Spomienky na Katar

Pôvodným účelom cesty do Kataru malo byť  zabezpečenie doprovodu pre sestru Gabiku a jej tri dievčatá pri návrate  na Slovensko pred Vianocami. A pravdaže návšteva ich katarskej domácnosti. Naša cesta postupne  nadobudla poznávaci a cestovateľský charakter. Pre mňa mala od začiatku až do konca  odpočinkový a myšlienky upratujúci rozmer. Túžba namočiť aspoň špičky nôh do mora ma prenasledovala po celý rok 2017 a v decembri sa mi aj splnila. Ďakujem.  Vyrazili sme v trojici Bea, Bibka a ja. Naposledy sme takto spolu boli pred trinástimi rokmi na pobytovom zájazde v chorvátskom Tučepi a bola to humorná dovolenka, čo sa znovu zopakovalo. Mala som jedinú starosť - teda okrem ukončenia pracovných povinností, zbalenia sa a odobrania sa od rodiny v hektickom čase Mikulášskych besiedok. A to - vytlačiť naše letenky, cestovné listky a Rudove  podrobné inštrukcie k  sedemhodinovému letu do Dohy, s päťhodinovým prestupom v Istanbule. Zdalo sa mi, že som tentokrát na nič nezabudla. Totižto vždy na niečo zabudnem. Bola som o tom vnútorne presvedčená, že som na nič nezabudla, keď som sa  lúčila v primrznutom ráne s Gordonkom a nechala ho prebehnúť sa v čerstvo napadanom snehu. V duchu som  si kontrolovala zoznam vecí. Napravo sa lúčil mesiac, po ľavej ruke vychádzalo slnko a v hlave vzrušenie zo začínajúcej sa cesty. Úžasné ránko na rozlúčku s domovinou. Preto som kukala na Beu ako puk, keď pri nastupovaní do autobusu Bratislava - Viedeň letisko vypýtala odo mňa  cestovné lístky.  Tie som niekedy v novembri, ihneď ako mi ich poslala pri zabukovaní,  vytlačila. Zabudla som ich na parapete v kancelárii. Bea mi venovala pohľad, ktorý nebudem popisovať. Pohotovo našla naše lístky v telefóne na gmaili. Mohli sme konečne nastúpiť do autobusu  a opustiť upršanú Bratislavu.  Do Kataru sme okrem obľúbených slovenských sladkostí deťom a dospelým pratali domáce klobásky a Bibka aj horčicu a veľkú tresku pre Ruda ("dúfam, že sa mi tá treska nerozdrbe po celom kufri") a Savo, lebo v Katare nemajú. Áno, Savo sa jej v batožine rozdrbalo. Nedala ho do sáčku, iba do alobalu. Spomenula som si, ako som pred sto rokmi vybalila v Havane u pani Heleny svoj  napchatý ruksak. Sprchový olej zn. Nivea bol v ňom vyliaty skrz - naskrz, ruksak ním vonia možno ešte aj  dnes. Cesta tam (a rovnako tá spiatočná) prebehla hladko, bez ďalších problémov. 

Som hriešna duša a úprimne rada robím dobré skutky, nech sa to vyrovná.  Preto ma potešilo, že som starému pánovi, ktorého pohlcovala pohybujúca sa masa cestujúcich, vypľutých z rôznych letov  a presúvajúcich sa v smere "TRANZIT", v poslednej sekunde na eskalátore podala "It's yours, Sir?" jeho sáčok s liekmi (kvantum liekov). Sáčok mu vypadol a on to nepostrehol. Nebola som si istá, či vypadli jemu. Najskôr som oslovila iného pána, jeho neboli. Keď som potiahla za rukáv toho správneho,   zasvietilo mu prekvapenie  v očiach, po liekoch chniapol a už bol v nenávratne priestoru, ktorý ho odniesol. Usmievala som sa pre seba ako blb,  možnosť poslúžiť neznámemu človeku zásadným spôsobom sa nenaskytne za každým rohom.  V Turecku sme sa prehupli do iného časového pásma  a boli o dve hodiny vpred. Bibka ostala v čase slovenskom a tak sme po cely čas katarský počúvali, čo by a ako by  ona "o takomto čase doma" robila, jedla, zaspávala, vstávala a podobne.  Zaujímalo by ma, či aj kolegom v práci potom rozprávala, že "o takomto čase v Katare" už mala raňajky štastne za sebou atď. Ako ju poznám, tak áno. Je predsa jedno, v akom sme časovom pásme, keď máme k sebe blízko, Bibka.

Haló efekt, t.j. prvý dojem z Kataru bol výnimočne aj ten správny. Ešte som nevidela  pred pristátím za tmy, keď výška lietadla poklesne, tak rozžiarené a vysvietené mesto. Doha sa pri pohľade zvrchu doslova kúpala v zlate. 

Malý,  no významný, Katarský štát  tvorí dvestotisíc domácich  obyvateľov a dva milióny  prisťahovaných (čísla nemusia byť presné, tak mi bolo povedané), ktorí na nich pracujú. Vládne tu emir, jeho podobizeň a tiež štátna vlajka sa nachádzala všade možne, kam sme sa pohli. Zemný plyn a ropa  sú zdrojom neslýchaného bohatstva a moci rozdelenej medzi cca dvadsať rodín. Tie sa od seba odlišujú iba tradíciami a  cudzincov si medzi seba nepúšťajú. Muži Katarci  (v slovenskej komunite tzv. "ľadové medvede") sú ľahko identifikovateľní čistobielym  nažehleným formálnym odevom -  volá sa thawb, na nohách kožené sandále,  sála z nich  vznešenosť a odstup. Nás, usmiate a nezahalené  Európanky vlastne neregistrovali. Ani raz sa mi nepodarilo zachytiť priamy pohľad niektorého z nich a ja som si ich veru poobzerala. Ako keby sme ani neexistovali. Kráčajúci v obchodných centrách v oblaku exotickej vône, do posledného detailu dokonale upravení. Naopak, ich ženy (tzv. "Ninja"), idúce  niekedy aj povedľa, ale väčšinou svojim mužom meter dva v pätách, vedeli pohľadom prebodnúť a to im trčia spod niqabu rozdeleného tenkou šnúrkou iba oči. Tie rovnako voňali vyberanými vôňami, hlboké tmavé oči mali  výrazne nalíčené, tajomne krásne! Zahaľovanie sa od hlavy po päty pre nás nepredstaviteľné, je pre nich otázkou  uchovania čistoty a rodinnej tradície, nie otázkou náboženstva, ako sa u nás nesprávne interpretuje. Nedalo sa prehliadnuť, že sú stále na mobiloch, muži aj ženy. Ženy si často robia selfie, nosia luxusné kabelky. Inak sú to ľudia ako my, rovnako milujú svoje deti. Natáčajú  si ich a fotia pri každej príležitosti, povzbudzujú svoje ratolesti pri vystúpeniach a pri športe zbožňujúcimi pohľadmi, rovnako ako to robia iní rodičia kdekoľvek vo svete. Domy majú prísne rozdelené na mužskú a ženskú časť. Gabika kedysi  viezla najstaršiu Anetku na detskú party do katarskeho domu a keď ju služobná voviedla dnu k panej domu, tá ju vítala v džínsoch a tričku. Rozpustené vlasy mala husté a dlhé, bola to kúzelná mladá žena.A také sú vraj mnohé, pod vzdušným zahaľujúcim odevom, odkrývajúcim len oči.  Mnohoženstvo, ktoré je  u islamistov  povolené znamená, že muž musí všetky svoje ženy rovnako zabezpečiť, uspokojiť a žiadnu nesmie v nárokoch ukrátiť.  Všetky musí milovať rovnako.To sa dá??

Doha, Katar je jedným z najbezpečnejších miest pre život na svete. Domy a autá si majitelia nezamykajú, policajtov sme nikde nevideli. Všade rozľahlé,  umelo zavlažované parky, štýlové a husto vybudované osvetlenie, prebiehajúca výsadba farebných kvetov tvoriacich obrazy a vzory popri cestách. Kilometre kvetmi vyzdobených ciest. Gabika povedala, že koľkokrát ani stavba nie je poriadne ukončená a  pozemok už upravujú, osádzajú trávnikom a palmami.  Hlavne nech to dobre vyzerá. Kvety zasadia v novembri a pozbierajú v apríli a tak dokola. Sú velikášski, radi vytvárajú  dojem, ktorý má cudzinca ohúriť.  Dojem,  dojem, dojem. Nepredstaviteľné plytvanie a spotreba na každom kroku. Pred tridsiatim rokmi tam bola púšť  a tak si viete predstaviť tempo výstavby. Športové štadióny, mrakodrapy, obchodné a nákupné centrá. Navštívili sme nákupné centrum Villaggio, navodzujúce dojem, že sa prechádzate uličkami Benátok, vrátane stropov, ktoré imitovali podvečernú oblohu. Musela som sa smiať, ked Gabika spomenula, ze Rudov  nesplnený sen je, aby sa stará mama Hanka a babina Majka plavili v gondole cez Villaggio (pozn. babky strávili na jar 2017 v Dohe jeden mesiac).

Villaggio

Villaggio

Keď tankujete v Katare, z auta sa nevystupuje. Iba cez okienko podáte zriadencovi hotovosť. Premávka v Dohe  je  šialená, všade štyri prúdy sem, štyri prúdy tam, plné silných áut. Radi vytrubujú a Gabika si nedáva servítku pred ústa, šikovne kľučkuje, ako by sa tam narodila . Väčšie auto, vyšší spoločenský status. Ulice a chodníky sú ľudoprázdne. Peši tam nikto nikam nechodí.  Nevideli sme živej duše na prechádzke so psom a ani zatúlaného psíka sme nevideli, iba zopár túlavých mačiek. Na poloslepé novorodené šteniatka zo starého trhu  Soug Waqif  napchaté v kovových klientkach a ich plač sa nedá zabudnúť, to sme nemali vidieť, srdcia nám pukali. Nie je nič neobvyklé stretnúť v Katare dvoch mužov ruka v ruke. Môže to byť otec a syn, ale aj nemusí.  Na starom trhu sa zjednáva, tak ako je to bežné v moslimských krajinách, a vždy dostanete zľavu. Nám zjednávala Bea a bola obratná.

West Bay, Doha

Veľká mešita s točeným minaretom

Veľmi sa mi páčilo v škole, do ktorej dve staršie dievčatá chodia. Výučba prebieha v angličtine, učia sa tiež arabsky, francúzsky. Navštevujú ju katarské deti a deti rodín z celého sveta, ktoré v Katare žijú. Deti sa učia komunikovať v tolerencii voči iným národnostiam, prirodzeným spôsobom vnímajú ľudskú rôznorodosť. Pravidelne vystupujú na celoškolských ročníkových podujatiach, kde si cibria  prezentačné schopnosti pred publikom. Tí najlepší a tiež celé triedy sú ohodnocovaní  a motivovaní napredovať rôznymi oceneniami, projektami a výzvami. Rešpekt detí voči učiteľom je prirodzený, jeho súčasťou nie je strach, no úcta. Stačilo slovo a vo veľkej aule plnej malých detí  nastalo hrobové ticho. Priestory a atmosféra školy pôsobia na našinca príjemným dojmom plným veselej kreativity.

Koho zaujíma, tu  nájdete moje  videá z Newton British Academy v Doha (natáčané mobilom):

1. časť dojímavého príhovoru riaditeľa akadémie k deťom. Na príbehu Pinokia vyzýval detičky k tomu, aby milovali pravdu, neklamali a aby vedeli povedať PREPÁČ:  https://www.youtube.com/watch?v=g0zQI_oCfKo

2. vystúpenie Martinkinej triedy:
https://www.youtube.com/watch?v=VGm1hUyVv7E&t=7s

Naši hostitelia nám ukázali mnoho z Kataru v krátkom čase. Výlet do pustatiny k hranici s Bahrajnom sa mi zapísal pod kožu. Z jednej strany tyrkysové more, z druhej ničota. Vietor a omamná vôňa mora. Piesok medzi prstami. Fyzicky som cítila, že mi z hlavy, ako keď padá domino, vyletujú (po desiatkach) stresy, nezmysly, starosti a bolesti duše. Stometrový výbežok do mora naplavený mušľami a kde tu aj krabími schránkami. Iba my a traja anglickí kite surferi, ktorí využívali vietor a preháňali sa vo vlnách hore dolu. Ostala by som tam hodiny a chodila bosky po pláži...pochopila som, že milujem zvuk mojich nôh, ktoré kráčajú a vzďaľujú sa od vecí, ktoré nedávajú môjmu životu žiadny význam. Stále sa to učím.

Promenáda Corniche

Ceiba speciosa -Toborochi tree, tzv. fľaškový strom, v kvete musí byť inak nádherný

Umelo vytvorený ostrov. Perla, Doha.

Brančujeme.

West Bay, Doha

Jeden deň sme sa nechali vyložiť v meste, pili sme kávu na mieste pod holým nebom ďaleko od premávky s miliónovým výhľadom,  okolo našich nôh sa motala malá čierna mačka, či dve. Vošli sme do Múzea islamského umenia a s úžasom v ňom zotrvali niekoľko hodín. To bolo pekné. Pozoruhodný  priestor a nálada v ňom.  Zase tie výhľady, hra svetla. Demonštrácia ľudského umu a  predstavivosti.  

Múzeum islamského umenia

Mám mnohé vysnívané miesta na našej krásnej Zemi, kde by som si priala ocitnúť sa.  Dotknúť sa ich pohľadom, zažiť ich. Katar k nim nikdy nepatril, no nebanujem. Naopak. Ďakujem za  možnosť vidieť celkom iný svet, skúsiť príbeh z Orientu na vlastnej koži. Niekedy snívame o niečom a strádame nemožnosťou uskutočnenia našich snov. Pritom stačí málo a realita nás vypĺňa. Vypĺňa tak, že nie je čas na snívanie ani potreba snívať nad rámec. Ďakujem všetkým, ktorí mi umožnili cestu absolvovať. Ďakujem aj tým, čo ma na nej doprevádzali a mohla som vďaka nim prežiť malé zázraky nemerateľných rozmerov. Unavený balónik mojich nádejí  tak mohol znovu nabrať objem a silu. Vyletel strmo hore. 

A.

A tu ešte zopár mojich videí nízkej kvality: 

1. https://www.youtube.com/watch?v=SIRDcN9r0VY
2. https://www.youtube.com/watch?v=-cszMPt_3Zg
3. https://www.youtube.com/watch?v=Q4_06jIyCeM
4. https://www.youtube.com/watch?v=qLSkWPNZB9g