O vianočnom stromčeku

Vianoce môjho detstva boli o tom, že stromček nebol dokonalý, vždy bol trochu nakrivo. Zdobil sa vpredu a vzadu narovnako. Musel byť z každej strany symetrický a rovnomerne ozdobený. Vešať na stromček mohol len otec, my deti sme mu smeli ozdoby  podávať. Neskutočne sme sa na to tešili. Kým sa stromček dostal do našej obývačky, otec ho dvakrát naporiadok zapil. Na jeseň išli chlapi stromky do hory vyberať a označovať, potom týždeň pred sviatkami odrezať. Keď sa stromček tesne pred Vianocami ocitol v pivnici, už sme sa naň s mladšiu sestrou nedočkavo triasli. V predvečer Vianoc ho otec vyniesol a osadil do stojana. Veľa pri tom "bohoval a kristoval". Nakoniec mama vzala špagát a o garnížu ho pri špici uviazala a dorovnala. Ach, ako len rozvoniaval. Keď som šla večer späť, ešte som raz nazrela do obývačky, či tam naozaj stojí. Zdobenie stromčeka sa konalo na Štedrý deň dopoludnia - a bol to totálny (otcov) systém. Najskôr svetielka.  Tie pravdaže pár dní predtým odskúšal, pokazené vymenil a celú reťaz sfunkčnil. Kým ich zavesil a hlavne rozmiestnil ku svojej spokojnosti,  pospomínal všetkých svätých. Potom nahodil špic, veľké gule, malé gule, kvaple. Nasledovali nugátové salónky obalené v papieri - obaly mama  nastrihala z jemného  papiera v bielej alebo pastelovej svetloružovej farbe v čase adventu po nociach na tenké strapce a ešte ich našuchorila, boli krásne. Keď boli sviatky v plnom prúde, milovala som neskoro  večer sama sledovať telku v tme  pri vysvietenom stromčeku. Iba som rukou siahla dozadu a zvesila salónku, teda dve, spolu zviazané. Opatrne vybalila nugátový cukrík a slastne ho zjedla, až kým sa nerozpustil. Najprv jeden, potom druhý. Niekedy oba naraz, mala som plné líca nugátu. Obal zo salónky som naspäť zatočila, aby vyzerala neporušene a akože plný nugátového cukríka  a zavesila na pôvodné miesto. Po salónkach sme na stromček vešali 'čukoládové'.  V tomto štádiu už otec poľavil, takže sme mohli i my zdobiť. Samozrejme nás v jednom kuse džubal, aby sme vešali aj dozadu, aj dolu..Všade rovnako. "Čukoládové"  boli domáce čokoládky zabalené do rôznych ozdobných staniolov. Vyrábali sa vždy u babky v kuchyni sediac na štokrlíkoch, v niektorú adventnú nedeľu. Babka do veľkej misy zamiesila ceru, kakao, práškový cukor a rum. A nevedno čo ešte, recept sa neuchoval. Urobila zmes, ktorou sme plnili všakovaké formičky vystlané kúskami staniolov. Tie sa uzavreli a vyklopili na plech. Keď po týždni poriadne stvrdli, navliekli sa v ďalšiu nedeľu ihlou na  nitky a boli pripravené na stromček. Jesť sa to nedalo, aspoň mne nechutili, ale stanioly boli kadejaké (predstavte si napríklad taký staniol z Fidorky), z roka na rok odkladané.  Keď sa čukoláda vybalila, staniol sa pekne vyrovnal a odložil - zas k roku. Nedajboh ho zahodiť, zhužvať. Keď sme cez rok jedli Fidorky, či nejakú lepšiu bonboniéru, stanioly sme s patričným uspokojením (pierko k pierku) nechtami vystierali a odkladali na tento účel. Mávali sme borovicu a musela mať čo najviac polí. Otec pochádzal z deviatich súrodencov a v čase vianočných sviatkov sa rodiny navštevovali a stromčeky porovnávali. Samozrejme ten náš bol vždy najkrajší, aspoň podľa môjho otca a doteraz to tak je, ani brvou nemihne, keď to tvrdí. Ujo Toňo,  švagor otca a jeho bratov  (ten,  čo dal Biokovo v jarmilkách) mával smrečok a nad smrekom sa sa Drábikovci vždy uškŕňali.  Vianočný strom - to musela byť poriadna borovica na pol izby, aby sa im to rátalo . S dojatím si na tieto vianočné rituály môjho detstva,  ktoré sa každoročne opakovali, spomínam.