Príbeh z Malagy,  časť druhá

Od mora ma delili štyri prúdy skoro prázdnej  komunikácie pre autá, možno niekde v diaľke práve svietila červená a ja som preto mohla zastať uprostred cesty a fotografovať. Lemovalo ich stromoradie rovnomerne urastených stromov, ich meno som si za otca nevedela spomenúť a už už som ho mala na jazyku. Platany to boli. Mali ani hrubé, ani tenké - také akurát kmene, na povrchu hladké a svetlosivej farby, s tmavšími oblými fľakmi a bohaté koruny.  Stáli v šíku  akoby ich jedna mater mala a šepkali si tajnosti. Na druhej strane cesty, medzi centrom a prístavom sa rozprestiera jedna z najkrajších verejných  záhrad subtropickej flóry v Európe  Parque de Malaga, rozprestiera sa pozdĺž celého prístavu. Z krajana viedla alej paliem okolo chodníka, vinul sa rovnobežne s cestou, bez konca a začiatku. Vo veľkoryso projektovanej širokej časti s lavičkami, fontánami, altánkami a pestrou výsadbou sa premiestňovali  a polihovali  roztrúsení návštevníci. Oddychovali, ako sa im chcelo. Prešla som krížom a vykročila popri prístavom múriku. Kotvili za ním veľké obchodné lode. Vtom moju pozornosť upútalo Centre Pompidou Malaga. Ach, táto sklenená  hračka svetla a farieb!  Sídli pod ňou Múzeum moderného umenia a miestne kultúrne centrum, v bezprostrednom susedstve s  Hard Rock Café.  Zastala som a  vychutnávala si pohľad na jej  znepokojivú bizarnosť, zatiaľ  iba z diaľky. El Cube sa mi odrážala výrezom  v rozvlnenej mláke,  ku ktorej veselo poskakovalo hnedovlasé dievčatko vo veku desať rokov,  s plyšákom pod pazuchou. Na moment ma zaujala  dvojica, už cez park sme prešli v podobnom tempe. Mladá žena pózovala pred trupom gigantickej lode a jej partner ju fotil mobilom. Vzápätí dali hlavy dokopy a skúmali hotové zábery a skúšali to znova a znova.  Potom zase fotila ona jeho.  Koncentrovali sa na cieľ, ktorým mala byť dokonalá fotografia, tak sa mi to javilo, sústredení len na seba. Chcela som ich nepozorovane  zachytiť v ich úsilí, no nedarilo sa mi. Začula som hudbu, vzdialené zvuky živého koncertu. Ako som vykročila (krokom námesačného) bližšie ku kocke, rozpoznávala  som úvodné  tóny Pink Floyd - Time, Matejko ju miluje. Keď Milúšik prvýkrát zapojil gramofón v našej spálni - dnes už ho máme v obývačke - osemročný syn sedel konča postele a po kolenách prstami vyťukával  melódiu a so sklonenou hlavou sa zaraz ocitol  v inom svete, vo svete hudby. Aj celkom malé deti vedia cítiť dobrú hudbu, hmm.

 

Kroky  ma samé niesli  do  veľkej,  spolovice otvorenej galérie. Zhromažďovali sa tam ľudia všetkých vekových kategórií a hrala kapela zložená s mladučkých hudobníkov. Naskakovali mi zimomriavky, prvý deň  sa perfektne nabaľoval. Pomedzi  exponáty z recyklovaných materiálov a lavice vyrobené z paliet som  krúžila, usmievala sa a striedala obidva foťáky s videom na mobile. Nevedela som, kam skôr zamerať pozornosť, či pozerať na kapelu, či na publikum alebo na  umelecké  výtvory, ktoré rozprávali priamou rečou a týkali sa ma, žiadne odbočky.  Epicentrom bolo pódium, oproti ktorému stál tristo šesťdesiat stupňový oválny, niečo ako plážový, bar. Pracovali v ňom viacerí muži aj ženy, mali frmol a vybavovali zákazníkov  na všetky svetové strany. Objednala som veľké kapučíno, vysadla na vysokú stoličku a stíšila mozgové obvody na minimum a tie  pocitové som naopak otočila na maximum.

 

Budem úprimná, v tejto chvíli som sa cítila sama ako prst a priala som si nebyť tam tak sama, totižto sama so sebou, tak to bolo príjemné, neplánované a atmosferické!  Unášalo ma čaro okamihu, ako keď  položíš svoje  telo na Mŕtve more a rozprestrieš končatiny a všetko iba voľne plynie, vznáša sa a odporuje gravitačným zákonom, bez nutnosti vkladať do toho svoju energiu. Tie deti s prehľadom hrali a spievali  rockové hity známych legiend, boli presvedčivé a talentované, po každej  piesni  burácal potlesk pozbieraného publika, ktoré zviedla dokopy náhoda. Dire Straits, The Queen, Radiohead... Žiarila som ako také  svetielko z novoročnej prskavky, ktorá neplánovane v neopakovateľnej chvíli vzbĺkla a nechce dohorieť, hoci tlie iba pre seba v bubline,   s transparentom v najčitateľnejšej reči na svete, v reči tela, ktoré demonštrovalo  okoliu: "dajte mi všetci svätý pokoj" a "nemám záujem o kontakt" a "som sama, lebo to tak chcem a mám sa dobre.". 

... But I'm a creep I'm a weirdo  What the hell am I doing here? I don't belong here...

 

Vystúpenie skončilo po pár piesňach, bolo to tak akurát. Barman rutinne miešal  nefalšované mojito, viem to, lebo recept  a presný postup ma naučila domáca v Trinidade na Kube. Odtrhla v záhrade mätu, na dno vysokého pohára usypala tmavý  trstinový cukor, vytlačila čerstvú šťavu z limetky a všetko spolu krátko roztlačila mažiarom.  Pridala zopár stoniek mäty, zasypala ľadovou drťou, naliala biely rum,  doplnila ľadovou sódou. Pohár ozdobila kolieskami limety, zapichla slamku, hotovo. Na zdravie! Keby bolo teplejšie až horúco, jedno by som si dala, nevedela som odvrátiť pohľad od jeho zručných rúk; aj v škole, keď služba zobrala do rúk  špongiu a zotierala tabuľu,  ten pohyb rúk bral môj  zrak do seba. Ruky sú predurčené k činnosti. Dopila som svoju šálku a pobrala sa von. V duchu som ďakovala za dary voľne pohodené na mojej ceste.

 

"Už som tu ako doma," prebehlo mi hlavou a hrnula som sa priamo hore ku El Cube, už to nestrpelo odklad. Fotky napovedia, že som sa okolo nej motala hodnú chvíľu.  Centre Pompidou, teda španielska a prvá mimofrancúzska pobočka známeho parížskeho múzea je bod, v ktorom sa v Malage odpichuje  prímorská promenáda vytvorená z butikov, podnikov, reštaurácií a chodcov, ktorá našinca dovedie popri jachtách a plachetniciach až na mólo. Po ľavej strane sa potom piesky širokej mestskej pláže La Malagueta presýpajú  s naplavenými mušľami a krabími ulitami v tyrkysovoch vodách Alboránskeho mora. Tvorí najzápadnejšiu časť Stredozemného mora o šírke stopäťdesiat kilometrov a dĺžke  tristopäťdesiat  kilometrov. Ešte sa sem vrátim.

 

Pri návrate z pláže som na promenáde stretla  nádherné dievčatá. Robili si selfky na múriku.  Rozbláznené, ich smiech a radosť zo života, tak nákazlivé. Pristúpila som k nim bližšie a ony ma normálne videli:

"Hello girls, you are so beautiful!", povedala som im úprimne a s úsmevom, "May I take a picture of you? It's a perfect light right now and you are so photogenic."

"Sure!" a smiali sa ďalej. La dolce vita...

"Hold on," naznačujem, aby sa ani nepohli.

Nie, nie som na dievčatá, v orientácii mám jasno. Mám iba rada  nádherné fotky  nádherných žien. A aj tých celkom obyčajných,  životom skúšaných starých žien. Na oslavu ženstva, Divošky v nás všetkých, až tam, kde pramení vnútorná sila ženy. A potom krása. Krása. To nie sú dlhé vlasy, štíhle končatiny, opálená pokožka a dokonalé zuby. Ver mi. Krása, to je tvár niekoho, kto smútil, plakal, trhal si vlasy, robil stovky bezútešných kolečiek okolo svojej izby  a teraz jeho tvár zdobí úsmev. Krása je línia vyznačená časom, premenená na vrásku a rozdiel je iba v jednom písmene, pridáš čiarku a z V je K. Krása nie je to, čo cítime vnútri a nechávame si to pre seba, krása je to, o čo sa podelíme. Krása, to sú značky prežitého.  Krása je odhodlanie kráčať ďalej. Byť zlomený, pozerať diablovi uprene do očí  a uznať mu, že má občas posledné slovo a predsa ísť vpred a nevzdať sa. Krása je nevoliť skok ale mať sa rád, dovoliť si žiť. A keď príde na chvíľu, keď  niečo končí a ostáva jediné - odísť, tak vtedy ešte malú chvíľu dlhšie zostať. To je krása! 

 

Prvú časť čítajte tu:
Príbeh z Malagy, prvá časť
Ronda (približovanie)