Splnila
som si sen - vycestovala som do sveta sama. Pôjdem aj nabudúce
niekedy a znovu sama? Uvidím. Nebolo to jednoduché, stále som bola v strehu o
seba, o svoje veci - doklady, peniaze, kartu. Nezanedbateľná váha foťákov,
ktorú som všade nosila. Vo zvyšku som nasávala energie ako túlajúci sa
objavovateľ. Chcela som ísť svojou vlastnou cestou. Rozbrnkať a vyladiť svoje
cítenie bez príťaže digitálnych návykov a sociálnych sietí. Cítenie
farieb, vôní, ľudí a ich nálad. Počasia, priestorov a stavieb. Fauny a
flóry. Situácií. Bez mapy, s minimom konkrétnych cieľov. Zistila som o
sebe, a vlastne ma to až tak neprekvapilo, že fungujem cez vône a pachy a tieto
sú nedeliteľnou súčasťou môjho vnímania. Mám to po svojej mame. Niektorí ľudia
tak odporne páchnu, že altruizmus, ktorý považujem za svoju silnú stránku, sa
mení na prázdnu pózu. Napríklad, rovno na letisku vo Viedni, ten
obrovský Rus s početnou batožinou a početnou rodinou, z úst mu zapáchalo
na metre, napínalo ma z toho. Tak hej, ráno o piatej málokomu vonia z úst. Keby
mal v sedieť v lietadle v mojej blízkosti, tak ten trojhodinový let nedám. Tiež
jeden bezdomovec v centre Malagy. Akonáhle sa mu podarilo upútať môj
rozradostený - z túlania sa v cudzom meste plnom cudzích ľudí - pohľad, zbadal,
že ma takmer dostal. Mal nadpozemsky krásnu tvár, svetlohnedé melírované a
zvlnené, husté dlhšie vlasy. Bol v mojom veku, možno trochu mladší, akoby z
iného času, prototyp Ježiš. Položený na chodníku v úzkej uličke, kúsok od
domu, kde sa narodil Picasso. Oči sa nám stretli, keď v sede vytiahol hlavu a
celé telo ako hus, keď vytiahne krk a rozprestrie krídla, plynula
som okolo neho v rieke prechádzajúceho davu a tie jeho hovorili:
"Mám
ťa! Poznám ťa!"
Prosili:
"Zachráň ma, neprejdi bez povšimnutia!"
Neboli
úplne zúfalé, mal v nich iskričky a úsmev. Dal do toho pohľadu všetko, ako keď
do sochy vstúpi život. A moje oči sa najskôr vyjavene rozšírili. Tuším sa
zamilujem do každého, kto mi ukáže kúsok svojej duše. Svet duší je tak
vystrašený a strážený, veľmi si vážim nevybrúsenosť duší, je výnimočná.
Vzápätí však
tvrdo oplácali: "Bože, ty si krásny! Poznáme sa? Prečo mladý muž ako
ty nepracuje, ale sedí tu so svojou krásnou tvárou a obťažuje
okoloidúcich? Žobreš o podporu, dobre, nesúdim ťa, je to tvoja cesta. Prepáč,
nepodporím ťa, pretože by to bolo v rozpore s tým, čo cítim."
Sebaobrana
a sebaláska začínajú tým, že povieme „nie“. Tu už nastáva moment ako v
spomalenom filme, ovalil ma smrad zanedbaného tela, odvrátila som pohľad, hoci
ten jeho ma nechcel prepustiť zo svojej moci. Poviem vám, po celý čas v Malage
ma tá tvár, naliehanie jeho žiarivých očí prenasledovali. Moje pošramotené
svedomie nenapravila ani almužna pre iných bezdomovcov a nerobím s ňou drahoty,
verím na drobné skutky láskavosti, pridám aj úsmev, úsmev liečivý. Normálne tam
žili a ktovie, čo ich priviedlo k životu na ulici. A ešte viackrát som
tohto človeka v meste na frekventovaných miestach peších zón míňala, ale dávala
som si dobrý pozor, aby mi tentoraz neukradol môj pohľad a nenazrel cez
dnu do mňa, ako po prvýkrát. Z diaľky som videla, že chodí alebo spočíva v
prachu ulice sám ako nepriehľadný solitér. Počúraný, naobliekaný vo vrstvách
prešívaného oblečenia, na spuchnutých bosých chodidlách obyčajné gumové
šľapky, možno trpel dnou alebo bol závislý...Neviem. Zachovala som sa k nemu
tak, ako som to v danej chvíli cítila a to, či to bolo aj správne dnes nehrá
rolu.
Skoro
ráno v ten prvý deň cestou k lietadlu všetko do seba zapadalo ako
ozubené kolieska. Odbavovacie procedúry na letisku som absolvovala
hladko, a vo mne sa ozval červík pochybností, ktorý šepkal, že už už
by mal prísť nejaký prúser. Na vyváženie. Prišlo však iba slnko. Vychádzalo
s gýčom, vo svetlých odtieňoch ružovo - zlato - modrého oparu. Presne
vtedy, keď stroj vystúpil do správnej letovej výšky a cestujúci jeden po
druhom upadali do spánku, stratu jednej hodiny v dôsledku jarného posunu času
sme cítili rovnako všetci. Nad oblakmi slnečný a nechcelo sa mi veriť
nepriaznivej predpovedi počasia, podľa ktorej mala byť nedeľa v Malage
upršaná. Pristáli sme krátko po deviatej a v meste nepršalo. Lialo!
Bez
dáždnika som našla zastávku verejného autobusu, ktorý ma za tri eurá a
dvadsať minút premiestnil z letiska na centrálnu autobusovú stanicu. Ako som v
buse stála a kolenami pritískala rozpohybovaný cestovný kufrík, po oknách
stekali kvapky dažďa. Napadlo ma, smutnú aj šťastnú zároveň, že dnes je
výnimočný deň, pretože v meste, ktoré má tristo slnečných dní v kalendárnom
roku prší.
Zo
stanice som chytila taxík až na moju uličku, mala som ešte hodinu a pol k dobru
na ubytovanie sa, chcela som byť nablízku. Raňajky a kávu som si dala neďaleko,
v rohovom podniku Novembre. Cez veľké a orosené výkladové okná som videla, že
dnu je plno a z toho som dedukovala, že miesto je obľúbené a možno príjemné.
Bola to trochu zima, ako mi nevľúdny dážď liezol pod kožu. Novembre pôsobilo už
od vchodu špeciálnym šarmom, objavila som stolík pre jedného až dvoch a
zaň som sa s celou batožinou nasúkala.
Jedlá,
kokteily a dezerty, ktoré tam ponúkali, vyzerali ručne pripravované. Dalo sa
tam najesť kedykoľvek počas dňa - podávali raňajky, občerstvenie, obedové
jedlá, podľa jedálnička aj večere. Kuchyňa krásne otvorená v samotnom
priestore, čašníci kľučkovali pomedzi hostí, ktorí prichádzali, aby si
vychutnali jedlo z obvyklej ponuky a hneď zase odchádzali. Len ja som dlhšie
posedela a keď mi priniesli moje raňajky a kávu, stala som sa na chvíľu
neviditeľnou. Ukradomky som pozorovala páry, ktoré sedeli zarovno mnou.
Výkladné okno do ulice som mala ako na dlani pred sebou a zároveň
bočným pohľadom som obsiahla takmer celý interiér podniku. Iba v jednom prípade
dievča sedelo v mojej pozícii, ostatne sedeli vystrčené chrbtom do priestoru,
poza ne sa mleli ľudia a ony videli najmä, alebo iba na svojho partnera a do
ulice. Pôsobili neisto, akoby v páre ťahali za kratší koniec. Muži
hľadeli do mobilov, sebavedome objednávali, platili účet. V ich pohľade na
partnerky absentovala neha, cit. Prichádzali ďalší, na nerozoznanie od tých
pred nimi. Naopak, v treťom páre vľavo odo mňa chlapec prepustil miesto
pri okne svojmu dievčaťu, viedli medzi sebou rozhovor, vymieňali si úsmevy a
plnú pozornosť, u nich sa zdalo byť všetko v poriadku. Vládlo medzi nimi
porozumenie. Porozumenie ako kľúč k fungujúcemu vzťahu.
Ponúka
v Novembre bola pestrá, čašníci sa nezastavili v roznáške šalátov,
biomäsových hamburgerov, džúsov a prírodných džemov, jogurtov, kreatívnych
sendvičov, koláčov...
Vstúpila
mladá žena, mala zmoknuté vlasy plné veselých kučierok a kufrík na kolieskach,
pohľadom hľadala voľné miesto a takmer sa zháčila a zvrtla vo dverách, keď som
jej kývla, že pri mne je pre jedného voľné. Prisadla si, pôsobila
umelecky a ja som premýšľala, že keby začala rozhovor, spýtam sa jej, či
neplánuje cestovať do Rondy. Nechcelo sa mi samej do Rondy. Prepásla som
ten správny okamih na začatie rozhovoru, ona si objednala, nato zobrala do rúk
svoj mobil. Dopila som posledný dúšok kávy, to je okamih, ktorý ma zaručene
vždy naplní sklamaním, zaplatila a vstala. Keď som otvorila dvere do
ulice a na moment otočila svoj pohľad späť, zbadala som, že majú otvorené v
nedeľu až štvrtok od 09:00 do 1:00 a v piatok a sobotu od 9:00 do 2:00, ale už
som sa sem nevrátila.
Išla
som pohľadať moju španielsku ulicu a môj španielsky dom. Čím viac hodín som
trávila sama so sebou, tým mocnejšie som bola presvedčená, že to, čo sa
odohráva v mojej hlave je oveľa zaujímavejšie, než môj život.
Nemusela
som chodiť ďaleko. Calle Hinestrosa 14. Žltý dom a zelená brána. Vyťukla som
kód a vybrala kľúč, odomkla a vstúpila. Pod pajtou som vypísala formulár, vítal
ma malý dvor, zároveň oddychová spoločenská miestnosť pre hostí, vyložený
podobnými dlaždicami ako celá ulička, a výdatne doňho pršalo. Na prvom poschodí
som zbadala balkóny, k nim ma doviedlo obyčajné schodisko. Moja izba č. 5
bola pootvorená a na zemi ležala kôpka vyzlečeného posteľného prádla. Ostávalo
pätnásť minút do času, kedy som sa smela podľa pokynov majiteľky oficiálne
samoubytovať.
Zišla
som dolu, utrela pohodenou handrou jedno z dvoch prútených kresiel, posadila
sa v tichu, ktoré prerušovali kvapky dažďa a čakala, čo sa bude diať.
Dážď pozvoľna ustával a vtom som začula holuby. Čochvíľa som ich aj zbadala,
promenádovali sa po streche a dookola po rýni, aj ponad "moje"
balkónové okno. Boli dva, možno tri a hrkútavé zvuky sa v otvorenom
priestor pekne ozývali. Teda tie hrkútali. Periférne som zbadala, ako na malom
nádvorí v hlúčiku, vo výške poldruha metra od zeme, ospalo krúžia muchy.
Striaslo ma. Najskôr ich bolo pár a o chvíľu veľa. Ok, mušky španielske. Váhala
som, naozaj som váhala, či sa mi tu páči. Mozaika na dlážke bola špinavá, dážď
pozhadzoval zo strechy kúsky obsušeného, teraz premáčaného trusu. Steny
boli okrovo žlté, okná a dvere tmavozelené, vŕzgavé a pôsobili chatrne. V
nádvornej bráne to zbuchotalo a v dobrej nálade vošli dve dievčatá.
"Hola.
Bienvenido."
"Hello,
I'm Andrea."
Vedeli
o mne, pravdaže. Okamžite sa pustili do práce a upratovania. Jedna ma
vyviedla na hornú terasu, kde mi ukázala nízku pohovku.
"Relax,
Andrea! Cinco minutos por favor," pochopila som, že mám oddychovať,
kým pripraví moju izbu. Druhá dolu zametala mokrú dlažbu v prízemí. Pri
práci si pospevovala, otvoreným nádvorím to domácky znelo a
ja som sa konečne v ten deň trochu uvoľnila. Zanedlho som bola v izbe. Čoskoro
som ju premenovala - Channelka. Nevoňala mi, smrdela. Zaprané, kedysi možno
biele uteráky a mäkko plávajúca menšia a nízka dvojposteľ s čelom, potiahnutým
hnusnou špinavou látkou. Potom prikrývka, na ktorej bola oblečená síce vyprato
pôsobiaca, no pokrčená obliečka žltej farby. Moja mama by
povedala: "Ako keby ju krave z papule vytiahli."
S
odstupom času som vyhodnotila, že táto izba bola jeden z mnohých
priestorov na svete a v mojom živote, ktoré som prechodne obývala, zároveň však
jedno z mála miest, kde som sa neudomácnila. O trochu lepší pocit a
hlavne súkromie, v porovnaní s nocľahom na prični zatuchnutého kupé v nočnom
rýchliku z Moskvy do Petrohradu. Od nedele do stredy som si nevybalila.
Ani kufor, ani ruksak. Do skrine iba čo som nazrela a ovanul ma z nej taký
čudný "skapatý Indián", že som si do nej svoje veci jednoducho
nevyložila.
"Nevadí,"
povedala som si v sebe. Prežijem to, prispôsobím sa. Je to len na
prespatie. Izba mala tmavozelené vnútorné okenice, ktoré boli vlastne
dverami na imitovaný úzky balkón do uzavretého dvora. Dobre, dievča, to
máš za to, že si si ubytovanie rezervovala tesne pred odletom. Rovnaké
drevené zelené dvere do izby sa zatvárali zvnútra na haspru - najskôr som si to
nacvičovala, trochu sa to šprajcovalo. So špárou nado dverami, aj podo
dverami. S medzerami, cez ktoré, ako som neskôr zistila, bezprostredne
prenikali nielen zvuky domu a jeho obyvateľov, myslím tým každý krok, pohyb; ba
aj tichý spev, tiež aj vône z kuchyne, ktorá bola neďaleko mojej izby a ktorej
služby som ani raz počas pobytu nevyužila, dojem z izby ma načisto
vyblokoval. Vôňami nemyslím nič gurmánske. Myslím niečo naprosto
negurmánske, čo zato prenikavo gurmánsky - vieme prečo - vonia, zvlášť, keď sa
"to" začalo plaziť mojou kuticou okolo polnoci. Vôňa vifonky. To máš
tak, keď chodíš celý deň po Malage, aby si po nervózne rýchlej sprche v
nedôveryhodnom priestore odkvacla spánkom spravodlivých a prebudila sa po troch
hodinách spánku na plazivú vývarovú vôňu vifonky. Klady môjho ubytovania
okrem dobrej ceny boli lokalizácia v centre centra - všade bolo blízko, všade
som sa dostala po svojich. Chcela som niečo typicky španielske a tento
dom, a aj habitación, napriek svojim nedostatkom mala španielske
vyžarovanie, takže som ostala v kľude. Dom sa navyše nachádzal v úzkej
uličke, ktorá sa vinula ako dúha, zdola hore a potom zase zhora dolu.
Zbadala
som, že vyšlo slnko. Zbalila som si zopár nevyhnutností, poriadne umyla
ruky a vyrazila nedočkavo do ulíc. Bol čas obeda, hlad som necítila.
Prvých niekoľko desiatok minút som strávila za rohom na námestí pred
divadlom. Na kolenách pri holuboch. Šantili v mláke. No čo, zdržala sa
pri nich. Keby som bola na ceste s niekým, s hocikým, akiste by som už
zdržiavala. Takto som sa nemusela obmedzovať a fotila som až dokedy som
nezískala záber k vlastnej spokojnosti.
"Niekedy,
keď nechcem obmedzovať druhých, obmedzujem vlastne sama seba," tečie mi
myšlienka. A prispôsobovala som sa v živote už toľkokrát, že si slobodu naoko
nezmyselného pristavenia sa pri zavšivavených mestských holuboch
vychutnávam, až kým tento pocit vo mne celkom nedoznie a neusadí sa spokojne a
neohroziteľne niekde hlboko dnu. Periférnym videním vnímam, že aj ľudia,
čo by normálne prešli bez povšimnutia okolo, sa so zvedavosťou pristavili
a pousmiali nad vtáčou roztopašou. Holuby si užívajú kúpeľ na verejnosti.
Boli tri a jeden samček neprestajne odháňal druhého. Ten bol zase neodbytný,
túžbou zaslepený a nevnímal, že prebýva. Puchratá samička sa tvárila, že
sa jej to vlastne netýka.
Slnko
sa bez okolkov prepasovalo pomedzi mraky a na plné pecky rozžiarilo
ulice Malagy. Mláky ako šibnutím prútika vysychali, do ulíc sa vyrojili
cudzinci a zrazu to bol akoby celkom iný deň. Ťahalo ma k moru, ako
keď opitého kroky vedú domov a išla som intuitívne za ním, za jeho vôňou, ktorú
som už s určitosťou rozpoznávala, moje nozdry ju vetrili a vysielali
šťastné správy do mozgu. Míňala som tvrdeným sklom ohradený
opevnený staroveký amfiteáter pod holým nebom Theatro Romano. Okolo sa na
neveľkom námestí hrčili turisti a fotili ako zmyslov zbavení. Stredovek
uprostred 21. storočia. Dnu sedelo zopár odhodlancov a čierna mačka, tá
nepotrebovala vstupenku, sedela ako sfinga kúsok od popisnej tabule,
ďaleko od ľudí. Uhrančivo ich hypnotizovala. Mala oči presne ako mačka
katarská. Do Afriky nebolo ďaleko. Davy ju neregistrovali a sústredili
sa na rozpadajúce sa hľadisko, nad ktorým sa rozprestierali hradby pevnosti
Alcazaba. Zobrala som si na ňu Sigmu, zaostrila a dostala ju
bližšie, mačka bola krásna v nehybnosti, nezväčniť ju by sa rovnalo hriechu.
Niekedy sa oči dotýkajú viac ako kedy ruky mohli. Pouliční umelci vykladali
svoje nástroje z ošúchaných obalov, kaviarnici vankúše na stoličky, začínal im
všedný deň, iba tváre, čo prechádzali okolo nich sa menili. Keď sa
námestie začalo zapĺňať cudzincami, šla som si po svojom. Zdiaľky
plačlivo znel sugestívny saxík Kennyho G.. Svetlozelené papagáje škriekali a
prelietali z palmy na palmu, ohromná a prekrásne vystavaná miestna
katedrála sa mi velikášsky posmievala, že som len zrnko piesku vo vetre a
ja som sa uvoľňovala v tej cudzote nového južanského mesta a čím viac
som spoznávala jeho zákutia, tým mocnejsie som sa utvrdzovala:
–"Áno,
som tu správne."
Kráčala
som nenáhlivo k moru, aspoň som odhadovala, že smerujem k moru, keď som
prechádzala úzkymi uličkami, ktoré tak veľmi obľubujem a ktoré vystavala
história a vychodili ľudia v storočiach. Nie, nebolo to moje mesto, a
predsa bolo príjemné pozorovať ho uprostred jari, spláchnuté dažďom, voňavé
šťavnatou zeleňou a kvetmi v rozpuku. Ocitla som sa na rohu ulice a zbadala
obrovský strom, mal kmeň spletito rozkorenený a jeho bohatá koruna
siahala až na opačnú stranu ulice. Obďaleč stál druhý, prvému podobný
strom. Prekročila som rebelantsky nízky plot a dotkla sa ho dlaňou, život v ňom
opojne pulzoval. Nebol tu nikto, aby ma upozornil, že prekračujem hranice a
porušujem pravidlá. Korene oboch stromov boli nezávislé od seba, preto rástli
slobodne, každý mal svoj kmeň komplikovane spletitý a uzavretý - hoci všetko v
ňom so všetkým súviselo - a iba ich koruny sa v radostných dotykoch prepletali,
ihralo to v nich a vedela som si celkom presne predstaviť, že v horúcom lete
spoločne vytvárali okoloidúcim príjemnú tôňu. Kúzelné.
A čo bolo ďalej?
Príbeh z Malagy,
druhá časť
