čitateľská recenzia)
 
 
Áno. Sú ľudia, ktorí píšu a vydávajú vlastné knihy a ja viem, že na ich knižné tituly v živote nesiahnem. Ani mi to nenapadne. V kníhkupectve sa robím, že nevidím, ako sa pretŕčajú pred ovečkami v celej tej bubline literárnej komercie. Sú takí autori, ale ja ich ignorujem. Otočím sa im chrbtom, pohodím gaštanovým konským chvostom, narovnám sa vo svojej pýche, predsudku a vášni, poodstúpim. Spisovateľka Hana Košková, s ktorou napriek – alebo práve vďaka – generačnému rozdielu pociťujem vzájomné porozumenie a s ktorou si príležitostne korešpondujeme, medzi nich rozhodne nepatrí.
 
Jej poetickú novinku Chránené územie ohmatkávam bruškami prstov a ovoniavam stránky, ledva čo rozdriapem poštovú zásielku z Lučenca. Už samotný obal napovedá, čo zbierka vo vnútri opatruje ako rodinné cennosti – pohľady vzácnej duše. S vrodenou noblesou srdcovej dámy a zmyslom pre lyriku všednej chvíle, v otázkach života i smrti, ťahá káru svojej zvedavosti, bolesti a prežitého. Ťahá ju "mlčiacimi prepadliskami", aj ročnými obdobiami ľudskej existencie. Ťahá ju "palicovaná dažďom", ťahá ju "primrznutá o červivé ovocie na chodníku". Každá báseň v sebe nesie mocnú pointu, ktorú vnímavá autorka sprvu odpozoruje a potom svoj pocit so zručnosťou majstra pretaví do slov. Čitateľa obdaruje hotovým obrazom a pochodňou svetla. Viete si asi predstaviť, s akou pasiou beriem v tieto ponuré októbrové večery, keď stromy zhadzujú svoj šat a jeseň narieka za letom, do rúk novú zbierku básní a čítam v nej? Kto ma dobre pozná, vie, že inklinujem k dlhým básňam, k takým, čo nemajú konca kraja, k takým, čo sa v nich utopím a opäť vynorím, obijú ma o skaly a vyvrhnú v bezvedomí na breh, kde na svitaní myknem viečkom a obliznem z líca soľ...
 
Hanine básne sú strohé. Krátke a triezve. Spisovateľka úsporne narába so slovami, zato triafajú presne kam treba:
 
Miesto s ikonou
Za živými plotmi
delíme si mlčanie
len aby sme neprečnievali
do cudzích dohadov
len aby nám na krku
nikto nezbadal ako
sme priviazaní sami o seba
do akého vzďaľovania ideme.
 
Knižka naznačuje, že má, dnes viac ako inokedy, zmysel tvoriť si vlastné chránené územie. Chránené územie pre ľudí, na ktorých nám záleží, ktorí sa, viac ako nášho tela, dotýkajú – a celkom placho – našich duší. Tvorba, obzvlášť tvorba lyrických útvarov je pre autora otázkou prežitia. Je to nutkavá potreba človeka uchopiť vlastné vnútorné pochody a dať im nielen fyzické telo ale vdýchnuť im dušu a nesmrteľnosť. Báseň, či obraz sú len jedným z príkladov ľudskej tvorby a básne Hany Koškovej navodzujú naozajstnosť, o ktorej niet pochýb.
 
Chcem vedieť
Nazerám pod korene
chcem vedieť
ako zo zakríknutých bylín
vyjde výška
zo šepkania milencov
vyrastie jabloňový sad
chcem vedieť
čo sme si zabudli
na záhradných stoličkách
čo sme našli
pod vtáčím perím
v tráve
pošliapanej davom...
 
Knihy ako táto sú pre mňa sprievodcom na ceste odpustenia sebe samej. Sprevádzajú ma procesom hlbokého pochopenia situácií, ktoré tu už boli a ktoré sa minuli a ukazujú mi, ako ich prijať. To, čo pochopím nie je potrebné odpúšťať. Ani sebe, ani iným.
 
Samotná Hana Košková k dielu a na moju otázku, ktorá vlastne nie je podstatná, dodáva:
 
"Písanie je pre mňa sebaspoznávanie. No aj sebaprijatie.. Hlavne v poézii , keď si to pri písaní ani človek dostatočne neuvedomuje. Báseň si ma nájde, keď sa mi zdá, že som už- už stratená sama v sebe a nemám nijaké citové východisko...Slová prichádzajú ako na zavolanie a ja ich nazvem básňou. Slová sú mojimi tieňovými spoločníkmi. Aj v tejto novej zbierke som chcela tak trochu oklamať strach z pominuteľnosti a konečnosti. Demonštrujem to vo viacerých básňach zbierky. Mnohí si myslia, že všetko začína ínšpiráciou. Nie je to pravda. Písanie začína, aspoň u mňa, myšlienkou. Vidím ju ako obraz, ktorý treba domaľovať. Dotvoriť. Konečným obrazom o stave mysle a srdca je zbierka. Najťažšie je pre mňa vybrať do nej z napísaných básní tie, ktoré oslovia aj iného a majú mu čo povedať. Je to aj postoj k súčasnosti či prejavený názor na to, čo nás všetkých znepokojuje. Aj o tom je "Chránené územie".
 
Zamýšľala som svoj komentár napísať bez prívlastkov, ale jedno sa tu predsa len pýta. Teskná. Možno aj druhé. Citlivá. Teskná a citlivá – taká je nová zbierka Hany Koškovej. Vydalo ju v septembri 2020 ako svoju prvú publikáciu novovzniknuté vydavateľstvo
Lux libris
v Lučenci. 
Obálka je ilustrovaná a samotné dielo tiež "zvnútra nasvietené" ušľachtilými obrazmi L. M. Wagnera. Veľmi pekné.
 
Nech bol môj deň akýkoľvek mrzutý a nepodarený, ukradnúť si pre seba v tichej chvíli zopár básní alebo strán knihy, ktorú mám práve rozčítanú, to je moja pilulka mladej a čulej mysle.
 
Ako trávite túto jeseň vy?
 
A.
 

CHRÁNENÉ ÚZEMIE

Autor: Hana Košková 

Vydavateľ: Lux libris

Rok vydania: 2020

Počet strán: 88

Väzba: pevná

Jazyk: slovenský

ISBN:  9788097367701


Moje staršie texty:

Ján Marton - Požičovňa ticha

Iveta Zaťovičová - Príď v májovú nedeľu 

Ján Marton - Spod striech

 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Vložte svoj komentár: