O mojej babke

Zima je lepidlo, jar je akvarel, leto je ako olejomaľba a jeseň je mozaikou toho všetkého. Jeseň sa už vkráda, hoci ešte neprišiel jej čas. Pekná myšlienka, jedna z mnohých, aké nachádzam na Pintereste.  Vždy sa tam odreagujem. Keď v noci vypínam všetky programy, sociálne siete, mail i blog,  pred spaním tam na chvíľu nakuknem. Niekedy je to chvíľa, niekedy hodina. Snívanie, nasávanie inšpirácie, alebo len obyčajne nadchýnanie sa  obrázkami, nápadmi. Mnohé z nich rozkliknem a objavujem nové svety. Inokedy iba  krútim koliečkom a občas funguje taká chémia, alebo je za tým luna, že sa preklikám k nádherným novým nástenkám, obrázkom, svet pineterestu ma vcucne, prestanem vnímať čas. Facebooku by som sa vedela vzdať kedykoľvek ale  nástenkárčenia asi nie. Ale nie o tom som chcela. 

Odkedy sme vymenili panelák za domček na okraji dediny, hrádze, lesov a lúk, odkedy mám svoju záhradu, kde mi všeličo rastie,  častejšie si spomeniem na moju babku. Aj predtým, akonáhle som sa z dlhoročnej maminy jedináčika stala zaslúžilou mamou troch detí, z toho dvoch chlapcov, ktorí majú vekový rozdiel 20 mesiacov, už aj predtým mi k nej blúdievali myšlienky. Podchvíľou  som sa pýtala sama seba (niekedy aj otca) ako to robila, keď vychovala svojich deväť detí, z toho sedem chlapcov. V čase, keď nemali jednorazové plienky, teplú vodu alebo vodu v kohútiku, toaletu doma. Mali sa čo obracať. Možno niekoho znechutím, ale pamätám si jej zásteru, s ktorou nám pohotovo pucovala špinavé kolená. Ak boli poranené, aj popľula. Keď bolo treba, tak aj nos nám do nej utrela, či slzy na lícach. Babkina zástera. Vlasy. Mám rovnaký účes. Je to náhoda. Ale keď prečesávam moje husté vlasy, myslím na babku a jej už starobou zriedené vlasy. Vždy v uzle. Tak to mam aj ja najradšej. Spomínam si na tie obrovské periny/duchny. Tými nás prikrývala, bárskedy uprostred noci prišla a znovu ich ponatriasala. Aby sme neponachladali, na kríže.

Babka milovala kvety. Mala ich na dvore v otlčených črepníkoch, alebo v starých hrncoch. V predzáhradke, aj popri chodníkoch. Kadejaké druhy, nemám ani šajnu aké. Keď jej šli do kvetu, vždy mi ich ukazovala - pozri, už bude kvitnúť. Keď kvitli, tak mi ukazovala kvety. Na verande bolo veľa okien, prakticky pozdĺž celej L-kovej verandy. Nebolo to ktoviečo dať sa do ich umývania, nakoľko všade boli kvety v kvetináčoch.  V jej záhrade bolo všeličo, no mne utkvela v pamäti  najmä rebarbora - usypala nám do starej ošuntelej kávovej šálky kryštálového cukru, vyfasovali sme stonku rebarbory, tú sme si máčali v cukre a odhrýzali a žuvali. Myslím na to, keď vidím mojich chlapcov ako gniavia jablká, mrkvu, ríbezle, egreše, josty melóny, kaleráby. Paradajky úplne najviac. Marhule. Hento, aj tamto. Myslievam na ňu, keď každé ráno v rýchlosti kontrolujem stav záhrady, kvetov aj pukov. Naozaj často cítim, ako keby bola moja babka pri mne. V kuchyni mám jej starú soľničku, ktorá nemohla chýbať pri žiadnom varení gulášu, teraz už ani toho nášho.  Rovnako jej zelená lavička, na ktorej sme sedávali, keď sme so železnou pravidelnosťou k nej chodievali v nedeľu poobede. Teraz zdobí našu záhradu, som tomu šťastná. Opierajú sa o ňu pivone.  Vidím moju babku ako v bielej glazúrovanej mise s ušami a modrým lemovaním vareškou ručne miešala piškótové cesto - ako jej rástlo z vajíčkok do nadýchanej svetlej a sladkej masy. Nevedeli sme sa dočkať, kedy ju oblížeme. Do piškóty dala kúsky rebarbory, hotový upečený koláč ešte posypala práškovým cukrom. Mám jeho chuť na jazyku, hoci sa v tejto dobe  cukru vyhýbame ako čert krížu. Keď v nedeľu varíme slepačí alebo hovädzí vývar, spomínam si na ten jej, ktorý stál od rána na peci. Ešte nebolo v nej zakúrené. Varil sa pomaly od najslabšej teploty, ako nás to dnes učia šéfkuchári. Aspoň štyri hodiny. Vtedy dosiahne číru konzistenciu, plnú farbu i chuť.  Vidím tiež dedka, ako sa holí britvou. V nedeľu doobeda. Potom obeduje vývar s rezancami. Takmer čierny, od Magi a polievkového korenia, ktorým dedko teda nešetrí. Babka ho pri všetkom obsluhuje, ako grófa. Vodu nahreje, uterák podá, pospratuje. Myslievam na to, keď som otrávená a protivná, že môj muž si nevie naložiť jedlo, keď je navarené. Alebo keď je hladný. Ja keď som hladná, tak sa najem. On nie. Musím mu naložiť. Moju maminku mala rada a volala ju ako jediná -  Marka. Počujem jej hlas, akoby to bolo včera. Babka mala zmysel pre humor, milovala, keď bola špajza plná jedla -  o to sa staral dedko; milovala, keď bola širokorozvetvená rodina  pohromade, milovala, keď dedko hral na harmonike a všetci sme spievali "Kdo to byl? Cigán černý cigáň" O dedkovi niekedy inokedy.

Babka milovala svoje deti, vnúčence,  pravnúčence. A tie kvety...

Babka, pozri, toto sú moje kvety: