Ronda (približovanie) 

Ja nové miesto ohmatávam prevažne v spánku, inak tomu nebolo ani v Malage. Druhá noc bola bez snov, vo vychodených topánkach sa dobre chodí a vo vychodenom tele sa dobre spí. Po otvorení očí som sa rovno rozhodovala, či výlet vlakom do Rondy tretieho dňa podniknem, alebo vynechám. Telefón mi ukazoval o niekoľko stupňov chladnejšie počasie než v samotnej  Malage a nemala som dostatok vhodného oblečenia, aj ponožky som si vzala len jedny, do lietadla. Habadky od Toms sa najlepšie nosia naboso a pri balení som dúfala v lepšie počasie, lenže dúfať a zabaliť si sukne a kraťasy k otepleniu nestačilo. Ako som už niekde písala, Malaga bola v prvý deň upršaná a mne ostalo tak celkovo zima. Bavíme sa o teplote okolo 15-17°C, aby bola správa o počasí úplná, čiže na juhu Španielska bolo chladnejšie, ako v rovnakom čase u nás na Slovensku. Po  krátkom váhaní som vyskočila z postele a povedala si, že do Hemingwayovej Rondy, keď už som tak blízko, idem, a hotovo. A quien madruga, Dios le ayuda.

 

Na súkromný instagramových účet som večer predtým zavesila pre hŕstku známych a blízkych  súpisku euforickych pocitov, ktoré sa vo mne vyliali po ďalšom dni prežitom  v meste, z ktorého africký kontinent je na dosah. V ten prvý aprílový deň  som sa prebudila bez budíka, iba holuby na streche trepotali krídlami a nadurdene hrkútali, slnko sa zdalo byť už vysoko, v dome bolo inak ticho. Hostia na mieste, ktoré žilo prevažne v noci, spali alebo odišli, kým som spala. Napila som sa vody, umyla zuby, vhupla do oblečenia a vyrazila  za kávou a raňajkami, bez konkrétnej chuti na slané, či sladké. Vo vedľajšej uličke môj zrak upútali vo výške na balkóne vyvesené  farebné sukne tanečníc a kurtizán. Rozšírili sa mi zreničky, krása! Hmatateľná predstava hrdých žien s uhrančivým pohľadom, temperamentom v krvi a vlasmi stiahnutými do uzla,  v dlani vejár alebo drevené kastanetky a ich horúce flamenco ako vyznanie plné šifrovaných tajomstiev.  Pár minút nato som už sedela na mieste pre jedného a raňajkovala  churros (čítaj 'ťčjuroz'). V oleji smažené (a primerane tomu ním nasiaknuté) odpaľované cesto, prekvapivo slané. Máčala som si  ich v riedkom sladkom pudingu, ktorý sa tváril ako horúca horká čokoláda a vyskakovala z neho korenistá chuť škorice.  Upíjala som kávu zo skla, načúvala španielčine a vychutnávala si tú nepodstatnú chvíľu v  zadosťučinení, ktoré ťažko vysvetliť, nieto pochopiť. Zo samoty a  myšlienok voľne a bez sužovania spočívajucich v človeku, keď splynie s pulzom miesta.  Iba niekoľko nedokonalých fotografií v  tomto obyčajnom podniku - miestnejšom než miestnom, zasadeného uprostred obyčajnej ulice, čo treba ráno spláchnuť od zvratkov a odpadkov,  s obyčajnými ľuďmi, ktorí  prichádzali a odchádzali, kým ja som ostávala nehybná a neviditeľná vo svojom mimikry.

La Fuente del Confrade, tak sa to tam volalo.
Kaviarnička, možno bufet. Tradičné raňajkové jedlo mimo vychytených turistických trás a cieľov. Doplna som nabila svoje vnútorné baterky, odniesla  prázdny riad na pult, poďakovala sa obsluhe, zaplatila a pobrala sa vlastnou cestou, nevedno kam. Bez očakávaní, ako zvyčajne. Väčšina toho, čím žijem,   sa odohráva v mojej mysli, a o to viac  to vnímam sa hranicami môjho domova. To, čo prichádza zvonku je niečo navyše a preto chodím rada po svete s otvorenou mysľou, nič konkrétne nenaháňam a ešte menej plánujem. O to viac ďakujem, snívam. 

 

"Cestuj tak ďaleko, koľko je potrebné, až kým nestretneš sama seba. Potom sa so sebou udobri, odpusti si všetky omyly a chyby. Omylom nie je dúfať v niekoho, omylom je myslieť si, že niekto dúfa v teba. Fatálnym. Kľudne sadni na lietadlo a presuň sa o tri hodiny niekam a jednu hodinu pritom  preskoč. Vynechaj ju. No a čo? Neber čas tak smrteľne vážne, máte spoločný zmysel pre humor a plynutie. Pokojne ostaň doma, keď sa bojíš lietania, na mieste až tak nezáleží. Na čom záleží,  je zastaviť sa. Stíš svoje myšlienky rovnako, ako more utišuje nepokojné vlny. Pozoruj, čo sa deje. Pozoruj život okolo,   vnímaj každý svoj krok v ňom. Všímaj si, čo si všímaš. ("Notice, what you notice." Alen Ginsberg)

Pozoruj vlastné strachy a rozmeň ich na výzvy. Vykroč už, neprestupuj toľko na mieste.  Uviazla si v slepej uličke a dávaš  sto percent ľuďom, čo dávajú sotva dvadsať? Dokedy v tom chceš pokračovať? Vycúvaj z nej  a na ceste odtrhni zo svojho chleba,  aj tak ti nepatrí. Podaj hladnému a ver, že sa nepremení na víno. Smutného pocestného obdaruj svojim úsmevom. Je krásny a žiarivý. Dokáže meniť atmosféru v miestnosti, si si toho vedomá? Odváž sa a nadviaž očný kontakt. Je bozkom nesmelých a hanblivých. Nepremeškaj už ani jednu príležitosť. Zvečni dúhu, to rozhodne nepremeškaj, hoci riskuješ, že okoloidúce auto ťa od hlavy po päty  ošplechne vodou z kaluže. Ako v sekunde. Rozpusť si vlasy, nechaj ich opršať a pretancuj svojim dňom, dlhuješ si ho. Kúp si nové šaty, pre mňa - za mňa. A tie vlasy... Nepochybuj, že slnko ti uviaže najkrajšie zapletanky.  Buď v tom, čo robíš pre seba nezastaviteľná. Lebo keď sa raz začneš starať o svoju vlastnú vodu, oceníš každú jej kvapku. Spláchni to,  ako marcový dážď, keď odnáša prach, čo zostal po zime a snívaj odznova.

 Privítaj apríl!"

Pamätám sa presne na ten deň -  pondelok prvého apríla. Vystúpila  som na maurskú pevnosť Castillo de Gibralfaro. Doviedol ma  k nej kamenistý chodník, okolo ktorého rástli olivovníky, všade rozvoniaval rozmarín a levanduľa, kúsok som si odložila (do knihy) a druhý mädlila medzi prstami - voňať bylinky medzi prstami je ako prijímať bez zábran správy Zeme, bezprostrednosť nie bežná a čo nie je bežné, je vzácne. Samozrejmosť je ojedinelá, a preto pochopiteľne vzácna. Na vrcholovej vyhliadke, odkiaľ bolo mesto ako na dlani a kde si väčšina návštevníkov fotila selfie, som začula ľubozvučnú slovenčinu a po priznaní sa, nad ktorým som na moment váhala, nasledovalo milé zvítanie  s krajankami. Odfotila som tri dievčatá v Beinom veku.  Tánička, jedna z nich, ktorej som potom mailovala spoločnú fotku,  mi krátko porozprávala o ich, pomaly ku koncu sa schyľujúcich cestách po Španielsku. A o meste Sevilla, ktoré sa jej zo všetkých najviac páčilo, a že prečo.  V rámci dlhej prechádzky, nikto ďalej nepokračoval, som sa opíjala mnohými výhľadmi dolu do mesta a smerom k pobrežiu, obišla som pevnosť ľudoprázdnym píniovým lesom. Vertikálne  ním sa šplhali červenohnedé štíhle veveričky a rovnako vertikálne pršal hmlový dážď, ktorý bol od rána na spadnutie. Prechádzka je v podobných okamihoch  čistá milosť z nebies.

Aha:

V píniovom lese

Prešlo hodne času v stave mĺkveho rozjímania, keď ma cestička  doviedla tam, kde som začala. Zišla som  späť do mesta. Túlala som sa uličkami, fotila ľudí a  intuitívne hľadala reštauráciu s pohodlným sedením vonku.  Priala  som si byť súčasťou toku ľudí na ulici, zároveň niečo v blízkosti ohrievadla, aby ma hrialo a sušilo vlasy, kým som čakala na paelleru s paellou. Chutila znamenite.  Vedela som, že to je neskorý obed a skorá večera v jednom a jedlo som rozšafne zavŕšila   kúskom mrkvového koláča a dvojitým esspresom. Zakutraná v mojom šále, ktorý zahreje, keď treba a inokedy poslúži ako  karimatka, šaty, či turban a vždy, a to mám na ňom najradšej, je nositeľom mojej vône. Čašník sa so mnou prišiel osobne rozlúčiť, keď odovzdával službu kolegovi, čo nastupoval po ňom. Vo zvyšku dňa znovu uličky, hudba na každom rohu iná, cinkanie mincí na dne krabičiek a útulné obchodíky. Vzala som si v jednom nové šaty v hippie štýle z bieleho plátna, vzdušné a voľné, a k nim snehobiely lapač snov. Toto a k tomu všeliečivé dary ticha v ruchu cudzieho mesta. Rozpúšťanie omylov, bolesti a posadnutostí. V živote sa občas dostaneme do bodu, v ktorom sa dá zotrvať jedine v tichu. V ozajstnom tichu. V tichu, v ktorom nás môžu počuť jedine tí, ktorí chcú počuť a stačí, že natiahnu ruku. Možno.

V to ráno, ktorým som začala tieto poznámky, cestou Rondy, ma na vlakovú stanicu odviezol taxikár.  Taxíky sú v Španielsku bez debaty cenovo prijateľné, omnoho lacnejšie ako tie slovenské a výhodné hlavne vtedy, keď ide o čas, rýchlosť a presnosť miesta určenia. Presvedčili sme sa o tom aj naposledy v júni v Barcelone, hoci mnoho kilometrov sme nachodili pešky a raz sme sa dokonca zviezli šialenou drožkou, ale drožkou nikdy viac, detaily inokedy. Viezol ma starší pán, urečnený a v jeho taxíku to voňalo čistotou. Počas krátkej jazdy povedľa prístavu až na stanicu v Malage sme  rukami - nohami prebrali Hamšíka, Messiho, Havla aj Československo.  Vbehla som pod strechu modernej stanice a zastala náhodne v stánku, kde som si nechala zabaliť bagetu ako raňajky a obed pre tento deň. Pracovali v ňom muž a žena, v absolútnom a zorganizovanom poriadku na ploche pár metrov štvorcových - on zvesil kus sušeného mäsa a nakrájal ho na tenké plátky a ona ich vložila do chrumkavej bagety, spolu s  listom šalátu - priamočiare chute, presne to mám rada. Bagetu zabalila do papierového vrecúška, pridala servítku. Usmievali sa a mne neostalo nič iné - tiež som sa usmievala. Kúpila som si u nich do cesty fľašu vody a vrecúško mandlí v karameli; v tej chvíli som netušila, že mestečko v horách, ku ktorému smerujem a ktorého okraj tvorí balkón s najkrajším výhľadom na celú Andalúziu, ba čo viac, samotnú dušu Andalúzie, je presiaknuté všadeprítomnou vôňou karamelu a v ňom pečených orieškov a slnečnicových  semienok. Dovolili mi dokumentačnú fotku  a už som utekala hľadať okienko, kde mi predajú spiatočný lístok a nastúpim na vlak. 

Do Rondy. 

Ako  som sa mala v Malage:

1.  Príbeh z Malagy, časť prvá
2.  Príbeh z Malagy, časť druhá

♥️