POŽIČOVŇA TICHA

JÁN MARTON - POŽIČOVŇA TICHA

(laický čitateľský komentár)

Už tušíte, čo budete čítať v najtichšie ráno v roku? Také ráno nastáva po štedrovečernej noci, aspoň ja ho tak cítim. Deti dlhšie spia, ľudia oddychujú vo svojich vyhriatych posteliach. Dospávajú večer plný radostného rozruchu a spoly prebdenú noc. Zo vzdialenej diaľnice nepočuť hukot áut ani sirény sanitiek. Na cestách sú len tí, čo musia. Všade hojnosť jedla a podarúnkov, netreba postaviť polievku, či upiecť chlieb, nanajvýš zaliať kávu. Nič, len ticho. Vstanem skoro a bez budíka, tak ako vždy a možno aj o niečo včaššie, nech natiahnem ránu tiché chvíle, sú vzácne. Po toalete za sebou nespláchnem, aby som nezobudila deti a najmä neposedné šteňa, ktoré striehne na môj prvý pohyb. Zažnem stromček, zapálim kahance v svietnikoch a prehltnem tabletku na tlak. Zapijem pohárom vody a rituálne zajem oblátkami od mojej najlepšej svokry Lyduš. Schrúmem ich jednu po druhej v kresle. Najprv ich zlepím  medom a prihodím plátky cesnaku. Viem, budú  mi z nich padať odrobinky za pyžamo, do deky a  pomedzi stránky knižky.  Nevadí. Do uší si (potichu) pustím posledný album Katky Málikovej alebo nadpozemsky krásny Ghosteen od Nicka Cavea.  Zrak mi bude zabiehať k tisíckovým puzzle pod stromčekom - ich čas nastane až keď sa vrátime od našich, večer na Štefana - v najtichšie ráno v roku.

Deviata zbierka básní Jána Martona, ktorá nesie samovysvetľujúci názov POŽIČOVŇA TICHA obsahuje päťdesiattri básní. Plynule nadväzuje na predchádzajúcu zbierku ľúbostnej poézie Nemenná z roku 2017 a predsa je o poznanie iná.

S rukami vo vreckách sa hrbia pred pasážou.
On: – Neverím na lásku. Teda na tú tvoju, aby som bol presný.
Ona: – Moja láska existuje. Či na ňu veríš alebo nie.

On je jeden. Ona nie je jedna. Je ich viac a koľko je viac? To vie iba on. Ony. Nevedia o sebe, v najlepšom prípade len niečo tušia. A tak vedno i jednotlivo navštevujú Požičovňu ticha, skôr jednotlivo. "Láska je všetko.", taká bola odpoveď Marián Vargu, nezaváhal ani na sekundu. Láska je uzavretý kruh, ktorý svieti široko-ďaleko ako horiaca fakľa. Zatiaľ čo ticho je nerovná čiara krvácajúca do strán, čiara bez začiatku a bez konca, miestami rúca priehrady, miestami sa  stráca v útrobách zeme a niekde, nevedno kde, znovu vyviera. Básnik a  múzy si požičiavajú krájateľné ticho. Vdychujú ho a dovolia mu, aby nimi prestupovalo...potácajú sa ním.  Lebo len ticho, čo i požičané,  má  schopnosť ukázať nám po čom túžime. Ticho nie je prázdne, je naplnené výkrikmi a odpoveďami, ktoré sú jednoznačné - niet spôsobu ako páliť neexistujúce mosty. Na ticho sa nevzťahujú žiadne zľavy a akcie. Reklamu na ticho by ste márne hľadali, možno v nejakej obohranej slovenskej pesničke.  Ticho je podpultová záležitosť a nie je na predaj za výhodnú cenu. Dotknú sa ho iba tí, čo sa vedia stíšiť. Prijať ho, ustáť a vrátiť ho späť vo veľmi  tesnej prihrávke. Šibenica a vinkel sa nepočítajú.

Ján Marton so svojou poéziou, ktorú tvorí od rannej mladosti, debutoval ako tridsaťročný a do širšieho povedomia slovenskej literárnej scény sa  dostal ako autor dvoch románov a ôsmych básnických zbierok. Napísal niekoľko precítených hudobných textov. Rád vo svojej tvorbe premieta svojich obľúbencov literárneho neba. Pozorný čitateľ neprehliadne, že k nim radí  Mitanu, Váleka, Urbana a ďalších. Vďaka za výnimočných autorov dnešných dní. Ozvláštňujú ich netušeným. Majú schopnosť pozliepať slová polámané na polceste do hojivých obrazov. Svet nám so všetkými hrôzami a katastrofami na dennom poriadku pred očami civie do šedivej a otupuje naše zmysly. Milujúci otec, J. Marton mladší, pôvodom  zo Svitu, ho svojim zemitým umením vyfarbuje sťaby vodovými farbami. Ťahá ho to k vlastným koreňom, zároveň však ubezpečuje svoje koruny a dovoľuje im otvárať nové výhonky a klíčne lístky. Vedomý si ich spletitej krehkosti a  sily. Nasvedčuje tomu aj  fakt, že tie najkrajšie verše venuje svojej mame, dcérke, životnej partnerke. Lyrizuje v neviditeľných kontúrach. Tvorí bez hraníc a niektoré rýmy tónuje do stratena. Občas zasiahne a hotovú krásu svojich voľných veršov počmára. Zjazví ich spŕškou vulgarizmov, ktoré  patria k životu, nebuďme  prepiato úzkostliví!

.

Len pár odpovedí

Máš oči a krídla,

vynorené z duše vlastných otázok.

A odpovedí.

Býval som rovnako mladší

a menej nemý.

Dnes viac mlčím.

Čerpám z tvojich odpovedí.

Ty sa usmievaš a pýtaš:

bol si vtedy ako ja?

Rovnako tak mamin?

Rovnako tak malý?

Bol som celý.

Celý ako ty, len rovnako menej nemý.

.

Dobrú báseň,  rovnako šálku čaju, keď si chceme  v pokoji vychutnať, tak vyhľadáme tiché miesto.  Zbierka POŽIČOVŇA TICHA obsahuje citovo previazané a vyzreté básne.  Metafory zoškrtané nemenným rukopisom sú nositeľmi vnútorného emočného obnažovania autora (od citoslovca au! požívaného na vyjadrenie bolesti), s prihliadnutím na to, že emócie sú o dve stotiny rýchlejšie ako myšlienky.

.

Motýľ

Krátke a tak intenzívne

sú noci mojich stotín

keď krídlami z prachu

mávaš tesne pod slnkom.

Či sa ti to hodí

a koľko je hodín.

Smiem sa pozrieť

do tvojich novín.

Že čo čítaš

a čo si ráno oblečieš?

Akou farbou budeš splývať,

a čo tvoja pieseň?

Intenzívne a tak inak krátke

sú mávnutia

tvojich krídel

v bruchu mojich tajuplných múk.

Svietiš.

.

Martonove básne si pýtajú premostenie s obrazmi španielskeho maliara Francisca Goyu, ktorý vynikal psychologickým pozorovacím talentom a na rozdiel od poetov vyobrazených ľudí neprikrášľoval. Stojím v obrazárni a nech nahliadnem do tváre maľovaného objektu z akéhokoľvek uhla v miestnosti, mám neurčitý pocit, že  neprestajne hľadí priamo na mňa. Áno, viem. Na rovnakom princípe funguje aj portrétová fotografia. Príjmite moje pripodobenie aspoň pre tento moment, prosím! Básnik píše báseň a v dyme z predstáv vidí  múzu. V jeho diele však nachádza svoje obliny a priehlbiny, raj i očistec celý zástup čitateliek. Dotýka sa ich tak veľmi, že sťahujú piesne, e-knihy, obrúčky i nohavičky... Zdalo by  sa, že každá druhá sa cíti byť tou jedinou. Je naozaj jediná?  A čo všetky tie lásky, ktoré mu vykričali: „Básne alebo ja?!“? Predstavujem si, že príležitostne si na ne spomenie. Napríklad vtedy, keď dopíše niektorú z tých dlhých  šialených a šialene dobrých básní a stlačí pukačku s mentolom na svojej šiestej cigarete.

V závere ako pravidelný odberateľ jeho slov kladiem  netrpezlivú a vlastne zbytočnú otázku. O čom bude ďalšia kniha vnímavca Martona? Mohla by byť, čo ja viem, o päťrozmerných vzťahoch. Takých, čo po vyčistení všetkých blokád vibrujú na celkom iných frekvenciách. Bude ako bude. Teším sa!
 

(Pozn. aut.: Komentár zverejňujem namiesto vianočnej poviedky, k napísaniu ktorej som bola priateľsky vyzvaná. Nepodarilo sa mi ju k termínu uzávierky nielenže dokončiť, ale ani začať. Nech mi je odpustené.)


POŽIČOVŇA TICHA
Autor: Ján Marton
Vydavateľ: Hladohlas Group, spol. s r.o.
Rok vydania: 2019
Počet strán: 76
Väzba: pevná
Jazyk: slovenský
ISBN: 978-80-8216-002-7