Ergoterapia ako skutok lásky

„Práca vylieči ťažkosti lepšie ako whisky.“ — Thomas Alva Edison

Takto týždeň som štvrtkový podvečer  strávila v kruhu pacientov Centra pre liečbu drogových závislostí v Považskom Chlmci. Je to zariadenie, ktoré je súčasťou žilinskej fakultnej nemocnice a funguje od 1.7.2004. Centrum sa zaoberá liečbou závislostí látkových - alkoholovej závislosti, iných nealkoholových závislostí – marihuana, pervitín, opiáty, prchavé látky atď., ako aj liečbou závislosti od hazardnej hry, teda gamblingu. Dostanete sa k nemu cestou okolo skládky odpadov. Liečbu závislostí  realizuje ambulantnou formou alebo ústavnou formou. V rámci doliečovacieho procesu centrum ponúka stretnutia skupiny abstinujúcich závislých v Klube závislých pri CPLDZ. Neveľký kaštieľ  bledomodrej farby sa rozprestiera  neprehliadnuteľne, a predsa mimo zraku bežnej premávky a verejnosti,   v uzavretom areáli na okraji lesa neďaleko mŕtveho ramena Váhu, v bezprostrednej blízkosti policajnej strelnice. 

Priniesla som so sebou všetko potrebné a vedúcu zariadenia som prosila o jediné – aby sa našej aktivity zúčastnili tí pacienti, ktorí naozaj chcú. Aby tam neboli „dobrovoľne nasilu“. Prišli. Po neformálnom zoznámení a podaní si rúk sme si  vzájomne dohodli pravidlá hry. Ľudia, ktorí stáli predo mnou, dostali moje slovo, že zachovám ich anonymitu – najmä pri fotení. Predstavila som im v krátkosti  seba a svoj blog Na háji, ktorý si píšem deviaty rok. Čo začalo ako vypĺňanie času popri materskej dovolenke s dvomi synmi, pokračuje aj ako zápisník z ciest po svete. Fotografia ako okno, cez ktoré vnímam život zblízka. Literatúra a hudba ako  únikový východ, keď sa naopak potrebujem životu  vzdialiť.  Trpezlivo si ma vypočuli a ja som sa pokúsila vysvetliť  zmysel nášho stretnutia:

•  vyjadriť  aspoň symbolicky spolupatričnosť a podporu v náročnom boji
•  zamestnať   ruky 
•  v  dušiach prebudiť  dieťa
• vyvolať  dávne spomienky
• pričarovať ducha Vianoc

Z CD prehrávača niekto zahral koledy, zasvietili  sme vianočný stromček a spoločnými silami sme sa pustili do pečenia medovníčkov. Pracovali sme v dvoch skupinách, jedni sa venovali medovníkom, druhí v čistých dlaniach tvarovali vanilkové rožteky.  Medovníkové cesto je potrebné  vyvaľkať, medovníky povykrajovať, trebárs aj formičkou veľkonočného zajaca, no a čo. Po upečení sa potierajú žĺtkovou glazúrou, aby boli lesklé. Vanilkové rožteky sa obaľujú v  zmesi vanilky a práškového cukru. Plechy v rúre treba striehnuť, aby pečivo nezhorelo, všetky použité pracovné pomôcky poumývať, nechať po sebe poriadok. To všetko sú práce, ktoré potrebujú šikovné a ochotné ruky a tie som v tejto partii našla. Jedného mladíka som poprosila, aby vylúskal  za vrecko vlašských orechov, tie sme vtláčali do medovníkov pred upečením. Najprv sa zobral von aby našiel  vhodný kameň, potom si natiahol kapucňu od mikiny cez hlavu a vo svojej bubline vytĺkal oriešky, radosť pozerať. Bol rád, že sa mu ušla práve táto práca, zmienil sa, že aj doma to robievali. Netrvalo dlho a z kuchynky sa do spoločnej jedálne niesla vôňa  vanilky,  čochvíľa aj vôňa medovníkov. Vôňa žartov a mužsko - ženského prekárania.  Poznáte krajšie vône Vianoc? 

Ako sa odmenili oni mne? Zdieľali so mnou odpovede na niektoré otázky, ktoré som im položila. Odpovede, ktoré tých, čo by zaváhali, mohli presvedčiť, že pacienti centra pre liečbu drogových závislostí sú ľudia ako my. Do situácie, v akej sa momentálne nachádzajú, sa môže dostať hocikto z nás a našich blízkych. A to ešte neotvorili liečbu virtuálnych závislostí. Nikdy nehovor nikdy.  Držím týmto ľuďom ktorých som vo štvrtok večer stretla palce, aby svoju závislosť položili na lopatky. O rok pôjdem zas a dovtedy ešte chlieb napečieme a kurz varenia absolvujeme, pravdaže v inej zostave, lebo noví pacienti do zariadenia  prichádzajú každých desať týždňov. V tme začínajúceho decembrového večera štyridsaťšesťročná žena vo mne čakala na zástavke na autobus, keď tu pocítila na nose prvé vločky snehu.  Vie, že toto sú možno kvapky v mori. Avšak kvapky,  ktoré majú silu dať zmysel inak všednému dňu – tomu môjmu. 

Úlomky ich vianočných príbehov:

48 – ročná žena prezrádza svoju najväčšiu závislosť, ktorou sú jej deti , vnúčatá a mama. Praje si, aby sa celá rodina zišla k štedrovečernému stolu a aby spolu strávili najkrajšie sviatky v roku. Spomína si, ako sa ako rodina stretli na polnočnej omši a v kostole spievali krásne vianočné koledy. Keď bola malinká, dostala bábiku, ktorá sama stála a toto je najkrajší vianočný darček aký kedy dostala.  A čo najkrajší darček  ktorý darovala? Bolo to oznámenie, že čaká svoje prvé bábätko. Toto ma dojalo, lebo aj my sme dostali takýto vianočný darček od nášho najmladšieho syna, ktorý bol počatý rovno na Mikuláša a pri spoločnom zdobení vianočného stromčeka som musela odmietnuť tradične podávaný gintonik od môjho partnera z toho najkrajšieho dôvodu.

34 – ročná žena priznáva že medzi jej závislosti patrí alkohol a telefón. Praje si zdravie pre všetkých a Vianoce prežité v kruhu svojej rodiny. Najmilšou vianočnou spomienkou sú chvíle, keď ako malé deti boli spolu všetci pri stromčeku a verili, že Ježiško priniesol darčeky. Jej najkrajším darčekom bolo narodenia  syna, to že sa narodil zdravý a všetko prebehlo bez komplikácií. Jej syn bol zároveň tým najkrajším vianočným darčekom, keď ho svojmu manželovi darovala v autosedačke aj s červenou mašľou rovno pod stromček.

43 – ročný muž uvádza, že alkohol je jeho najväčšou závislosťou a praje si aby sa z tejto závislosti dostal. Spomína si, ako dcérke kúpil psíka bijona pod stromček, dali mu meno Vločka. Myslí si, že všetky darčeky, ktoré dávame od srdca sú tie najkrajšie.

36 – ročná žena sa netají a za svoju najväčšiu závislosť považuje deti, manžela, rodinu. Praje si aby viac nepožila alkohol a návykové lieky. Spomína si, ako jej syn raz dostal pod stromček notebook a od šťastia sa povracal. Pod vianočným stromčekom ju veľmi potešila drahá kozmetika, šťastné deti a spokojný manžel, ktorého obdarovala hodinkami a náramkom.

27 – ročný muž má krásnu závislosť a tou je hudba. Praje si mať vždy hudbu so sebou. Najmilšou vianočnou spomienkou je, keď dostal diskmen, no a MP4 –ka bola tým najkrajším vianočným darčekom, ktorý neskôr tiež dostal. To, že poslúchal (v zmysle, že bol dobrý), bolo najkrajším vianočným darčekom, ktorý on v živote dal iným.

46 – ročný muž považuje za svoju najväčšiu závislosť alkohol a preto jediné, čo si praje, je zbaviť sa alkoholu a byť s rodinou. Spomienka na spoločnú večeru s celou svojou rodinou je zároveň jeho najmilšou vianočnou spomienkou. Za najkrajší dar považuje svoje deti a to že sú zdravé. Svoju lásku k blížnym vníma ako dar, ktorý v živote dáva on a verím, že nie len  na Vianoce.

55 – ročný/á uvádza, že najväčšou závislosťou, ktorú teraz pociťuje je svietiaci vianočný stromček s rodinou pohromade. Praje si šťastný úsmev na tvári a spomína si na rozžiarené očká vnučky pod stromčekom. Najkrajším vianočným darčekom, čo v živote dostal/a bol drevený traktor s veľkými zadnými kolesami. A ten ktorý dal/a?  Bicykel pre dcéru ako splnené prianie.

Milan posiela vianočný pozdrav Bohu (jeho prosté prianie ma dojíma):

„Nech opatruje moju rodinu aby bola zdravá a veselá.“

Želka posiela vianočný pozdrav svojej rodine:

„Chcem prežiť v pokoji a šťastí Vianoce. Bez liekov a alkoholu. A aby to tak bolo stále. Pohodu a lásku v rodine.“

Jožka posiela pozdrav svojmu otcovi:

„Aj keď si tu už neni  medzi nami tridsať rokov, stále ťa ľúbim a stále prestieram aj pre teba alebo pre pocestného, tak ako si ma to naučil.“

Monika posiela vianočný pozdrav svojmu dedkovi:

„Dedko, dúfam, že sa tam máš dobre a strašne mi chýbaš.“

Vianočný pozdrav  otcovi:

„Ak existuje nebo, dúfam, že sa na mňa dívaš a bdieš nad mojimi krokmi.“

Ján posiela vianočný pozdrav sestre Katke (33)

„Drž sa mi tam v nebíčku. Hádam sa tam stretneme, sestrička.“

Lukino posiela vianočný pozdrav Matúšovi:

„Do Neba: Dávaj tam zhora na mňa pozor a nevystrájaj bezo mňa, raz sa stretneme, bráško :) “

♥♥

POŽIČOVŇA TICHA

JÁN MARTON - POŽIČOVŇA TICHA

(laický čitateľský komentár)

Už tušíte, čo budete čítať v najtichšie ráno v roku? Také ráno nastáva po štedrovečernej noci, aspoň ja ho tak cítim. Deti dlhšie spia, ľudia oddychujú vo svojich vyhriatych posteliach. Dospávajú večer plný radostného rozruchu a spoly prebdenú noc. Zo vzdialenej diaľnice nepočuť hukot áut ani sirény sanitiek. Na cestách sú len tí, čo musia. Všade hojnosť jedla a podarúnkov, netreba postaviť polievku, či upiecť chlieb, nanajvýš zaliať kávu. Nič, len ticho. Vstanem skoro a bez budíka, tak ako vždy a možno aj o niečo včaššie, nech natiahnem ránu tiché chvíle, sú vzácne. Po toalete za sebou nespláchnem, aby som nezobudila deti a najmä neposedné šteňa, ktoré striehne na môj prvý pohyb. Zažnem stromček, zapálim kahance v svietnikoch a prehltnem tabletku na tlak. Zapijem pohárom vody a rituálne zajem oblátkami od mojej najlepšej svokry Lyduš. Schrúmem ich jednu po druhej v kresle. Najprv ich zlepím  medom a prihodím plátky cesnaku. Viem, budú  mi z nich padať odrobinky za pyžamo, do deky a  pomedzi stránky knižky.  Nevadí. Do uší si (potichu) pustím posledný album Katky Málikovej alebo nadpozemsky krásny Ghosteen od Nicka Cavea.  Zrak mi bude zabiehať k tisíckovým puzzle pod stromčekom - ich čas nastane až keď sa vrátime od našich, večer na Štefana - v najtichšie ráno v roku.

Deviata zbierka básní Jána Martona, ktorá nesie samovysvetľujúci názov POŽIČOVŇA TICHA obsahuje päťdesiattri básní. Plynule nadväzuje na predchádzajúcu zbierku ľúbostnej poézie Nemenná z roku 2017 a predsa je o poznanie iná.

S rukami vo vreckách sa hrbia pred pasážou.
On: – Neverím na lásku. Teda na tú tvoju, aby som bol presný.
Ona: – Moja láska existuje. Či na ňu veríš alebo nie.

On je jeden. Ona nie je jedna. Je ich viac a koľko je viac? To vie iba on. Ony. Nevedia o sebe, v najlepšom prípade len niečo tušia. A tak vedno i jednotlivo navštevujú Požičovňu ticha, skôr jednotlivo. "Láska je všetko.", taká bola odpoveď Marián Vargu, nezaváhal ani na sekundu. Láska je uzavretý kruh, ktorý svieti široko-ďaleko ako horiaca fakľa. Zatiaľ čo ticho je nerovná čiara krvácajúca do strán, čiara bez začiatku a bez konca, miestami rúca priehrady, miestami sa  stráca v útrobách zeme a niekde, nevedno kde, znovu vyviera. Básnik a  múzy si požičiavajú krájateľné ticho. Vdychujú ho a dovolia mu, aby nimi prestupovalo...potácajú sa ním.  Lebo len ticho, čo i požičané,  má  schopnosť ukázať nám po čom túžime. Ticho nie je prázdne, je naplnené výkrikmi a odpoveďami, ktoré sú jednoznačné - niet spôsobu ako páliť neexistujúce mosty. Na ticho sa nevzťahujú žiadne zľavy a akcie. Reklamu na ticho by ste márne hľadali, možno v nejakej obohranej slovenskej pesničke.  Ticho je podpultová záležitosť a nie je na predaj za výhodnú cenu. Dotknú sa ho iba tí, čo sa vedia stíšiť. Prijať ho, ustáť a vrátiť ho späť vo veľmi  tesnej prihrávke. Šibenica a vinkel sa nepočítajú.

Ján Marton so svojou poéziou, ktorú tvorí od rannej mladosti, debutoval ako tridsaťročný a do širšieho povedomia slovenskej literárnej scény sa  dostal ako autor dvoch románov a ôsmych básnických zbierok. Napísal niekoľko precítených hudobných textov. Rád vo svojej tvorbe premieta svojich obľúbencov literárneho neba. Pozorný čitateľ neprehliadne, že k nim radí  Mitanu, Váleka, Urbana a ďalších. Vďaka za výnimočných autorov dnešných dní. Ozvláštňujú ich netušeným. Majú schopnosť pozliepať slová polámané na polceste do hojivých obrazov. Svet nám so všetkými hrôzami a katastrofami na dennom poriadku pred očami civie do šedivej a otupuje naše zmysly. Milujúci otec, J. Marton mladší, pôvodom  zo Svitu, ho svojim zemitým umením vyfarbuje sťaby vodovými farbami. Ťahá ho to k vlastným koreňom, zároveň však ubezpečuje svoje koruny a dovoľuje im otvárať nové výhonky a klíčne lístky. Vedomý si ich spletitej krehkosti a  sily. Nasvedčuje tomu aj  fakt, že tie najkrajšie verše venuje svojej mame, dcérke, životnej partnerke. Lyrizuje v neviditeľných kontúrach. Tvorí bez hraníc a niektoré rýmy tónuje do stratena. Občas zasiahne a hotovú krásu svojich voľných veršov počmára. Zjazví ich spŕškou vulgarizmov, ktoré  patria k životu, nebuďme  prepiato úzkostliví!

.

Len pár odpovedí

Máš oči a krídla,

vynorené z duše vlastných otázok.

A odpovedí.

Býval som rovnako mladší

a menej nemý.

Dnes viac mlčím.

Čerpám z tvojich odpovedí.

Ty sa usmievaš a pýtaš:

bol si vtedy ako ja?

Rovnako tak mamin?

Rovnako tak malý?

Bol som celý.

Celý ako ty, len rovnako menej nemý.

.

Dobrú báseň,  rovnako šálku čaju, keď si chceme  v pokoji vychutnať, tak vyhľadáme tiché miesto.  Zbierka POŽIČOVŇA TICHA obsahuje citovo previazané a vyzreté básne.  Metafory zoškrtané nemenným rukopisom sú nositeľmi vnútorného emočného obnažovania autora (od citoslovca au! požívaného na vyjadrenie bolesti), s prihliadnutím na to, že emócie sú o dve stotiny rýchlejšie ako myšlienky.

.

Motýľ

Krátke a tak intenzívne

sú noci mojich stotín

keď krídlami z prachu

mávaš tesne pod slnkom.

Či sa ti to hodí

a koľko je hodín.

Smiem sa pozrieť

do tvojich novín.

Že čo čítaš

a čo si ráno oblečieš?

Akou farbou budeš splývať,

a čo tvoja pieseň?

Intenzívne a tak inak krátke

sú mávnutia

tvojich krídel

v bruchu mojich tajuplných múk.

Svietiš.

.

Martonove básne si pýtajú premostenie s obrazmi španielskeho maliara Francisca Goyu, ktorý vynikal psychologickým pozorovacím talentom a na rozdiel od poetov vyobrazených ľudí neprikrášľoval. Stojím v obrazárni a nech nahliadnem do tváre maľovaného objektu z akéhokoľvek uhla v miestnosti, mám neurčitý pocit, že  neprestajne hľadí priamo na mňa. Áno, viem. Na rovnakom princípe funguje aj portrétová fotografia. Príjmite moje pripodobenie aspoň pre tento moment, prosím! Básnik píše báseň a v dyme z predstáv vidí  múzu. V jeho diele však nachádza svoje obliny a priehlbiny, raj i očistec celý zástup čitateliek. Dotýka sa ich tak veľmi, že sťahujú piesne, e-knihy, obrúčky i nohavičky... Zdalo by  sa, že každá druhá sa cíti byť tou jedinou. Je naozaj jediná?  A čo všetky tie lásky, ktoré mu vykričali: „Básne alebo ja?!“? Predstavujem si, že príležitostne si na ne spomenie. Napríklad vtedy, keď dopíše niektorú z tých dlhých  šialených a šialene dobrých básní a stlačí pukačku s mentolom na svojej šiestej cigarete.

V závere ako pravidelný odberateľ jeho slov kladiem  netrpezlivú a vlastne zbytočnú otázku. O čom bude ďalšia kniha vnímavca Martona? Mohla by byť, čo ja viem, o päťrozmerných vzťahoch. Takých, čo po vyčistení všetkých blokád vibrujú na celkom iných frekvenciách. Bude ako bude. Teším sa!
 

(Pozn. aut.: Komentár zverejňujem namiesto vianočnej poviedky, k napísaniu ktorej som bola priateľsky vyzvaná. Nepodarilo sa mi ju k termínu uzávierky nielenže dokončiť, ale ani začať. Nech mi je odpustené.)


POŽIČOVŇA TICHA
Autor: Ján Marton
Vydavateľ: Hladohlas Group, spol. s r.o.
Rok vydania: 2019
Počet strán: 76
Väzba: pevná
Jazyk: slovenský
ISBN: 978-80-8216-002-7